Stretnutie  

  

  

(Pokus o poviedku)  

  

Bol to júnový deň roku 2008.  

Červenkasté zore ranného úsvitu už dávno vystriedala modrá obloha a sálajúci kotúč slnka vysoko nad horizontom sľuboval úmornú horúčosť letného dňa. Mihotajúca sa stredová čiara bezchybnej nemeckej diaľnice miznúca vpredu i vzadu v nekonečne ako priesečník rovnobežiek odmeriavala s údesnou pravidelnosťou bezmála tisíckilometrovú štreku do cieľa. Juraj sústredene hľadel pred seba občas fľochnúc do spätného zrkadla a občas na tachometer kde ručička často atakovala hodnotu sto osemdesiat. Do cieľa ostávalo ešte nejakých šesť hodín-ak v historických zemiach D-jednička dovolí a nepošťastí sa nejaká prekliata zácpa.   

  

Monotónna zvuková kulisa provokovala myšlienky. Spomienky vynárajúce sa a zasa miznúce v nenávratne ako častice z kvantového vákua ktoré boli vždy spojené s tým cieľom ku ktorému sa blížil. Stretnutie po dvadsiatich piatich rokoch. Stretnutie so spolužiakmi z ”gympla”, s ktorými strávil tie najkrajšie roky svojho života, ho naplňovali zvedavosťou, podivnou nostalgiou s pocitom neistoty i šťastia. A stále a stále prichádzala myšlienka na ňu, vynárala sa stále v inej podobe ale tá istá, dominantná, neodbytná.  

  

Príde i ona? Stretne tú ktorá bola prvá, tá na ktoré sa jednoducho nezabúda, s ktorou spolu trávili večery v nekonečných diskusiách, túlajúc sa ruka v ruke potemnenými ulicami so zhasnutými pouličnými lampami -veď bol vtedy ”súbor opatrení”-čo náramne vyhovovalo, aspoň po puritánskom malomeste nejdú reči keď sa ústa dotknú a ruka kdesi zablúdi…Bude tam, bude to ešte ona, tá s ktorou spolu navštevovali kino a piatočné diskotéky kde tak skvele tancovala v rytme hard rocku i disco a on mohol na nej oči nechať?   

  

Príde vôbec?  

Ak áno-koho stretne, ako sa podpísal zub času na nej, na ostatných…a na ňom?   

Spozná ju vôbec, a spozná ostatných-po štvrťstoročí?  

Akýsi neurčitý nepríjemný pocit v ňom začal rásť keď si predstavil že stretne obéznu vyšeštyridsiatničku s odpudivou dvojitou bradou, osud mnohých slovenských diev po rokoch…  

Nech sa snažil akokoľvek, stále mal pred očami mladé tváre spred dvadsiatich rokov kedy svoju triedu a partiu zároveň, videl naposledy, medzi promóciou a nástupom na vojenčinu, na prvom ”ad revidendum”.   

Po návrate z vojenčiny nastali obrovské zmeny v spoločnosti a z Juraja sa čoskoro potom stal ”utečený mozog”, tak, ako stovky ďalších ktorí si vedu vybrali za životné povolanie a doma nebolo kde a hlavne za čo.  

Staré kontakty ustali, vo víre každodenného pracovného a rodinného života akosi nevyšiel čas na ích udržiavanie a aj diaľka zohrala svoje.   

Preto nebol odvtedy ani na jednom stretnutí, nebolo to jednoduché len tak sa vychytiť od rodiny a školopovinnýchh detí a vydať sa ešte počas školského roka na vyše tisíckilometrovú cestu.   

  

Horúci vzduch nad rozpáleným povrchom diaľnice sa mihotal v slnečnom svite a vytváral ilúziu kaluže vody v diaľke, zradná víla fata morgana, vidina ktorým sa i na tej životnej ceste treba tak úzkostlivo vyhýbať… Značka obmedzujúca rýchlosť a upozorňujúca na prácu na ceste ho na chvíľu vytrhli z dúm. Pozvoľna spomalil zaradiac sa do pravého pruhu, to spomalenie ho vytrhlo z monotónnosti, prebralo zo snenia vo filme spomienok a predstáv. Len na chvíľu-hneď za výlukou sa opäť rozbehol na cestovnú rýchlosť a spomienky začali útočit na jeho vedomie, v tichosti ale vytrvalo, neodolateľne, boli neodbytné a nostalgicky príjemné. Spomienka na triedny čunder, noc kedy sa vzdialili spolu od partie sediacej a slopajúcej pri ohni, prvé nesmelé dotyky intímneho zblíženia, vyšli do stratena, okolo bolo zrazu plno podgurážených spolužiakov-a tie reči, našťastie si na druhý deň v poopičnom stave nič nepamätali, potom záverečná chatovačka a dlhé prázdniny po maturite, pozvanie ktoré sa neodmieta - naši sú celý týždeň s er ó há na Balatóne, ségra je na brigáde na uhorkách pri Znojme, príď ma pozrieť…  

