Od @zlatoidsky
Sat Sep 20 2025
Liečba depresie
Bol to prvý deň letných prázdnin 198x.
Juraj sa prebudil až keď mu lúče letného slnka pošteklili líce preniknúc cez medzeru medzi rotelou a oknom. Chvíľu ešte bdele polihával odkopúc paplón, začínal ďalší horúci deň a preň bolo podstatné že ho čakajú najdlhšie prázdniny, tie medzi maturitou a nástupom na vysokú. Tešil sa i keď presne nevedel ako ích využije, plány so spolužiakmi boli ako predpoveď počasia alebo Nostradamovo prorctvo-možno vyjde a možno aj nevyjde. Každý si z ních môže vyčítať čo chce.
Vyskočil z postele, vytiahol roletu a na okamih sa zadíval na ulicu pred domom, bola prázdna, prebehla cez ňu iba mačka od susedov. Do kazetového magnetofónu vložil prvú pásku ktorá mu prišla do rúk…Rainbow, Rising, na dennú dávku ranných decibelov jak stvorené. Raňajky čo ho čakali v kuchyni si priniesol do izby a pololežiac-polosediac na posteli sa kŕmil a počúval. Táto kapela rezonovala s jeho dušou, s jeho celým JA, v extáze rytmu a melódie bola jeho fantázia vzrušená, skladbu Stargazer bol schopný vypočuť trikrát po sebe a doteraz sa mu nezunovala, evokovala v ňom snové myšlienky na neznáme svety, možno na iných planétach alebo v inej dimenzii, bolo to okúzľujúce a desne príjemné…
Po skladbe vstal, šálku i tanier nechal na písacom stole, v kúpeľni si našpliechal na tvár studenej vody a obliekol sa do letnej uniformy-bermudy a biele tričko na ktoré mu spolužiak nastriekal emblém ”Uriah Heep” podľa šablóny z časopisu Bravo. Teraz zoberie z garáže otvcovho Pioniera a pôjde za Igorom, spolužiakom a kámošom v susednej dedine s ktorým dral jednu školskú lavicu takmer celé štyri roky. Potom sa uvidí, najskôr skončia na pláži blízkej priehrady kde skoro iste príde aj ďalšia časť partie čerstvých maturantov.
Človek mieni život mení, v skrinke pri vchodových dverách kľúče od pioniera neboli. Určite ích omylom zobral ráno otec keď odchádzal. Juraj vypustil z úst neliterárne slovo. Nič sa nedá robiť, bude musieť za ním zájsť do práce, do nemocnice.
Vyšiel do slnečného rána sľubujúceho júlovú horúčavu, šiel rýchym krokom ulicami pozorujúc vzácny pohľad na mesto v pracovný deň, počas školských rokov mal málokedy príležitosť vidieť pulz malomesta, mamičky na materskej s kočíkmi diskutujúce na lavičkách v parku, premávajúce tisíc dvestotrojky, dôchodci čumiaci z okien, i privilegovaní ktorí v pracovnej dobe behajú po obchodoch zháňajúc baterky, hajzlový papier alebo iný ťažko dostupný tovar. Vidieť život mestečka počas dopoludnia pokladal za akési privilégium.
Vošiel do areálu menocnice, prešiel cestou priamo ku staršej budove a vošiel cez vchod s nápisom ”Psychiatrická klinika”. Sestra na recepcii ho poznala, občas sem chodieval za svojím otcom, primárom a tak mu iba odpovedala na pozdrav. Juraj vybehol hore schodami a pustil sa dlhou chodbou ku dverám s ceduľou :
”Psychiatrická klinika
MUDr Peter Lackovič
Primár ”
Zaklopal. Nečakal na formálne ”ďalej” a vstúpil. Otec bol vo svojej kancelárii sám, stál za písacím stolom a poriadal nejaké papiere, zodvihol zrak, pohľadom privítal svojho čerstvo odmaturovaného syna a riekol:
”Juraj, mám o pár minút vizitu, čo chceš?”
