Od @zlatoidsky
Sun Jan 18 2026
Koniec času
(Pokus o Fantasy)
Pohľad na vychádzajúce slnko z mrakodrapu na Chrámovej hore býval kedysi úchvatný, upokojujúci, indukujúci veľké myšlienky. Avšak on videl že tento pocit je každé ráno bledší, slabnúci, preniknutý podivnými, parazitickými myšlienkami. Z podvedomia sa stále drala myšlienka, dotieravá, odporná, nezničiteľná: Nedá sa resetovať čas. Starneš, nie si nesmrteľný, tvoj koniec odkladáš ako to môže len majiteľ celého sveta ale nakoniec príde, nevyhnutne, neodvratne. A potom pochopia že nie si bohom…a svet sa ocitne v rovnakom chaose ako pred tým, než sa ti podarilo s hŕstkou verných, múdrych ale zákerných, ovládnuť celý svet. Nie vojenskou silou ale podvodmi a peniazmi. Bolo to menej nápadné a účinnejšie. Až potom bolo možné eliminovať všetkých ktorí odmietli zapojenie do toho veľkého projektu Zjednoteného sveta-teda skoro všetkých-zabezpečiť trvalý mier a udržateľný rast spriemerovaním životnej úrovne na všetkých kontinentoch. A ku eliminácii ”nepriateľov” pridal aj likvidáciu ”nevýkonných”, chorých a starých. Podarilo sa, s pomocou verných, zlikvidovať všetky náboženské povery a ích šíriteľov, eliminovať všetkých kritikov projektu a odstrániť všetkých čo neboli ochotní zapojiť sa. A nahradiť ho jedinou vierou-v prosperitu na tejto Zemi pod jeho-Spasiteľovým- vedením. Počet obyvateľov Zeme klesol na polovicu. Boj nebol vôbec potrebný, išlo to ľahko-nepohodlných likvidovali aditívami do potravín keď boli dodávky presne adresované a zabezpečované dronmi do príbytkov v pätnásťminútových mestách. Zomierali postupne pod plnou zdravotnou starostlivosťou a peniaze z nej sa sypali na kontá jemu pretože on bol vlastníkom všetkého.
Pre tých čo ím dovolil ostať nažive a chcel ích ovládnuť, sa pokúsil vybudovať fiktívny svet plný šťastia odstránením prastarej morálky a zavedením voľnej rozkoše. A on sám šiel príkladom a mohol si dovoliť potešenie s ktorýmkoľvek pohlavím…ale teraz, keď videl že ho sily opúšťajú vyvstávala otázka či je vôbec šťastný on…Každá fyzická rozkoš skončila a potom prišlo prázdno ktoré zaháňal ďalšou a ďalšou…Vládol svetu ale jeho vláda dostávala trhliny, a to stále väčšie a väčšie, svojích ministrov pokladal za nescopných hlupíkov ale riešenei nevedel nájsť ani on sám.
V kúpelni so zlatými armatúrami pohliadol do zrkadla v zlatom ráme, upravil si oranžovo-ružový preliv a zlostne vytrhol jeden šedivý vlas, ako je to možné že sa naň nedostalo farby? Cítil sa podráždený ako keď mu občas nevyšlo čo si zaumienil-poslednú dobu toho bolo čoraz viac.
Komunikátor mu tichým hlasom naznačil že raňajky má pripravené v minivýťahu a o pol hodniy začína týždenná Rada múdrych. Mlčky, neodpovedajúc na pozdrav AI želajúcej mu šťastný deň, zjedol porciu pripravenú v kuchyni mrakodrapu, v pochmúrnych myšlienkach ani nevnímal čo to bolo, zviezol sa osobným výťahom o pár poschodí nížšie kde ho v zasadačke s veľkou 3D obrazovkou čakalo trinásť členov Rady múdrych. Keď vstúpil, povstali a potom pokľakli. So sklonenými hlavami automaticky začali odrecitovávať modlitbu, povinnú ráno a večer na každom pracovisku i v ubytovniach občanov Zjednoteného sveta:
”Pozdravujeme ťa, klaniame sa ti, velebíme ťa, ty ktorý si vyviedol svet z marazmu temných myšlienok a skutkov, ty ktorý si nastolil poriadok a blahobyt…
Posunkom ím naznačil aby skončili, dnes nechcel počuť tie tisícekrát opakované slová o ktorých vedel že ím stále všetci neveria, možno ani tí čo tu sedia v najvyššom orgáne Zjednoteného sveta. Všetci posadali za dlhý stôl, on na svoje miesto, kde sedával od čias postavenia jeho vlastného chrámu spolu s mrakodrapom. Nad stolom sa rozsvietila 3D obrazovka.
Spasiteľ si zobral slovo:
”Zišli sme sa opäť aby sme prebrali opäť tie isté ťažkosti v projekte Zjednoteného sveta ktoré sa bohužiaľ doteraz nepodarilo vyriešiť. Ale verím že sa to čoskoro podarí!” zvýšil hlas a pozrel na ministra pre poriadok a disciplínu. Ten sa zahniezdil na anatomickej stoličke.
”Mám na teba, súdruh, dve otázky vyplývajúce zo súčasnej situácie: Za prvé-ako sa darí monitorovať u populácie nebezpečné myšlienky nekompatibilné s ideou Zjednoteného sveta, za druhé-ako sa darí eliminovať skupiny žijúce mimo systému Zjednoteného sveta.”
Uprel zrak na ministra pre poriadok a disciplínu čakajúc jasnú odpoveď. Ten sklopil zrak zovrúc pery akoby intenzívne premýšľal, za ten čas už asi vedel ako predostrieť Spasiteľovi a celej rade múdrych riešenie problému. Prehovoril tichým hlasom:
”Denne monitorujeme cez komunikátory milióny jedincov v systéme. S pomocou špeciálne vyvinutého algoritmu a AI schopných rozoznať nebezpečné myšlienky v slovách a vetách na globalnete a monitorujeme jedincov i skupiny tých nemnohých ktorí sa ešte fyzicky stretávajú. Tých okamžite zhromažďujeme v detenčných centrách…”
”Ako sa darí eliminovať šírenie nebezpečných myšlienok?” skočil Spasiteľ do reči ministrovi.
”Bohužiaľ, ích množstvo podľa vyhodnotenia AI, pomaly stúpa…”
Na 3D obrazovke sa objavil graf. Počty umiestení v detenčných centrách-stúpajúca krivka.
Minister pokračoval:
”Začíname mať problém s miestom v detenčných centrách i s kapacitou príslušníkov pre elimináciu nebezpečných myšlienok. Jednoducho povedané-nestíhajú…”
”Tak zvýšte ích počet!” rozkázal Spasiteľ.
”To sme urobili-odpovedal minister-ale on sa stále zvyšuje aj počet tých s vadným myslením!”
Spasiteľ sa oprel vo svojej anatomickej stoličke. Vnútorne bol rozčúlený avšak z celej sily sa snažil nedať najavo hnev. Hnev je prejav slabosti a u neho pre slabosť nieto miesta. Aspoň navonok…
”Súdruh minister informácií-máte nejaký plán ?”