  

Rozlúčka, ktorá znamenala začiatok konca, stanica v meste, rýchlik do Prahy kde Juraj začínal o pár dní skôr ako ona v Košiciach, budeš mi chýbať, ani nevieš ako, aj ty mne ale v duchu som stále s tebou a píš, píš píš!!! Spočiatku si naozaj písali týždenne, Vianoce a leto po ”prváku” strávili opäť spolu ako za starých čias. Juraj si teraz jasne spomína že myšlienka na to že by jej miesto raz mohla zaujať iná ho ani nenapadla.  

  

Potom to ustalo. Vychladlo, ako vyhasnutá pahreba, ako farba zabudnutej handry, vyblednutá na slnku…V ďalších ročníkoch sa listy striedali menej a menej, poriedšie, nakoniec po dlhom čase prišiel jeden….stretla som iného….plánujeme budúcnosť…na diaľku to fakt nejde ale bolo s tebou fajn. Odpovedal pár riadkami-vďaka ti za krásne chvíle ktoré sme spolu strávili a za to že si ma naučila čo je to láska…želám všetko dobré a nespomínaj v zlom... Žiadne zúfalstvo, žiadne autodeštrukčné myšlienky ho nenapadali. Vzplanutie ochladlo, na diaľku to fakt nešlo…Dnes majú obaja vlastný život a vlastné rodiny a Juraj zrazu s prekvapením zistil že ani nevie ako sa teraz volá. Až keď spolužiaci organizujúci stretnutie vygúglili Juraja a až dostal pozvánku, s rýchlosťou blesku sa mu vybavili tie nádherné časy bezstarostnosti, školskej srandy i prvej lásky ktorá navždy ostane nezmazateľne v pamäti. Spomienky na ňu vyvstali v Jurajovej mysli a on sa nimi podchvíľou opájal, bolo to príjemné a on nevedel a ani nechcel prestať.  

  

V načervenalom svetle večera odbočoval z diaľnice. Čoskoro prešiel česko-slovenské hranice, o pár sto metrov antiradar pípa div neskáče, o ďalších pár sto metrov hliadka…  

”Ajéje, pomáhači a chrániči… Neklamný znak že som na rodnej hrude!” usmial sa v duchu Juraj opäť pritlačiac pedál hneď ako bdelých strážnych anjelov minul.   

  

Ešte necelá hodina a bude u rodičov v rodnom meste, zasa tie reči na privítanie ako sa máš, ako sa majú manželka a deti, a prečo ste neprišli všetci, a ako sa ti darí v práci, a ako to je tam u vás, veď vieš u nás to stojí za…potom sa bude musieť vyhýbať rečiam o politike pretože to by sa zasa rozčúlil a predsa si nenechá pokaziť náladu pred takýmto stretnutím…  

  

Stretnutie začínalo o tretej na druhý deň, tradične pred školou. Keď prichádzal ku budove vyžarujúcej stále majestát ctihodných gymnázií z prvej republiky, cítil čosi ako povinnú trému pred nejakou dôležitou skúškou. Cítil ako sa pohľady skoro všetkých, stojacich v hlúčiku, obrátili na neho.  

  

”Stratený syn prichádza” zvolal ktosi, pár sekúnd Jurajovi trvalo kým spoznal svojho suseda s ktorým zdieľal lavicu skoro celé štyri roky…Musel si primyslieť jeho husté čierne vlasy, jeho účes dnes pripomínal vyblednutého Fantomasa.  

  

Z hlúčiku sa vylúpol triedny.   

”No vitaj, ty svetobežník!” privítal ho podávajúc ruku.   