”Kľúče od Pinčla, nič menej a nič viac!…Zase si ích zhabal.” snažil sa zaironizovať Juraj.
Otec si rozopol biely plášť a siahol do vecka nohavíc:
”Ponáhľal som ráno…zobral som ho, viseli na jednom háčiku s mojímu…Kam ideš a kedy prídeš?”
”Na priehradu a prídem v tom momente keď ma to tam prestane baviť!”
Zdalo sa že otec mierne pokrútil hlavou zdá sa že si už zvykol na jeho puberťácke odpovede. Podal mu kľúč, zobral papiere a spolu vyšli na chodbu. Otec kráčal pár krokov za ním, zdržal sa zamknutím kancelárie.
Po chodbe kráčalo oproti dievča v sprievode saniťáka. Štíhle, s dlhými vlasmi pieskovej farby, na sebe mala nelogicky akúsi dlhú sukňu absolútne nevhodnú v letnej horúčave…pohľady sa ím stretli, na sekundu dve, v jej modrých očiach vyčítal zmes smútku a beznádeje, tvár mala bledú, na poslednú chvíľu než sa minuli zbadal že má na oboch zápästiach obväzy. Urobil pár krokov, fľochol dozadu, zastavili pri jej otcovi, čosi sa zhovárali a až keď vychádzal z chodby na schodište videl že vošli do jednej z izieb pre pacientov. Deň prebehol v podstate podľa plánu. Na ”Pinčli” sa doviezol ku Romanovi, kde čakali ďalší chalani z triedy, do večera pláž na priehrade, plávanie ”šírky”, volejbal, spomienky na školu a maturitu, reči o tom aké to bude na výške, potom reči o babách…ale čosi bolo predsalen mimo plánu…Juraj nemohol prestať myslieť na to dievča a jej podivné, smutné modré oči…a obväzy na zápästiach.
Ono to neprestávalo. Tie myšlienky. Vyženieš dverami, prídu oknom. Najintenzívnejšie to bolo v noci, keď všetko stíchlo a centrálna nervová sústava s minimom vonkajších podnetov rekapitulovala čerstvú minulosť…Stále videl pred očami tú smutnú, peknú tvár, oči akoby plakali a zároveň sa v ních zračil márny boj vôči niečomu neznámemu. Tie obväzy na zápästiach dávali dosť jasné tušenie že to nie je obyčajný scvoknutý pacient o ktorých sa stará klinika pod otcovým vedením. Premáhala ho neutíšiteľná zvedavosť
vedieť o nej čo najviac…a túžba pomôcť jej. Aj keď z otcových rečí o robote občas doma vedel, že niekedy je to nadľudsky ťažké a niekedy nemožné.
Nakoniec sa rozhodol. Vyčkal na vhodnú príležitosť a v sobotu neskoro večer, keď bolo jasné že rodičia strávia zvyšok dňa pred obrazovkou, nenápadne zobral otcove kľúče a vyrazil do nemocnice. Na recepcii bola opäť známa sestra. Stačilo jej vysvetlenie že otec si zabudol v kancelárii kľúče od auta. Odomkol registračku so zdravotnými kartami a hľadal… nepoznal jej meno, išiel podľa dátumov narodenia, medzi dvadsať dvoma kartami našiel jednu jedinú s dátumom narodenia tridsiateho mája tisíc deväťsto šesťdesiat štyri…rovnaký ročník ako on. Meno-Lucia Joštová, diagnóza ťažká depresia s pokusom o suicídum…letel pohľadom po riadkoch…anamnéza po rozhovore s pacientom: drsná výchova v náboženstve sektárskeho typu…rodičia sa odmietli vyjadriť a odmietajú spolupracovať…pacientka uvádza chronický strach, apatiu, pocit bezútešnosti, stratu chuti do života, terapia…akési nie celkom jasné pojmy ktorým nerozumel…na liečbu dobre reaguje, pri diskusiách spolupracuje, v skupinovej i pracovnej terapii pozitívna…preskočil odborný text a čítal až na konci predpokladný návrat do normálneho života o dva týždne po hospitalizácii, dňa…, vzhľadom na pacientkinu plnoletosť doporučujeme oddeliť od rodiny…
Juraj si podľa dátumu presne vypočítal kedy bude Lucia prepustená z ”otcovej” kliniky. Bežiac domov stále zápasil s myšlienkou že to nie je náhla zamilovanosť…Len vedel že v deň prepustenia pôjde pred nemocnicu pretože ju chcel vidieť…len vidieť…alebo…?