Minister informácií položil ruky na stôl a prehovoril:
”Máme isté podozrenie že medzi časťou populácie sú rozšírené…no…knihy…tie prastaré nosiče informáciíi s písmom na papieri, archaizmus už pár sto rokov, a scestné myšlienky popísané v týchto pradávnych informačných kanáloch sa šíria…je to ťažko kontrolovateľné pretože aj najdokonalejšie monitorovacie zariadenia nevidia do každého kúta. Najmä u tých ktorí občas môžu opustiť ubytovacie zariadenia pre populáciu…”
Spasiteľ ho prerušil:
”Tak s tým sa dá predsa ľahko poradiť. Zákaz opustiť ubykácie. Dôvod si, súdruh, vymyslíš. A tých, čo boli napadnutí ohrozujúcimi myšlienkami eliminovať!”
Minister informácií sa zavrtel na stoličke, vyzeral že váha s odpoveďou ale nakoniec predsalen povedal:
”Eliminovali sme približne polovicu populácie Zeme, pokiaľ by sme eliminovali ešte ďalšiu -z tej čo ostala-dostali by sme sa do dosť prekérnej situácie…Poklesla by spotreba, z toho vypvlývajúci pokles výroby…pokles zamestnanosti…a sme v špirále…”
”Koľko je tých čo šíria a prijímajú tieto nebezpečné myšlienky na tých prastarých papierových nosičoch?” prerušil ho Spasiteľ. Nemal teraz záujem o prednášky z ekonomiky.
Minister informácií sa opäť zachmúril a neistým hlasom riekol:
”Presný počet sa nedá zistiť-informácie na papierových nosičoch sa nedajú monitorovať-jedine v prípade zadržania takéhoto jednotlivca. Zadržaných boli tisíce-ale môže ích byť o niekoľko rádov viac!”
”Čo najskôr chcem mať prognózu čo by sa stalo keby sme museli eliminovať ešte ďalšiu časť populácie!” nariadil Spasiteľ.
Obrátil sa na ministra pre poriadok a disciplínu:
”Ak sa pri prehliadke izieb nájde nejaká tá…no…kniha, okamžite detencia. Ďalej-ako prebieha eliminácia existencií mimo Zjednoteného sveta?”
Minister sa zamyslel, na výraze jeho tváre, ťažko povedať či mužskej alebo ženskej, bolo badať neistotu.
”Tieto existencie žijú v džungli kde je mimoriadne ťažký prístup. Použili sme robotických psov-po vniknutí do porastu sme čoskoro stratili spojenie. Použili sme špeciálne jednotky zo živých príslušníkov pre elimináciu nebezpečných myšlienok, nevrátil sa ani jeden. Vieme len to že boli postihnutí nejakou zvláštnou chorobou bez toho že by dosiahli ciele na dohľad-dostrel...”
Chcel pokračovať ale Spasiteľ ho prerušil:
”S tými treba zúčtovať za každú cenu. Máme prostriedky s akými sa dá pohybovať v džungli?”
Minister pre poriadok a disciplínu sa zamyslel a odpovedal:
”Teoreticky by bolo možné eliminovať ích zo vzduchu ale drony ani pilotované lietadlá nevidia na povrch kvôli rastlinstvu. Jediná možnosť by bola-použiť defolianty, látky spôsobujúce opadanie lístia a uhynutie rastlín ale nevieme kde ích použiť. Pralesy dnes pokrývajú 40% povrchu Zeme-ale my máme len približné informácie o ích výskyte. Máme ale rozpracovaný projekt vytvorenia ľudsko-šimpanzieho hybridu ktorý bude odolný vôči podmienkam v džungli-myslím, hmyzu a baktériám a bude môcť s ľudskou inteligenciou a zvieracou silou plniť rozkazy v ťažkom teréne. Zdá sa že nemáme ďaleko do konca ku vytvoreniu prvého exemplára! ”
”Ihneď ma informujte keď bude možné zabezpečiť dostatok týchto prostriedkov. Vypracujte postup eliminácie týchto skupín- za každú cenu. Čo najskôr! Ďalej-minister pre zjednotenie-ako pokračuje projekt ”Mimozemšťan?”
Minister sa vystrel na stoličke, položil ruky na stôl a zobral si reč:
”Vypracovali sme holografický program simulujúci útok neznámej civilizácie z vesmíru. Dolaďujeme grafický výstup. V komunikátoroch bežia denne vedecké debaty naších astronómov a exobiológov kde sa preberajú údajné indície že sa ku našej planéte približujú neznáme kozmické objekty. V určitom okamihu rozšírime správu že sa jedná o mimozemské kozmické lode. Potom rozšírime správu že sa chystajú zaútočiť…”
Minister vydal príkaz komunikátoru: ”Ukážka projektu Mimozemšťan!”
Na 3D obrazovke sa objavil obraz akoby z astronomického dalekohľadu, zaostrený na valcovitý predmet. Syntetický hlas oznámil že sa jedná o nejaký bližšie nepreskúmaný objekt, vie sa len to že prichádza odniekiaľ mimo slnečnej sústavy. Vystriedal ho obraz kde bol už objekt lepšie viditeľný, vyzeral jasne ako umelý, nie prírodný výtvor, syntetický hlas oznámil že sa jedná o mimozemskú kozmickú loď, entuziasti mimozemského života sa konečne dočkali, je to najväčší deň v ľudských dejinách, ale nevieme s akým úmyslom prichádzajú-teraz musíme byť všetci jednotní…” A hneď na to sa na obrazovke zjavili lietajúce objekty v tvare diskov nad mestami ako bojujú s pozemskými leteckými silami. A stále sa opakujúce heslo-chcú nás zničiť, chceme žiť, musíme byť jednotní…
”Toto bude najťažšia úloha pre naších programátorov-urobiť holografický obraz na oblohe nad našími veľkomestami aby vyzeral dôveryhodne, pracuje sa na tom veľmi intenzívne a verím budeme čoskoro hotoví!” snažil sa čo najpresvedčivejším hlasom oznámiť minister pre zjednotenie.
”Veríte alebo naozaj budete?” spýtal sa spasiteľ snažiac sa nedať najavo podráždenosť.
”Moji programátori robia čo môžu a projekt sa blíži ku koncu. Termín je do konca mesiaca…istý problém je ako otestovať systém ”naostro”. V uzavretom priestore nevieme nasimulovať tie isté podmienky ako na povrchu Zeme…proste, budeme musieť ísť naostro hneď a spustiť emitory z obežnej dráhy bez predošlého testu. Som presvedčený že to vyjde!” zakončil minister pre zjednotenie. V jeho hlase bolo badať záchvev neistoty.
”Minister pre zdravie a výživu populácie-vyzval ďalšieho z rady múdrych spasiteľ-ako riešiš nedostatok potravín a populačný kolaps?”