Juraj zapadol do hlúčiku.   

Ona tam stála, rozprávajúc sa so spolužiačkami, ale hneď ako Juraja zbadala prikročila k nemu. Podanie ruky, bozk na privítanie, v ktorom sa márne snažil nájsť tú neopakovateľnú príchuť tých prvých s vôňou žuvačky Pedro, ale aj tak ho nenechával chladným, na začiatok obvyklé frázy ako sa máš, ako je to tam u vás, ako si sa tam dostal…  

  

Zrazu bol obklopený ostatnými ktorí boli zvedaví úplne na všetko, on sa márne snažil zamaskovať to že ju hltá pohľadom…  

Zmenila sa, samozrejme,nemladneme nikto, ale bola stále štíhla, atraktívna, iba dlhé gaštanové vlasy ktoré vtedy nosila v jednoduchom chvoste mala teraz skrátené a tie modré oči, do ktorých mohol hľadieť donekonečna ako, vraj, do ohňa alebo na more a nezunuje sa to, boli rovnaké, ale úplne rovnaké…keď zanedbal nejaké tie vrásky povedľa.   

  

Vošli do školy, do triedy kde začínali ”v prváku”, sadnúc si tak ako za starých čias, vedľa svojho suseda. Nasledoval zrejme obvyklý obrad-fľaška a kytica triednemu, potom každý zopár slovami povedal čo to o sebe. Prehliadka školy, tá sa ale zmenila! Nová strecha i omietka nahradili tú z jeho čias, opadávajúcu a pamätajúcu snáď ešte na Tisa, šeď príznačnú pre dusnú atmosféru ”totáča” vystriedali nové pastelové farby, triedy s novým nábytkom, toalety čisté a vykachličkované. Juraj kráčal chodbami v hlúčiku spolužiakov a rozmieňali na drobnéi životné osudy , väčšina z ních zanechala svoj vysokoškolský obor a podnikala, veľká časť ostala v okolí rodného mesta, zopár osud zavial do Bratislavy, zopár do Čiech.   

  

Presun do reštaurácie neďaleko, slávnostná večera, a ďalšia diskusia, prisadol si triedny, už teraz penzista, svojmu okoliu musel Juraj vykladať o detajloch života v pomerne exotickej krajine-aspoň si to veľká časť myslela, aké je u vás školstvo, aké zdravotníctvo, ako bývate, a vôbec ako sa ti tam páči, Juraj odpovedal na otázky ktoré sa naň sypali, na malom notebooku ukazoval a komentoval zopár fotiek z krajiny i tých rodinných pričom párkrát fľochol smerom ku opačnému koncu stola kde sedela ona rozprávajúc sa so spolužiačkami.  

  

Vínko žblnkalo v pohároch a s rastúcimi promile v krvi zahájil tradičný triedny DJ diskotéku:  

”Tak, banda, teraz sa posadíme do stroja času, zaradíme spiatočku a presunieme sa do konca sedemdesiatych rokov do starých dobrých čias našich triednych diskoték na chatách, v pivniciach a v kluboch SZM, mám tu pestrú ponuku skladieb ktoré nás vtedy uvádzali do vytrženia ducha a ktoré sme si nahrávali na kotúčové a kazetové magiče z platní a pások pašovaných z Juhošky a z Maďarska, dnešné sú z thepiratebay dot com, takže vazbiči sa postavia ku dverám keby sem prišli nejakí vostří hoši zo SOZA…”  

  

Smiech, potlesk, prvá skladba zo starých dobrých čias, na voľnom placi sa objavili prví spolužiaci a postupne vytvorili kruh, Juraj stále vysvetľoval hlúčiku ktorý ho obklopil, že sú i na Slovensku veci ktoré sú lepšie než tam v ďalekej cudzine, potom sa ozvalo z reproduktorov: ”Ďuroooo, tak poďme do tohooooo, toto je tá tvoja!”  

Decibelmi zadunel Stargazer od Rainbow, to už naozaj nemohol sedieť…  

  

Stroj času naozaj existuje - vďaka spomienkam. Stačilo zavrieť oči a nechať sa unášať hardrockovým rytmom a opäť to bolo ako vtedy, na niektorej z triednych akcií, okolo seba videl celú triednu partiu, všetci boli mladí, svieži, dievčatá sexy a lákavé a tá predstava bola desne príjemná…  

  

Na slaďák v ďalšom kole pozval ju. Položartovne -polovážne vystrúhol filmovú poklonu, ona sa usmiala a iskrivo mu pohliadla do očí. Objala ho okolo krku, on ju okolo pása.   