Prvé tri týždne chodil Juraj na brigádu do komunálnych služieb, otec vybavil po známosti, nič moc na robotu a na konci to hodilo vyše tisícky. Nebolo to na zahodenie. Ničmenej v ten deň-bol to štvrtok-si vybavil voľno, že si to nadpracuje neskôr. Vyčkal kedy rodičia vypadnú do práce, nakopol ”Pinčla” a okolo ôsmej už čakal nenápadne ukrytý na parkovisku medzi autami odkiaľ mal dobrý výhľad na vstupnú bránu. Čakal a čakal, čas plynul, blížila sa deviata hodina, cez bránu ľudia vychádzali i vchádzali, z času načas sa objavila nejaká sanitka…ale jej nebolo. Začínala ho prenasledovať myšlienka že ju možno odviezla sanitka alebo odišla ešte pred ôsmou ale z otcových rečí vedel že pacientov prepúšťajú až po určitých procedúrach okolo deviatej.
Slnko začínalo pripekať, nemal čapicu, hľadal tieň pod stromami obďaleč, práve keď sa chcel aj so svojím Harleyom made in Jawa presunúť, zbadal ju…vyšla von…teraz to musí vyzerať ako náhoda! Naštartoval, vyrazil opačným smerom, obišiel najbližší panelák a pokračoval po ceste ku vchodu do nemocnice. Hľadel na ňu jakmile bola na dohľad, kráčala po chodníku smerom k nemu. Teraz to správne zahrať…
Prudko pri nej zabrzdil, pohľadom zahral prekvapeného:
”Ahoj!” pozdravil. Odzdravila . Pohľady sa ím opäť spojili, šiestym zmyslom vyčítal že ho spoznala a detegoval zvedavosť…len zvedavosť.
”Nechceš….zaveziem ťa …ak potrebuješ…” koktal, v takýchto chvíľach mu spravidla prestával mozog fungovať v kreatívnom móde.
”Nie…nie… pôjdem autobusom…”
”Na to sa vykašli, čo sa budeš terigať…zoberiem ťa…ak mi povieš kam!”
Hľadeli si navzájom do očí…snažil sa preniknúť cez jej okno do duše, prečítať jej myšlienky, vycítil akýsi jemný plamienok záujmu…alebo zvedavosti?
”Teda…dobre…” odpovedala po váhaní, prikročila blíž a Juraj jej posunkom naznačil-Sadaj!
V tej hroznej sukni to bolo trocha problematické ale nakoniec sa to podarilo. Vyrazili …a ona ho objala okolo pása, elektrizujúci impulz, rozhodne nie nepríjemný prešiel Jurajovým telom. Nikdy nebol nejaký balič, aj keď sa prvý raz bozkával keď mal desať, ona osem, vedel že mnohí jeho spolužiaci sú vo vývoji v tejto oblasti ďaleko pred ním ale teraz sa rozhodol naprosto a definitívne zabojovať so svojou plachosťou.