”Spasiteľu-riekol minister-prichádzajúca nová doba ľadová nám robí veľké problémy pretože veľké časti Ázie, Ameriky a Európy sa stávajú nepoužiteľné pre Zjednotenú farmársku výrobu. Tú presúvame do južnejších oblastí tam, kde sú zóny biodiverzity. Pri zúrodňovaní pralesov musíme byť mimoriadne opatrní aby sme neporušili zákon o zachovaní biodiverzity…neviem si predstaviť čo bude keď odstránime veľkú časť pralesov s použitím defoliantov ako to bolo navrhnuté…riskujeme kolaps ekosystému…tá pôda bude roky nepoužiťeľná pre famrárov…a predsa, máme zákon ktorý zrovnoprávňuje zvieratá s ľuďmi…ako to vyriešiť keď ích nemôžeme jednoducho…eliminovať spolu s existenciami mimo Zjednoteného sveta…Ďalej-populácia kolabuje pretože ľuďom nie je dovolené stretávať sa z dôvodu šírenia nekonformných myšlienok. Zákon o povinnom odoberaní vajíčok a spermií nefunguje pretože veľká časť populácie používa blokátory puberty v snahe voliť si jedno
z pohlaví ktoré ponúkajú kliniky pre transformáciu, a tak je jednoducho sterilná.”
Ku slovu sa prihlásil minister pre poriadok a disciplínu:
”Existujú indície že existencie mimo Zjednoteného sveta sa stále rozmnožujú ako za dávnych čias-ako dôsledok sexu- (Všetci prítomní pokrútili hlavou, niektorí sa pousmiali)-tam by-teoreticky-mohol byť zdroj ľudských embryí.”
”A ako sa k ním dostať keď chcete otráviť pralesy kde žijú?” spýtal sa ďalší minister.
”Konzultovali ste vládny AI portál?”-spýtal sa Spasiteľ.
Ministri sa pozreli jeden na druhého, spočiatku sa nikomu nechcelo prehovoriť. Nakoniec si slovo zobral minister pre komunikácie:
”Vládny AI portál …má…no-nesprávne vstupné dáta…pretože mnoho informácií na globalnete sme museli utajiť a niektoré …pozmeniť kvôli bezpečnosti. Z toho dôvodu sa AI portál stáva…len obmedzene použiteľný…”
Spasiteľ bol čoraz viac podráždený a stálo ho obrovské množstvo energie aby nevybuchol v zlosti, netresol päsťou do keramického stola alebo rovno do niektorého z ministrov. Už dávnejšie ích začínal pokladať za neschopných-ale kde zobrať iných? Vzdelávací systém bol vytovrený tak, aby občania Zjednoteného sveta mohli vykonávať niektoré práce ktoré nezvládali roboti, načo ích zaťažovať nejakými novými a nebodaj nebezpečnými vedomosťami. Obsésna myšlienka, prišla ako odporný nezvaný hosť, bola stále silnejšia a stále viac dorážala: Realita je systém vytvoreným čímsi-kýmsi väčším, a ten sa nedá heknúť…a myšlienka ako parazit zavŕtaný hlboko v tele ostávala, celý deň, celý týždeň…stále…ale ja to dokážem, ja zmením tú prekliatu realitu a nebude iného tvorcu systému ako som ja! Také bolo opäť jeho pevné rozhodnutie. V ten deň rýchlo ukončil schôdzu a namiesto obvyklej návštevy Záhrady lásky kde sa miloval s vždy iným vybraným jedincom, vyviezol sa výťahom na strechu mrakodrapu. Pohľad na svet z výšky, ktorému vládol, ho vždy ukľudňoval.
Cela detenčného centra, pol druha metra krát dva a pol, to bol jej priestor za posledné dva týždne. Sedela na jednoduchej prični s malým záhlavkom a dekou, objímajúc si nohy a uvažujúc. Vedela že jej život čoskoro skončí, nepočula o nikom kto by sa vrátil z tohoto zariadenia a po šepky, velice potichu, sa hovorilo že väzňov tu likvidujú tak že do cely v noci napustia uspávací plyn-v smrteľnej dávke. Bezbolestne, sme predsa humanisti. Vedela že je odsúdená bez súdu na trest smrti-ale je smrť vôbec trest? Zomrie každý a skutočným trestom bol pre ňu a pre tých inak premýšľajúcich život v tom takzvanom Zjednotenom svete. Ak sa vôbec dá nazvať životom existencia v kobke bez okien v jednom z mrakodrapov jedného z veľkomiest Zjednoteného sveta, vybavená lehátkom, najnutnejšími hygienickými potrebami, výťahom ktorým doručovali potraviny a hlavne-veľkou obrazovkou komunikátora. Dva razy v týždni, v presne určené dni, sa mohla na pokyn AI zviesť osobným výťahom na chodbe dolu na povolenú vychádzku do parku v okolí a jedine tam stretnúť ostatných ľudí-obyvateľov mrakodrapu. Samozrejme, všetko pod dôkladným dohľadom dronov ministerstva informácií. Čas vychádzok bol určený tak, aby nebolo možné stretávať niekoho opakovane. Vychádzky končili v Centre pre sexuálne zdravie-sexom s náhodne vybraným jedincom bez ohľadu na pohlavie. Pohlavie bolo považované iba za prekonaný sociálny prežitok. Jej sa tieto návštevy dosť hnusili pretože bola jedna z mála ktorá si nedala zmeniť pohlavie ale do Centra pre sexuálne zdravie chodili všetci a bolo to prísne sledované.
Teraz spomína na udalosť ktorá ju dostala sem, do detenčného centra: Raz…stretla mladého muža, asi tak v jej veku, vyzeral ako naozajstný muž bez zmenenej pohlavnej identity, prechádzali sa spolu a chvíľu sa zhovárali, prekvapila ju otázka: Ako dlho, myslíš, vydrží tento systém?…Presne formulovaná, cielená, dosť jasne odhaľovala to, čo dlho cítila ona…len sa bála akokoľvek na to pomyslieť. Nie, toto nie je správny systém, šepla veľmi opatrne ona. Pocítila k nemu prudké sympatie ako ku človeku s ktorým zdieľa čosi spoločné a dôležité.
Sex s ním jej chutil asi prvý raz v živote. Zrazu vedela že takto to má byť, tak je to správne, čokoľvek je tam vonku je scestné a odsúdené na zánik. Nenápadne jej šepol do ucha:
”Chceš sa stretnúť znova?”
Ostala zmätená, odpovedala stručne:
”Áno, ale ako?”
”Daj mi tvoju identitu!”
Chytil ju za ruku kde mala pod pokožkou voperovaný čip s osobnou identitou s ktorou sa legitimovala vždy keď sa to vyžadovalo, vstupovala alebo vystupovala do mrakodrapu alebo svojej izby, preberala dennú dávku potravín z výťahu alebo sa zalogovávala do komunikátora. Priložil svoju ruku k jej-nenápadne-a šepol:
”O deviatej večer buď online!”
Nevedela sa dočkať deviatej hodiny, stále sledovala časomieru na 3D obrazovke komunikátora, ani nevnímajúc povinný večerný polhodinový chválospev Spasiteľovi. Potom mala možnosť vybrať si z množstva prgramov, väčšionu so sexuálnym obsahom. Presne o deviatej sa v ľavom dolnom rohu obrazovky objavila jeho tvár.