Ozaj, ako začať rozhovor?  

Repráky boli rozpeckované naplno, na rozhovor sa nedalo pomyslieť pokiaľ si nechceli kričať do ucha, bol teda ticho , v rytme Scorpions radšej vnímal pohyb jej bokov pod jeho rukami a cítil jej vôňu, tak trochu inú ako vtedy za starých čias tuzexových aviváží Omo a Prodixan…  

Po tanci ju pozval ku baru: ”Poď na kus reči, povedz čo bolo za to štvrťstoročie!”  

Objednal červené a sebe kávu s poznámkou ”ešte sa musím dostať živý domov”.  

  

Upila si z pohára a usmiala sa pozrúc na Juraja:  

”Veď začni, ako si sa dostal do takej diaľky a do takej veľkej firmy-ty, z malého mestečka z malého Slovenska…”  

”Dnes už nie je ďaleko nikde-odvetil Juraj-rozhodovanie bolo u mňa jednoduché. Ostať v tu na univerzite a fackať sa tam s kolegami o jednu kadičku alebo stojan skúmaviek, chodiť po žobraní po podnikoch o sponzorovanie kúpy triviálneho zaradenia do labáku, snažiť sa robiť svetovú vedu na štyridsaťročných mašinách pamätajúcich ešte Husáka, slúžiť miestnym akademickým bohom a skončiť možno ako docent alebo profesor pokiaľ sa strčím do správnej riti-alebo ísť tam kde výskum je skutočne výskum. Byť kapitánom v šerbli alebo námorníkom na luxusnej zaoceánskej lodi. Rozhodoval som sa krátko, a nikdy som neobanoval, to mi ver!”  

  

Juraj sa rozhovoril o všetkom o čom si myslel že by ju mohlo zaujímať, opäť sa načiahol pre notebook, ukázal a skomentoval nejaké tie rodinné fotky i obrázky krajiny kde žil už vyše pätnásť rokov. Zvedavo sa vypytovala na podrobnosti, rozhovor plynul a Juraj sa robil že si nevšíma štipľavé narážky okolo sa potuľujúcich spolužiakov ktorých promile alkoholu stúpalo s časom. Od nej sa dozvedel v podstate len to čo už vedel z krátkeho predstavenia ešte v triede, majú s manželom menší podnik s akýmisi poľnohospodárskymi strojmi, predaj, servis a prenájom, zamestnávajú dvanásť ľudí, teraz je to už OK ale na prvé roky by najradšej zabudla, Jurino to si nevieš predstaviť čo za debilnú byrokraciu máme v tomto štáte, aké nezmysly musíme robiť…vieš, toto je taký štandardný osud slovenskej rodiny, ty si to aspoň kamsi dotiahol, prosím ťa netáraj, nemysli si že je to tam nejaké extra…rozbehnúť vlastný podnik je oveľa ťažšie, ja som v podstate nastúpil do rozbehnutého vlaku…no a v neposlednej rade, stála pri mne šťastena, bez toho by to nešlo, sprostí majú vždy šťastie, veď vieš…snažil sa oponovať lebo na takéto reči nerád odpovedal…  

Zasmiala sa zakloniac trocha hlavu a prižmúriac oči, bolo to typické len pre ňu, Jurajovi sa to desne páčilo vtedy i dnes, ten reflex nevymazalo ani štvrťstoročie…  

  

Prisadol si triedny. Mal zjavne dosť, jeho bývalí študenti dobre vedeli že odjakživa rád chodí tam kde sa pije a hlavne   