Fičali plnou rýchlosťou, z dôvodu typického samčieho inštinktu sa chcel ukázať, predviesť svoje kvality, ako inak než rýchlosťou, z času načas sledoval v spätnom zrkadle ako jej vejú dlhé, blonďavé vlasy a stále cítil ako ho objíma okolo pása, iste nielen preto že sa drží…aspoň si to namýšľal… Keď prešli okolo tabule označujúcej začiatok susedného mesta zvolal dozadu: ”Kam teraz?”
”Rovno, poviem ti kde zabočiť!” odvetila. Donavigovala ho ku starej radovke kde zastali pred veľkou, drevenou bránou.
”Tak, tu teraz bývam!” riekla akýmsi ospravedlňujúcim tónom.
”Inak…ja som Juro!” zakoktal Juraj a podal jej ruku.
”Lucia!” riekla a usmiala sa keď jej stisol ruku, odhaliac biele zuby a jamky na lícach ktoré jej desne sekli. Chystala sa odísť.
”Počkaj…-zavrátil ju Juraj-…nechceš sa stretnúť?…Napríklad zajtra.”
Váhala. Vycítil vnútorný boj, v svojej duši obavy že odmietne…
”Dobre!” riekla keď Jurajov strach dosiahol vrchol.
”Kde a kedy?” spýtal sa s pocitom víťaza.
Premýšľala. Po chvíli nelogicky navrhla:
”Pred poštou, vieš kde to je?”
”Jasné, poznám to tu. Do tretej som na brigáde, o piatej, šlo by to?”
”Tak dobre!” riekla a náhlivo zmizla za drevenou bránou.
Myslel na ňu skoro stále. Spaľovala ho túžba odhaliť jej tajomstvo, nejaké temné, desivé a nepoznané. Čosi vyčítal z jej zdravotného záznamu ale to bolo málo na pochopenie čo sa musí stať s mladým a pekným dievčaťom aby si siahla na život. Rodina sektárov, náboženskí fanatici, ale čo ju doviedlo až to takejto strašlivej situácie? Nuž, zajtra, zajtra sa -možno-dozvie tajomstvo…asi dosť hrozné… Bol pevne rozhodnutý jej pomôcť-ak sa to bude dať. V horúcej júlovej noci zaspával odkopaný, hladený nočným vánkom prenikajúcim cez otvorené okno a nemohol myslieť na nič iné než na tie záhadné modré oči a obväzy na zápästiach.
Na druhý deň, v piatok, sa nemohol dočkať kedy skončí na brigáde. Čosi vymyslel ale nejak sa mu to nepozdávalo, chcel ju pozvať na disku, bývajú vždy v piatok na priehrade ale nevedel si predstaviť ako príde v tej nemožnej sukni…čo potom…
Stál pred poštou, bolo presne päť, ”pinčla” postavil na stojan, čierne okuliare si frajersky zastrčil za tričko s emblémom ”Queen” , rozhliadal sa, okolo chodili mladí i starí, jej nikde…päť minút, desať minút…hrá sa s ním, spomenul si na radu svojho staršieho brata Martina toho času na vysokoškolskej brigáde ktorý bol v oblasti vzťahov s opačným pohlavím značne pokrokovejší…babe nikdy nesmieš ukázať karty, v tom momente ťa začne vodiť za nos…v tom vyšla spoza rohu poštovej budovy. Juraj od prekvapenia mierne vygúlil oči, mala na sebe priliehavé rifle a tričko, vlasy upravené dozadu takou čelenkou či čo to dievčatá nosievajú…
”Čauko-pozdravil -dneska ti to sluší!”
”Tak čau, áno, dneska…”odpovedala záhadne. Juraj si domyslel že požičané…
”Poď sa prejsť!” pozval ju a vykročili do blízkeho parku.
Chvíľu kráčali mlčky, najťažšie je začať rozhovor s dievčaťom ktoré sa ti páči ale nevieš o ňom skoro nič. Pod stáročnými lipami nebol taký úmorný žiar a preto snáď Jurajovi začal pracovať mozog rýchlejšie a presnejšie.