”Nevypínaj hlavný program, bolo by to podozrivé. Po tom ako sme sa rozprávali ti dôverujem. Mám spojenie s ľuďmi mimo systému Zjednoteného sveta. Tých čo žijú v pralesoch a viem, ako sa dostať von z Megapolis…chceš ísť so mnou?…Inak, ja sa volám Timy…”
”Ako si sa dostal na obrazovku, ako je to možné?” bola zvedavá Aina.
”Mal som to šťastie že som mohol vyštudovať komunikačné technológie a vyvíjam aplikácie. Poznám systém, ubezpečujem ťa že má slabiny. Spasiteľ nevytvoril nič absolútne dokonalé a ani on taký nie je. Je to obyčajný človek tak ako každý z nás, ibaže zákernejší.”
Ainu na moment striaslo, takéto reči boli absolútne zakázané a povedať ích na verejnosti znamenalo okamžite detenčné centrum ale vidiac Timyho kľud, spadol z nej strach.
”Vieš, aj ja som také čosi tušila…-pomaly sa osmelila- ale ako sa chceš dostať z Megapolis? Ak prekročíš povolený priestor okamžite ťa zaznamenajú a znehybnia drony a skončíš v detenčom centre. ”
”Podarilo sa mi hacknúť sa do prastarých databáz uložených v kvantovych dátových archívoch-predstav si že ešte pred sto rokmi si mohol skoro každý hovoriť a písať čo chcel…až potom sa to zmenilo…Dozvedel som sa históriu o troch svetových vojnách, o niekoľkých epidémiách ktoré vymazali veľkú časť populácie, o tom ako ľudia po období veľkého chaosu prijali vládu jedného jediného vládcu-spasiteľa a aj to že niektorí ešte vtedy tvrdili že všetko bolo dopredu naplánované práve preto aby jediný človek prebral vládu nad svetom…a hádali sa s tými čo to vyvracali, ale nakoniec sa to stalo.
Aina mlčala, jediná história ktorú sa dozvedela v on-line škole bolo to, že Spasiteľ vyviedol ľudstvo z neskutočného chaosu do blahobytu, všetci majú kde bývať, tí, čo sú schopní pracovať, pracujú pre blaho ostatných a na jeho slávu a u ostatných sa stará i ích blahobyt.
Timy pokračoval:
”Prečítal som si aj iné veci…tí, ktorí žijú v pralese, majú knihy-no-to sú také dávne úložne informácií, keď ešte neboli kvantové komunikátory, písané čiernou farbou, na bielom podklade…no…papier či ako sa to volalo…v jednej knihe, vraj starej okolo dvetisíc päťsto rokov, sa píše o naozajstnom spasiteľovi…zaujímavé čítanie…”
No…dobre-riekla Aina- ale ako je možné dostať sa von z mesta, veď ja som ešte nepočula že by sa o to dakto pokúsil…”
Timy sa usmial:
”Pokúsili sa o to viacerí, samozrejme že to sa zo Spasiteľových informačných kanálov nedozvieš…hackol som sa do niektorých dokladov ministerstva pre poriadok a disciplínu. Niektorým sa to podarilo, niektorí skončili v detenčnom centre. A teraz to najdôležitejšie-viem ako sa stadeto dostať. Pod naším mestom je sieť podzemných chodieb, akýchsi kanálov z dávnych čias, mám mapu. Sú to zvyšky nejakého starého osídlenia, bludisko, ale podľa mapy sa dostaneme za bariéru monitorov ktorými je obkolesený Megapolis. Stojí to za pokus-nemáme čo stratiť, iba nájsť-ty a ja…”
”Ale…ako…” zajakávala sa Aina
”Na ďalšej vychádzke ťa nájdem a pôjdeme…spolu. Zariadim si to aby sme sa stretli, mám na to určité možnosti. Platí?”
”Platí…myslím že fakt tu nie je o čo stáť!” odpovedala Aina
”Pre dnešok končíme, aby sme nevzbudzovali pozornosť admina. Sme dohodnutí!”
Timyho obraz zmizol z rohu obrazovky na ktorej práve skončila adorácia ku spasiteľovi a bvystriedalo ju večerné menu programov-len si vybrať. Aina si vybrala akýsi erotický seriál z prostredia ktoréhosi mrakodrapu ale dej nevnímala…nemohla myslieť na nič iné iba an Timyho a jeho plán…
O dva dni sa stretli v parku.
”Musíme sa poponáhľať, vôjsť do priestoru podzemných chodieb čo najskôr ešte než nás niekto-alebo niečo-objaví!” v rýchlosti vysvetlil Timy a pokynul jej aby ho nasledovala. Rýchlym krokom sa pohli, Timy ju viedol do miest v parku kde ešte nikdy nebola a stále sa obzeral. Keď nad nimi preletel kontrolný dron, šepol:
”Teraz!” chytil ju za ruku a ťahal kdesi do hustejšieho porastu. Chvíľu sa predierali kríkmi, zastali na voľnejšom priestranstve s vysokou trávou a akousi neveľkou plochou s popraskaným betónom. Uprostred bol železný kryt.
”Toto tu ešte ostalo z čias veľkého chaosu, tadeto sa dostaneme do podzemia!” vysvetľoval narýchlo. Snažil sa otvoriť kryt, bol ťažký, železný, ale nakoniec sa mu to podarilo.
”Poď!” zavelil a pokynul Aine aby prvá vliezla do diery. Pristúpila blíž, videla tam vrchol rebríka a nič, len číru tmu.
”Ako tam uvidíme?” spýtala sa . Timy neodpovedal, v ruke sa mu mihol akýsi lesklý predmet, ozval sa svist, Aina pocítila pichutie v hrudi, svalstvo prestalo fungovať a zosunula sa na zem. Poslednú vec čo ešte videla že v zápätí pristála tesne vedľa kvadruptéra, z nej vystúpili dvaja, v uniformách ministerstva pre poriadok a disciplínu.
”Mám ďalšiu!” riekol Timy, zmizol v kríkoch a dvaja naložili Ainu do kvadruptéry.
Potom sa zobudila až v cele kde jej syntetický hlas oznámil: Nachádzaš sa v detenčom centre. Vyjadrilo si pochybnosti o Spasiteľovi a jeho pláne so svetom i s tebou a úmysel uniknúť z blahobytu Zjednoteného sveta. Budeš absolvovať viacstupňovú prevýchovu!”
Prvá vec čo si uvedomila že tú prevýchovu ešte nik neprežil.
Polosediac-pololežiac sledoval na monitore komunikátora výchovno-vzdelávací program ale myšlienky mu ubiehlai stále kdesi ďaleko preč. Stále viac a viac intuitívne cítil že jeho existencia stráca akýkoľvek zmysel, život ide ondikiaľ nikam a je preň bremenom ktoré nevládze viac niesť. Na obrazovke komunikátora bežala akási relácia o posledných dňoch rozdeleného sveta, zmätku ktorý viedol ku poslednej svetovej vojne, pretože si každý štát robil čo chcel a potom prišiel Spasiteľ a urobil poriadok. Jednoducho odstránil tých čo sa mu postavili alebo s ním nesúhlasili, tým čo súhlasili dal slobodu, hlavne sexu. Lenže on premýšľal o niečom úplne inom. Odkedy ho presvedčili že si môže vybrať pohlavie a odkedy podstúpil terapiu, svet mu skolaboval v jeden zlý sen, v nočnú moru. To čím sa kedysi narodil, ani nevedno komu, už nefungovalo a to čo mu voperovali, bolo tak isto nefunkčné a do Centra sexuálneho zdravia sa mohol chodiť iba dívať. Bezmocne dívať, ako to robia tí čo nepodstúpili terapiu. Reči o neobmedzenej slobode v Zjednotenom svete, spočívajúcej vo výbere pohlavia ho dráždili ale navonok nesmel dať nič najavo.