zadarmo- a navidomoči mu to ostalo, ťažko klesol na stoličku pri bare a oprel sa o pult. Zdalo sa že chcel nadviazať konverzáciu a začal spomienkami: ”Juro, Juro, tys mi pil krv, …si bol kvietok,…sa neboj, ešte si dobre pamätám ako si utekal zo školy cez okno na prízemí alebo ako ste falšovali doktorské razítka a mysleli ste si že vám na to nik nepríde…alebo ako ste fajčili Babene na hodine a ona vás nevidela lebo bola už vtedy slepá ako patróna…ale som na teba hrdý žes to tak ďaleko dotiahol…dnes žijeme v úplne inom svete …jaj, mládeži, vy neviete v akom svete som vyrastal ja-(upil si z pohára červené a spustil životopis ktorý všetci dávno poznali)-mňa v päťdesiatom deviatom nevzali na vysokú pretože otec bol evanjelický farár, sedem rokov som robil na bytovom družstve výťahára, potom mi dovolili diaľkovo študovať…-(podoprel si hlavu rukou) - tridsať päť rokov som odrobil, z toho dvadsaťosem ako profesor na gymnáziu a dôchodok mám necelých šesť a pol tisíca korún, bodaj ích porantalo-mládeži, komunizmus bol svinstvo ale tento kapitalizmus či čo to tu je teraz…no, neviem, neviem…” Trochu sa mu už plietol jazyk a tak sa opäť napil, vyprázdnil pohár do dna.  

  

”Ale stretli sme sa v hojnom počte, mládeži-pokračoval triedny v monológu primerane podguráženého-viac ako polovica, boli ste fakt dobrá partia, to sa stáva len u máloktorej triedy!” Otočil sa, asi sa obzeral po ďalšom pohári.  

”Ozaj, koľko vás bolo minule?” spýtal sa jej Juraj.  

”Asi rovnako, presne neviem, ale sú tu chronickí nechodiči a skalní chodiči. Približne rovnaké zloženie ako dnes!” riekla namiesto triedneho ona.  

”Fakt neviem prečo neprišli tí čo bývajú v meste-ešte chápem vzdialených alebo zahraničných…” odvetil Juraj.  

”Mám na to svoj názor-nemusí byť pravdivý…-urobila pauzu akoby chvíľu rozmýšľala či ním obdarovať Juraja-…ale niektorí nechodia z dôvodu-no-akéhosi komplexu menejcennosti. Akoby sa hanbili že neurobili dostatočnú kariéru-alebo čo… zopár stretávam občas v meste, jak zistili že podnikáme prestali sa so mnou baviť. Ale to je môj vlasný pocit, možno je to inak…”  

  

Juraj znova vycítil že je načase zmeniť tému.  

Triednemu riekol: ”Súdruh….eee…pán profesor poďte si s nami zatancovať!” pretože vedel že takmer určite nepôjde.   

A jej pokynul rukou:  

”Poď Radio Gaga, to naše staré ale dobré disco, ukáž že si ešte nezabudla!”  

Mäkko sa usmiala, ten jej úsmev Juraja ešte vždy dostával do kolien a zoskočila z barovej stoličky. Spolu vpluli do kruhu tancujúcich.  

  

”I’d sit alone and watch your lights, my only friend through teenage night…” Freddyho hlas znel presne ako pred rokmi. Opäť stačilo privireť oči, nechať sa zhypnotizovať rytmom tá atmosféra dávnych čias bola tu, síce akosi z diaľky, z diaľky dvadsať päť rokov, možno to nebolo úplne ono ale aspoň tieň…náznak…záblesk z hlbín času.  

  

Nezabudla to. Juraj, tancujúc, chvíľu hltal pohľadom jej pohyby úplne zosúladené s rytmom a melódiou, tak to vedela iba ona, naraz sa obaja ocitli v strede kruhu, medzi tancujúcimi. Bolo to sólo, opäť dych z čias mladosti, kedy parket zvykol patriť iba ím dvom…  

”Vy dvaja ste sa vôbec nezmenili” poznamenal ktosi z kola a dídžej o čosi neskôr ohlásil ďalšiu skladbu:  

”Tak, vážené osadenstvo, po rytme disco relaxujeme pri peknom slaďáčiku v náručí opačného pohlavia-alebo aj rovnakého, dnes máme predsa rovnosť…”  

  

Juraj jej podal ruku:  

”Tak poď-kráľovná bielych tenisiek” a objal su okolo pása. V pomalom rytme plúžili po parkete, ona si oprela hlavu o jeho plece, ktosi ožratým hlasom zvolal celkom blízko ”zasúúúúúň”, ona zodvihla hlavu a so smiechom riekla celkom nelogicky Jurajovi: ”Keď ste vy, chalani sťatí, ste stále puberťáci!”  