”Snáď čosi o sebe-prehovoril a porozprával jej že práve zmaturoval a podal si prihlášku na fakultu elektrotechniky.
”Odkedy som ťa videl, chcel som ťa spoznať-riekol na záver-a…možno ti aj pomôcť…” dodal váhavo hneď sa zháčil a oľutoval čo povedal. Ona však ihneď podpovedala:
”Tvoj otec je primár na psychiatrii, že?”
”Áno…ako to vieš?” prekvapene sa pýtal Juraj.
”Máš niektoré jeho črty v tvári!” odvetila.
”Fakt?…Máš fantastický postreh!” s obdivom odpovedal.
”Poďakuj mu za mňa. Veľmi mi pomohol…premôcť kliatbu ktorá ma máta od detstva.” dodala váhavo.
”Povedz mi o tom!” rozhodol sa náhle Juraj prelomiť bariéru jej tajomstva, ale potom dodal:
”Ak budeš chcieť!”
Chvíľu znova mlčky kráčali parkom. Potom sa Lucia rozhovorila:
” Do šiestej treidy sme boli normálna rodina…Potom do mesta prišiel nový farár a postupne, časom, sa sfanatizoval. Naši chodili pravidelne v nedeľu do kostola, ale potom začali chodiť na nejaké stretávky aj po večeroch, každý raz u kohosi iného, občas u nás. Chodil k nám nejaký načierno vysvätený kňaz, volali sme ho ujo Jozef, sedával hodiny s rodičmi zatiaľ čo som sa hrala so sestrou, ako decká sme to nevnímali. No potom nám ”ujo” nakázal predať televízor-až neskôr som pochopila že aby sme-myslím celá rodina, aj rodičia-nevideli nejaké pokušenie na obrazovke. A potom to začalo-museli sme si so sestrou ostrihať vlasy a chodiť nakrátko. Rodičia nám nedovolili nosiť nohavice, v žiadnom prípade rifle, len sukne. A ujo to chodil kontrolovať, musel schváliť oblečenie…práve vtedy som bola ôsmačka, chcela som byť ako ostatné dievčatá, doma som kvôli tomu plakala ale naši boli neoblomní…Nesmeli sme chodiť na školské večierky, na výlety , na plavecký, ani na karneval. Mám šťastie že som sa naučila ako-tak plávať ešte ako decko. Bola som staršia a tak som začala doma s rebéliou…prišiel ”ujo” a rozprával mi o pekle…farár v kostole tiež furt vyprával o pekle, o čistote manželského lôžka, o tom že dievčatá sú ”tie horšie” pretože od ních prišiel prvý hriech…”
”To nemyslíš vážne!” prerušil ju na moment Juraj. Lucia pokračovala:
”Úplne…Najhoršie to bolo na strednej škole. Musela som chodiť oblečená bezmála jak mníška, viem že si spolužiaci zo mňa uťahovali…moja najlepšia kámoška mi pomohla, požičala mi svoje rifle, tričko aj pulover, tie som si na školskom záchode prezliekala…a gradovalo to…odmietla som si ostrihať vlasy…”ujo” mi dve hodiny vyprával o pokušení telesnosti a o pekle stále spomínajúc šieste prikázanie…jak keby nebolo iných…začalo sa mi snívať o pekle…v noci som sa budila, nemohla som poriadne spávať…išla som raz na triedny večierok, v požičanom oblečení, samozrejme, prišiel otec a pred všetkými ma tam sfackoval…”dodala a hlas sa jej zatriasol.