Občas sa tešil na stretnutie s biorobotkou Dienou v Centre. Mala tvár i proporcie peknej ženy s ktorou sa dalo konverzovať, lákala ho jej krása, tvar jej nahého tela skoro nerozoznateľný od naozajstnej ženy, mohol sa jej dotýkať ale tam to končilo, tam si uvedomil že sa narodil ako muž a stále mal preferencie ako muž ale nemohol ích využiť, už teraz nebol ničím iba zničenou existenciou. Ale o tom sa s Dienou rozprávať nemohol. To dobre vedel. Šiel by do detenčného centra. Do svojej izby v severnom mrakodrape sa vždy vracal so slzami v očiach a tešil sa na spánok kedy aspoň na chvíľu unikne z reality.
V labáku to mierne páchlo dezinfekčným prostriedkom a Lea hľadela už dobrú hodinu do mikroskopu manipulujúc s mikrotómom. Vedela že to musí vyjsť, inak…Zmrazené ľudské embryá sa míňali, nových nebolo a jej tím musel do stanoveného času dodať stanovený počet ľudsko-šimpanzích hybridov. Pracovali dňom-nocou s pár hodinami na spánok. Zatiaľ bez výsledku. Hybridizované embryá rýchlo odumierali. Pripravené umelé maternice boli stále prázdne a nádej, že vypestujú hybrid v stanovenom čase klesala každou hodinou. Napriek tomu že mala tím najschopnejších molekulových genetikov ktorí mali mnohoročné skúsenosti vo vytváraní zvieracích hybridov, u ľudí to nešlo. Zvieracie hybridy nejaký čas prežívali, potom odumierali alebo ích likvidovali keď boli nepoužiteľné, ale s ľudskými embryami to nešlo. Bola to záhada, nik nevedel vysvetliť prečo, nik si nebol vedomý nejakej chyby, zavedené postupy kompletne zlyhávali.
Lea sa na chvíľu odtrhla od práce, unaveným očiam dopriala na chvíľu pohľad z okna na zapadajúce slnko za zasnežený obzor. V tom pohľade bolo čosi ukľudňujúce, uvoľňujúce…avšak rýchlo ju vytrhla myšlienka, dosť desivá-čo ak zlyhajú, čo ak nedodajú to, čo požaduje ministerstvo…čaká ju i celý tím vyhazov z práce, sťahovanie sa do niektorého z ubytovacích mrakodrapov Megapolisu, miestnosť tri krát tri s povolenou vychádzkou dva razy do týždňa…nie, na to nemyslieť, my budeme úspešní, my musíme byť úspešní…
Vyrušil ju spolupracovník, šéfe, ďalšie embryo nám odumrelo, nevieme vysvetliť prečo…Ako blesk ju zasiahla náhle myšlienka-nová a intenzívna akoby kýmsi vsugerovaná: Nikdy sa vám to nepodarí, tento systém sa nedá heknúť…
Pomaly sa otočila a ticho riekla:
”Mám pocit že sme narazili na niečo mimo nás…snaha prekonať to je márna…”
Zľakla sa, čo som to povedala, zapípal jej v mozgu alarm. Jej spolupracovník sa zahľadel do jej očí a ona spoznala tichý súhlas.
Zobudil sa keď cez okno v jeho rezidencii prebleskoval sivý úsvit prichádzajúceho ďalšieho dňa.
”Dobré Ráno, Roddie. Pripravím kávu a raňajky!” ozval sa syntetický hlas umelej inteligencie.
”Svetlo v kúpeľni!” riekol ospalo sa preťahujúc vstal z postele a šuchtavými krokmi vošiel do osvetlenej kúpeľne.
”Menej!- rozkázal-ešte menej|!” prudké svetlo bolo po zobudení nepríjemné. V rannej sprche, privilégiu nemnohých, premýšľal, nemohol sa zbaviť depresívnej nálady. Občas sa mu zdalo že sa blíži k cieľu, občas sa mu zdalo že ten cieľ sa stále vzďaľuje, čoraz častejšie sa cítil bezmocný, opustený…To čo pred mnohými rokmi sám sľúbil Rade múdrych a čím si bol tak istý dostávalo trhliny. A poriadne. Čím ďalej tým viac ho deptala myšlienka že napriek jeho géniu tápa, cítil sa akoby hľadal v tmavej komore čosi čo ani nevedel poriadne čo to je, občas mu ktosi zlomyseľne zablikal svetlom, on sa pustil za ním, svertlo zmizlo, nechalo ho ďalej tápať v temnote aby sa znova na okamih ukázalo a zmizlo…
Rovnica všetkého. Božská rovnica čo by popisovala celú skutočnosť, celú štruktúru vesmíru so všetkým čo v ňom je…niekedy sa zdalo že je blízko, hneď na to že sa vlastne vzďaľuje…premáhal parazitické myšlienky-toto sa vám nikdy nepodarí, je to nad akékoľvek ľudské schopnosti, nikdy sa k tomu nedostanete…Myšlienka, čo povie Rade múdrych pri ďalšom referáte ho desila, vedel že Spasiteľ má enormný záujem na výsledku práce jeho tímu-na pozitívnom výsledku, samozrejme. Chcel rovnicu čo by umožnila totálnu kontrolu vlastne nad celým časopriestorom, nad celým vesmírom a všetkým čo v ňom je.
Vyšiel zo sprchy, zabalený do osušky, trocha ho striaslo od chaldu, vo výťahu v kuchynskom kúte ho čakala dennodenná ranná káva, jogurt a tmavý chlieb.