Tancovali a Juraj ešte nevedel nájsť dosť odvahy položiť jej jednu otázku, ktorú si starostlivo pripravoval ale akosi nevedel zo seba vysúkať.   

  

”Občas len tak premietam…keby to medzi nami neskončilo…len tak…” spýtavo riekla náhle ona, bez okolkov z mosta do prosta to, čo sa neodvážil povedať on. Pohybujúc sa v rytme Elánu si Juraj nechal pár sekúnd na rozmyslenie. Ozaj, prečo, na to nikdy nevedel odpovedať.  

”To fakt neviem, obaja sme nejak vychladli… možno tá vzdialenosť…má zmysel riešiť to dnes?” riekol pomaly.  

”Osud alebo pán Boh rozhodol inak-dosaď si svoje podľa svetonázoru!…ozaj, hneval si sa na mňa, spomínal si občas, v dobrom či v zlom?” spýtala sa.  

”Jedine v dobrom. Nikdy som ti nezazlieval že si si našla iného a lepšieho ako ja. Aj ja som si hľadal partnerku na celý život a vyberal som si spomedzi viacerých čo mi osud do cesty priviedol, veď vieš, volá sa to prirodzený výber…(smiech)…kopačky od teba som tiež rozdával ďalej…a viacnásobne…taký je život…A možno si ťa nájdem v ďalšom živote a možno bude reparát a budeme môcť pokračovať v tom čo sme nedotiahli…” odvetil Juraj. Zasmiali sa obaja a Juraj zrazu, náhle, pocítil výčitky svedomia za svoju platonickú neveru vôči tej s ktorou spojil svoje kroky životom a s ktorou sa plavili po tichých i búrlivých vlnách života už vyše pätnásť rokov…  

  

Spoločnosť sa rozpadala do malých diskusných skupiniek, niektorí prítomní, hlavne mužského pohlavia, mali zjavne dosť, bol to signál na odchod. Juraj vyšiel von, vdýchol čerstvý vzduch a na okamih ho upútali červenajúce sa zore prichádzajúceho rána. Ona vyšla hneď za ním.  

  

”Hodíš ma domov?” spýtala sa.  

”Jasnačka. Budeš ma navigovať. Ideme?”  

  

Bývala v trojposchodovej novostavbe asi kilometer od gymnázia neďaleko parku. Juraj zastavil kde mu ukázala, obaja ešte ostali chvíľu sedieť akoby si chceli predĺžiť túto vzácnu chvíľu ktorá sa možno zopakuje o päť rokov…možno…A keď z jej pohybu bolo jasné že chce vystúpiť, podala mu ruku, on si ju na seknudu-dve pritisol k ústam.   

  

”Tak sa mi mávaj a drž sa!” riekol  

”Aj ty, pozdravuj si svojích, a…ad revidendum 2013!”  

”Jasné, jak dožijeme!”  

Zabuchli sa dvere a Juraj ju ešte malú chvíľku sledoval ako zmizla za vchodovými dverami. Až cúvajúc z parkoviska si uvedomil ospalosť po prebdenej noci…dospávať sa bude u rodičov.  

  

Mihotajúca sa stredová čiara diaľnice pri stoosemdesiatke bezmála splýva v jednoliatu líniu. Svetlá áut v protismere zrazu vyvstávali z prázdna, mihli sa okolo a opäť sa stratili kdesi mimo zorného poľa zanechajúc na okamih svetelnú čiaru na sietnici.Nočná doprava nebola hustá, išlo to rozpáliť - len nech to ubieha. Dojmy v Jurajovej mysli ešte rezonovali a on upaľoval hltajúc vzdialenosť viac a viac. Akosi spontánne mu napadol citát z ktoréhosi maturitného tabla: Rozlúčka so školou je ako rozlúčka s láskou-kedykoľvek okolo nej prejdeš už nikdy nebude tvoja.   

  

Spomínal ako to vtedy prijal. Sklamanie? Tak trocha. Bolesť? Nie. Možno iba náznak ale kompletne a rýchlo ju zahojil čas. City vtedy vychladli skoro na absolútnu nulu, ostala len spomienka. A tá spomienka bola stále desne príjemná…  

  

Čím viac sa blížil k domovu tým viac túžil objať v náručí všetkých jemu najbližších…