”Správy!” vyriekol rozkaz, nad stolom sa objavila holografická 3D obrazovka. Na nej sa zjavil obraz jednoho z jeho spolupracovníkov ktorý referoval o najnovšom objave v jeho ústave:
”Podľa nášho predpokladu, pokračuje prepólovanie pólov našej planéty. Tento proces sa deje pravidelne každých približne 200 až 300 tisíc rokov a teraz za nachádzame práve uprostred tohoto procesu, v perióde najslabšej úrovne magentického poľa…”
Nič nové. Komunikátor stále ukazoval správy, on ích prestal vnímať…Mám problém…rovnica všetkého, existuje vôbec možnosť popísať všetku skutočnosť rovnicou? A čo je vlastne skutočnosť? Kvarky a gulóny sa spájajú v elementárne častice. Tie sa spájajú v atómy. Atómy sa spájajú v molekuly, molekuly v makromolekuly, tie v živé bunky…bunky sa opäť, spájajú v mnohobunkové organizmy ktoré po pol miliarde rokov vytvorili človeka…a čo človek? Človek vytvára ľudstvo, ľudia sa spájajú do ľudstva…ale tu to akosi zadrháva, tu ten proces spájania prestal, alebo bol aspoň narušený-dosť podstatne. Celý vesmír, celá skutočnosť je závislá od šiestich konštánt, šiestich čísel podľa ktorých funguje celý vesmír, čo len malá zmena jedného z ních by znamenala definitívny koniec vesmíru ako ho poznáme…nie toto nie je náhoda, to je vylúčené, toto je projekt…ale pre koho? Od koho? Načo sme tu, načo je tu ľudstvo? Prečo prestalo spájanie práve tu, na úrovni ľudstva? Vlastne neprestalo, ono je len akosi zdeformované…
Na komunikátore sa zjavila správa. Roddie ju ústnym pokynom otvoril. Jeden z jeho spolupracovníkov oznamoval:
”Dáta z družice Solar 3. Obrovská protuberancia sa blíži zo Slnka. Zem dosiahne za 4 hodiny…”
”Pozriem sa na to!” oznámil stroho, stále premýšľajúc nad čímsi iným.
Odtlačkom prsta sa zalogoval na intraweb observatoria a otvoril aktualizáciu. Na obrazovke sa objavil obrovský kotúč slnka, aj keď bol jeho žiar tlmený filtrami, na moment si zakryl oči, prikázal stemniť obraz, pohliadol…celý slnečný kotúč zakrýval žiariaci oblak vyvrhnutej plazmy, také niečo ešte nevidel, prikázal otvoriť databázu a porovnať pozorovaný jav, tak obrovská protuberancia v minulosti-odkedy existujú záznamy-nebola zaznamenaná.
Roddie ochromell keď si uvedomil čo tom znamená…Zem je prakticky bez magentického poľa…
Pár dotykmi obrazovky sa spojil s celým svojím tímom. Premýšľal na plné obrátky-nakoniec svojmu tímu prikázal:
”Zatiaľ nič nehovorte, dohodneme sa neskôr, všetko si premyslím a aj vy premýšľajte. Čo teraz potrebujeme najmenej je nejaká panika!”
Jasne si uvedomil že tu nič, absolútne nič nezmôžu…
Zobudil sa ráno, pretiahol sa a ospalo zívol, v chatrči už nebol nik, rodičia i starší súrodenci odišli za prácou. Vyšiel von-a pohľad ho prekvapil. Džungľa kde sa narodil on i jeho súrodenci a ktorá ho vždy vítala i chránila hustou zeleňou ho privítala jedovatou žlťou čohosi neznámeho, čohosi o čom inštinktívne vedel že je to zlé…Všimol si že všetko lístie zožltlo a vo vzduchu zacítil akýsi slabý ale podivný zápach. Jeho rodičia i súrodenci stáli spolu s ostatnými obyvateľmi ích osady, nepracovali ale sa rozprávali. Pristúpil ku svojej rodine, otec diskutoval s viacerými mužmi, mama stála vedľa držiac za ruku jeho mladšiu sestru a počúvala o čom sa zhovárajú chlapi.
”Mama, čo je to?” spýtal sa keď pristúpil blíž.
”Neviem!” odpovedala mama, v jej hlase rozoznal úzkosť. Na malom priestranstve sa zhromaždilo skoro celé osadenstvo obyvateľov ujdených zo sveta ”tam vonku” o ktorom starý otec rozprával toľko desivých príbehov než zomrel. Prichádzali aj obyvatelia zo susedných osád. Vzrušene diskutujúc sa dav pohol smerom ku chrámu, o čosi väčšej budove z dreva a veľkých palmových listov s veľkým dreveným krížom nad vchodom pred ktorým sa osadníci schádzali každý siedmy deň. Z chrámu vyšiel starý, šedivý muž nevysokého vzrastu, ten čo ho všetci volali ”svätý otec”. Všetky zraky sa upreli na neho. Zodvihol ruky, všetci stíchli, aby počuli jeho reč. Johannes inštinktom sedemročného dieťaťa štípil že svätý otec vysvetlí čo sa deje, vždy tak pekne hovoril o falošnom spasiteľovi ktorý vyzabíjal množstvo ľudí aby ovládol svet ”tam vonku” a o tom naozajstnom ktorý vraj prišiel už pred dvetisíc dvesto rokmi a vraj znova príde.
”Vyzerá to že nás chcú otráviť-začal svoju reč svätý otec-v noci bolo počuť hukot ích lietajúcich strojov, zrejme na nás vypustili nejaký jed…”
Johannes si spomenul na otca ako s chlapmi z osady likvidovali behajúce kovové netvory bez hláv, stačilo spojiť dva kamene dostatočne dlhým lanom, roztočiť, hodiť tak aby omotal nohy. Ťažké kladivo alebo sekera potom mali jednoduchú prácu. Chlapi potom to monštrum rozobrali na kúsky a porobili z neho nástroje. Potom prišli vraj aj živí ľudia zo sveta tam vonku, s podivnými zbraňami, na tých použili geneticky modifikované včely, vytvorené ešte za dávnych čias, keď sa blížili stačilo buchnúť do úľov a tých zlých tam zvonku doštípali na smrť. Mama vravela že tam vonku, v tom podivnom svete, takéto včely neexistujú a ľudia tam nemajú proti ích žihadlám odolnosť.
Ako deň pokračoval, lístie sa zošúverilo a opadávalo. Také čosi v trópoch ešte nevideli. Nad opadanými stromami videli jasnú oblohu. Johannes vyliezol na najvyšší strom v okolí, bol to nezvyklý a dosť desivý pohľad, z vrcholu stromu videl skazu džungle kde len dohliadneš. Hľadel dokola cez zvädnuté lístie visiace na konároch, je to všade, úplne všade…náhle zbadal v diaľke vo vzduchu ligotajúci sa predmet-kovový, s podobným povrchom ako tie štvornohé príšery. Po ňom ďalší a ďalší. Blížili sa desivou rýchlosťou.
Bleskove zliezol dolu.
”Letia sem príšery-tie z vonku!” vykríkol udýchaný keď zoskočil na zem. Svätý otec prikročil k nemu:
”Čo si videl, Johannes?”
”Je to všade. Zvädnuté lístie. A odtiaľ-otočil sa ukazujúc prstom-letia sem príšery-tie z vonku!”
Všetci mlčali, zraky sa upreli na svätého otca čakajúc, možno vysvetlenie, možno povzbudenie, nad hlavou ím preletel prvý dron a on len povedal: ”Monitorujú nás!”
To znelo ako slovo zo sveta tam vonku, Johannes mu nerozumel, potom však svätý otec riekol:
”Možno je to posledný stret so silami zla…”
O chvíľu preleteli nad osadou, nechánenou zeleňou džungle ďalšie drony ktoré zaujali polkruhovú formáciu. Osadníci, zhromaždení pred chrámom, bezmocne hľadeli čakajúc na čosi neznáme ale hrozné…
Náhle obloha zasvitla podivnou, mihotavou žiarou, preťal ju blesk aj keď bola ešte pred chvíľou bez mrakov. Drony padli z výšky na zem a zapadli do spustošenej džungle akoby ích čosi striaslo. Zraky všetkých sa obrátili hore, mihotavá žiara stále silila, vytvárala svietiace mraky najfantastickejších tvarov. Tesne nad chrámom sa náhle objavilo svetlo, iné ako to na oblohe, žiarilo ale neoslňovalo, Johannes chytil mamu za ruku, kŕčovito ju stisol, zrazu pochopil že to svetlo je niekto, je to bytosť, ktorá, bez toho aby vyslovila slovo, povedala všetkým dokola stojacim: ”Poďte ku mne, do nového sveta, ten prvý skončil!”
Zrazu videl Johannes množstvo ľudí, ku nemu pristúpili dvaja, hneď vedel že je to jeho braček a sestrička ktorí zomreli ešte pred jeho narodením a objímali ho…Videl aj svojich rodičov ako sa zdravia a objímajú s mnohými ďalšími, vítali ích v tom novom svete a boli šťastní…
Aké je to čakať na smrť v cele bez okien, len s tlmeným osvetlením a s večne špehujúcim okom kamery ktoré sa stále otáča za tebou kdekoľvek sa pohneš? Čo to je vlastne smrť, treba sa jej báť, je to len klik vypínačom a koniec alebo-ako kedysi počula-akýsi prechod do inej existencie o ktorom bolo zakázané hovoriť? Možno sa to čoskoro dozviem, povedala si Aina v snahe zakrývať úzkosť, strach pred čímsi neznámym, pred krokom do neznámej temnoty…
Náhle zhaslo svetlo, ocitla sa v úplnej tme, ani kontrolné svetielko na kamere nesvietilo, ustalo šumenie ventilácie. Aine strepotalo srdce, také niečo tu ešte nebolo…Bola to úplná tma, uvedomila si že si nevidí ani na prsty na rukých keď ích pritisne tesne k očiam, pokúsila sa vstať, bolo to desivé bez akejkoľvek možnosti orientácie, hmatala okolo seba, nahmatala náprotivnú stenu, potom postupne oceľové mreže namiesto dverí, chlad ocele bol nepríjemný, nikde ani náznak zvuku, veď tu musí ešte niekto byť, alebo som už posledná? Takto to robia pred tým než napustia do cely uspávací plyn?
Kdesi akoby zhora sa zrazu objavilo svetlo, najprv slabý bod svetla ktorý sa stále rozširova, zjasňoval, približoval, Aina pocítila nesmiernu úľavu, pocit totálneho relaxu, nie toto nie je osvetlenie cely v detenčnom centre, to svetlo bola bytosť, bol to niekto, akoby ten najlepší priateľ.
”Poď!” povedala tá bytosť a ona sa za načiahla smerom ku svetlu, boli tam mreže, na chvíľu sa zastavila ako sa dostane von, tá svetelná bytosť ju znova vyzvala ”Poď” a ona jednoducho prešla cez mreže ako cez paru, cez oblak…Zrazu sa ocitla na nejakkom nádhernom mieste a videla okolo seba množstvo šťastných ľudí, vítajúcich ju v novom svete o ktorom nič nevedela ale bola zrazu presvedčená že toto je ten naozajstný domov, ale čo sa to vlastne deje, spýtala sa v duchu.
”Ten prvý svet tam vonku skončil a toto je ten druhý a definitívny-odpovedala jej bytosť svetla bez slov-ty sem patríš, medzi nás, ibaže sa budeš musieť ešte veľa učiť.” Spomedzi tisícov či miliónov ľudí čo tam boli sa k nej priblížili dvaja ľudia, muž a žena, objímali ju a ona zrazu vedela že sú to jej rodičia a aj to že hneď ako sa narodila ju od ních zobrali a rodičov eliminovali pretože sa nechceli podriadiť požiadavkám občana Zjednoteného sveta.
Na okamih sa obzrela dozadu ale celu detenčného centra už nevidela. Tam, kdesi ďaleko vzadu videla akýsi depresívny, sivý svet oddelený nejakou nevysvetliteľnou bariérou od toho kde ju pozývali a na okamih akoby intuíciou, zbadala že je tam Timy, ten komu dôverovala a ktorý ju oklamal, zdalo sa že ju zbadal ale odvrátil tvár. Vedela že jej nebude chýbať a ani nič z toho čo zanechala tam v tom bývalom svete.
Výťah z Centra sexuálneho zdravia ktorým sa viezol na sedemdesiate prvé poschodie do svojej izby, náhle zastal a svetlo zhaslo. Totálna tma v malej kabíne výťahu. Posadla ho panika. Pokúsil sa aktivovať komunikátor na ľavom zápästí ale žiadna odpoveď, reflexne očakávaná 3D obrazovka sa neobjavila, tma, úplná tma bola desivá, potrebujem pomoc, pomoc…nahmatal núdzový telefón, bol mĺkvy, ani šumenie modemu nebolo počuť, volala jeho duša, kto príde na pomoc…ako je to vôbec možné že ani komunikátor nefunguje? Ubehla chvíľa a Iridun mal pocit že sa dusí, ťažilo ho na hrudi, nemohol dýchať. ”Zomieram?-pýtal sa sám seba- čo teraz?”
Keď úzkosť dosiahla najvyššiu, dusivú, smrtiacu intenzitu, objavilo sa svetlo, kdesi šikmo hore, on zrazu vedel že to je iné svetlo, odinakiaľ, nie také obyčajné, akoby nie z tohoto sveta, vydesilo ho ešte viac ale iba na okamih, hrôza hneď zmizla, Iridun pochopil že to svetlo sa s ním rozpráva, bez slov, priamo myšlienkami.
”Kto si?” spýtal sa spontánne, bez premýšľania, premáhaný zvedavosťou.
”Tvoj záchranca, spasiteľ, ten pravý!” odpovedalo svetlo, bola to bytosť a komunikovala priamo prenosom myšlienok.
”A kto je potom ten náš…” v šokovom rozpoložení v ňom skrsla myšlienka a bytosť-svetlo odpovedalo:
”Ten čo ťa oklamal presne tak ako mnohé milióny a ktorý nechal zavraždiť tak isto mnohé milióny, narodených i nenarodených!”
Iridun si zrazu uvedomul že je obklopený tým úžasným svetlom, výťah i mrakodrap boli preč, okolo bolo mnoho ľudí ktorí ho vítali. A bytosť, ten pravý spasiteľ mu povedal
”Poď medzi nás, tvoje miesto je tu, budeš sa ale musieť ešte veľa učiť!”
Prvá vec čo ho potom napadla bola myšlienka čo bude robiť bez jeho robotky Dieny. Bytosť svetla-spasiteľ-mu odpovedala:
”Na to zabudni, tu budeš mať oveľa krajší program!”
Na Rade múdrych, zvolanej výnimočne ešte za noci, zavládol zmätok. Dnes, tesne nad ránom miestneho času sa mal spustiť ”Projekt mimozemšťan” avšak minister pre komunikácie oznámil že od polnoci neexistuje spojenie so západnou pologuľou. Nik nevedel vysvetliť čo sa deje, žiadne záznamy z komunikácie, žiadne z dronov a všetko sledujúcich satelitov. Spasiteľ sedel zachmúrený, vo vnútri ho nepredstaviteľne žrala zlosť ale ovládal sa-zatiaľ. Kdesi v kútiku duše cítil osudovú dôležitosť udalosti ktorej čelil aj keď o nej skoro nič nevedel. Premáhal zlosť nad neschopnosťou celej Rady múdrych-a aj strach, budúcnosť ktorú chcel ovládať, sa zrazu stala neznáma, nepochopiteľná. Strata spojenia s polovicou sveta znamenala informačný kolaps, nemožnosť vidieť každý detail na povrchu, naviac, keď začali útoky proti existenciám mimo Zjednoteného sveta od ktorých si sľuboval úplnú vládu nad svetom do ktorého on, jedine on, vniesol poriadok… A teraz toto-nevysvetliteľný jav ktorý nik z jeho Rady múdrych nevedel vysvetliť. Vyslali drony, s ktorými stratili spojenie keď boli na polceste. Rada múdrych mu zrazu pripadala ako rada bezradných hlupákov…nechcel si priznať za žiadnu cenu že včetne jeho samého.
Cez presklenú stenu miestnosti kde sa stretávala Rada múdrych zrazu začalo prebleskovať podivné svetlo, svetelné vlny na oblohe ktoré upútali pozornosť všetkých v miestnosti. Zo sedemdesiateho prvého poschodia bol dobrý výhľad, zraky všetkých sa obrátili ku podivnému javu.
”To je polárna žiara!” riekol ktosi.
”Tu? V subtrópoch?” divil sa ďalší člen rady.
Potom nastalo ticho, všetci sledovali mihotajúce sa svetelné vlny na oblohe. Nad východným horizontom sa žiara zintenzívňovala, namiesto slnka sa nakoniec objavil akýsi svietiaci oblak zakrývajúci polovicu oblohy. V tom momente v miestnosti zhasli všetky svetlá, zhasla 3D obrazovka, vodiče v stenách zaiskrili, šumenie klimatizácie stíchlo, miestnosť zaplnil zápach spáleného plastu. Nad obzor vyšlo obrovské, žeravou plazmou obklopené slnko.
”Obrovská protuberancia!- polohlasne riekol minister pre vedecký rozvoj- a Zem je bez magnetického poľa!”
Pochopili že je to koniec regulovaného sveta ktorý on ovládal so svojími nohsledmi.
Spasiteľ vždy vedel ovládať zlosť aj iné city ale teraz sa čosi stalo, mal pocit akoby unikol do inej dimenzie, tá zúrivosť čo ho posalda bola naprosto neovládateľná, zreval na celú Radu múdrych: ”To ste nevedeli povedať skôr a pripraviť sa na to vy svine?” chytil sklenenú vázu zo stola, kvety rozhádzal, vodu rozprskol a vázou udrel najbližšie sedaiceho ministra pre informácie…ťažká váza prenikla cez ministrovu hlavu ako cez hmlu…Miestnosť i ministri zmizli z očí, priestor zaplnilo svetlo, podivné, hrejúce, neoslňujúce, také čosi ešte nikdy nevidel. Bola to bytosť, a tá mu priamo, bez slov, riekla jedinú vetu:
”Pozri, toto je dôsledok tvojho života. ”
A z toho svetla sa začali vynárať postavy…desiatky, stovky…milióny…získavali jasné kontúry, všetci hľadeli naň, vedeli čítať jeho myšlienky a on vedel čítať ích, boli to všetci tí ktorých nechal počas vytvárania Zjednoteného sveta eliminovať, tí ktorým nedovolil narodiť sa v rámci povinných interrupcií pre udržanie populácie, videl ích ako hotových, dospelých ľudí a v tom svetle vyčítal jasnú myšlienku-oni všetci mali na tomto svete svoju úlohu a ty si ím ju zabránil splniť, mali svoj osobný rast a ty si ím ho zobral… Medzi nimi uvidel aj svojích rodičov ktorých na základe jeho rozkazov eliminovali jeho nohsledi ako ”nevýkonných” . Bol to zrazu tak neznesiteľný pocit hanby že chcel odvrátiť zrak, zavrieť oči, ale ten obraz a tá myšleinka mu ostala hlboko v mysli, chcel pred ňou ujsť ale nedalo sa, bolo to stále tu, okolo neho, a tá bytosť-svtelo akoby mlčky čakala na jeho odpoveď bez toho že by sa akokoľvek vyhrážala alebo ho odsudzovala.
”Tak mi láskavo vysvetli čo som mal robiť s tým vraj inteligentným dizajnom, ktorý mal do inteligencie tak ďaleko…ako som mal vyriešiť permanentné vojny, problémy s preľudnením a s ekológiou, a, hlavne, s blbosťou všetkých okolo!” zlostnou myšlienkou sa spýtal toho svetla-bytosti.
”Návod ako to máš riešiť si poznal, mal si to privilégium ktoré si odoprel väčšine a vedel si že je to láska, ale ty si ho ignoroval pretože si sa vyhlásil za to čím nie si. Množstvo tých ktorým si nedovolil narodiť sa alebo si ím nedovolil žiť a vzdelávať sa mali byť tvorcovia a vynálezcovia ktorí by objavovali iné planéty ktoré boli pripravené pre ľudstvo na osídlenie a ty si ím v tom zabránil. A určite neboli tak hlúpi za akých si ích pokladal vo svojej pýche.” odpovedalo svetlo-bytosť.
”Dajte mi všetci pokoj, urobil som to jediné čo sa v tomto nepodarenom svete dalo, inak to nešlo!” odpovedal v zlosti.
”Ten svet bol nepodarený kvôli takým ako si ty. A pozri sa sem, na týchto šťastných ľudí a uvidíš že to išlo aj úplne inak.” odpovedala s kľudom bytosť.
”Zmiznite mi všetci z očí, robil som to čo som pokladal za najlepšie, nemám s tebou a s tamtými nič spoločné!” skríkol a odvrátil tvár.
Chvíľu ostalo ticho, on však stále videl či cítil ten neznesiteľný pohľad na tie milióny ktoré pripravil o šancu na život a tvorivosť pre ostatných. Bol to najneznesiteľnejší pocit aký kedy mal, svetlo zmizlo, ocitol sa v akejsi šedočiernej hmle skadiaľ vystupovali sivé, ošklivé postavy pripomínajúce zombie, ako sa približovali, vyčítal v ích prázdnych pohľadoch len nenávisť a zúfalstvo, s ťažkosťami spoznal niekoľko svojích podriadených ministrov, videl v ích mysliach že by ho najradšej zabili keby mohli, obzrel sa ale ten svet svetla už nevidel, všade iba tú šedočiernu hmlu a postavy tých odpudzujúcich zombií. Pochopil že toto je dôsledok jeho rozhodnutia ktoré si vybral a z ktorého už nieto úniku. Vedel že vlastne nikdy a ničomu skutočne nevládol a ani nikdy nebude…a nič strašnejšie ho postihnúť nemohlo.
Potom skončil tento svet aby uvoľnil miesto tomu druhému a trvalému.