”…kresťanská láska…- neveriacky pokrútil hlavou Juraj- naši sú veriaci tiež, obaja, aj pokrstiť ma dali ale foter je primár mamka učiteľka, do kostola chodiť nemôžeme, len raz do roka na polnočnú a do niektorej susednej dediny kde nás nepoznajú…ale tam farári vždy kážu o láske k blížnemu a o tom že Boh nás ľudí miluje a chce nás zachrániť…”
”Toto je ako sekta…skupina fanatikov…Posledný krát som nevydržala…-pokračovala Lucia-…podala som si totiž prihlášku na vysokú, chcela by som do Košíc na veterinu…opäť ”ujo”, náš duchovný vodca, do mňa hustili spolu s rodičmi, načo ti je vysoká škola, máš sa pripraviť na manželstvo, žena sa môže spasiť jedine rodením detí…”
Juraj sa zasmial:
”A čo mníšky?”
”To sme neriešili. Ani ma to nezaujíma.” odvetila.
”Podľa ích kritérií Pán Boh bude v nebi sám!” uchechtol sa Juraj.
Nečakane sa zasmiala, pozrela mu do očí a pokračovala:
”Potom som náhodou vypočula naších-mali pre mňa pripraveného ženícha-z ích kruhov…sotva som ho poznala. A ďalej-otec mi roztrhal a zahodil pozvánku na prijímačky…na tú veterinu…desne sme sa pohádali, skončilo to tým že mi pred celou rodinou vypálil facku…To som už nevydržala…”
Skončila. Koniec si Juraj samozrejme ľahko domyslel.
Kráčali smerom ku sídlisku, chvíľu mlčky, akoby obaja triedili myšlienky, napokon jej Juraj navrhol:
”Na výšku môžeš skúsiť na budúci rok, máš výhodu, nemusíš na vojnu. Rok sa nejak pretlčieš. A doma daj jasne najavo že máš devätnásť, si svojprávna osoba a postaráš sa sama o seba…”
Skočila mu do reči:
”Odsťahovala som sa k babičke…tam kde si ma doviezol vo štvrtok…Tvoj otec mi to doporučil a aj s ňou to vybavil. Je síce už stará, aj veriaca ale so zdravým rozumom. Pomôžem jej a budem mať pokoj…musím si na rok nájsť nejakú prácu a potom…možno ako si povedal…”
”Poď večer na disku!-navrhol náhle Juraj-každý piatok na priehrade v záhradnej reštike!”
Lucia ostala chvíľu bez slova, kráčali sídliskom, po minútke prehovorila:
”Jakživ som nebola na diskotéke a neviem tancovať!”
”Tak teraz budeš prvý krát a tancovať ťa naučím za desať minút!”-odhodlane sľúbil Juraj.
Neodpovedala, ale vycítil že súhlasí. Pozrel na hodinky:
”Teraz je šesť, začínajú o siedmej, poď zatiaľ na zmrzlinu!”
Otočili to a opäť mlčky kráčali smerom ku námestiu so zmrzlinovým stánkom.
”Lucia!” ozvalo sa zrazu za nimi. Obaja sa obzreli. Nižší chlap v stredných rokoch. Pár krokov za nimi.
”Ujo Jozef!” šepla Lucia.
”Lucia, čo to má znamenať?”
Juraj sa letmo dotkol jej ruky, vycítil že sa triasla. Náhle sa rozhodol prebrať iniciatívu:
”Čo má čo znamenať?” spýtal sa keď sa obaja otočili. Premeral si toho ”uja Jozefa” oblečený v lacných háboch s nohavicami s rovnými vreckami aké sa nosili na konci šesťdesiatych rokov.
”S kým sa to flákaš?” pokračoval chlapík.
”Špehoval ma. To robia…” šepla Lucia.
”My sa neflákame, a keby aj vás do toho nič nie je. Choďte si láskavo po svojom.” riekol zostra Juraj a spontánne chytil Luciu okolo pása. Zdalo sa mu že sa trasie.
Juraj očakával boj. Nevedel aký ale postava ”uja” neveštila že by bol schopný fyzickej konfrontácie.
”Lucia, či sme ťa toto učili?” pokračoval chlap.
”Nevšímaj si ho!” riekol Juraj tak, aby to bolo počuť, otočili sa a pokračovali ukážuc mu chrbát.
”Lucia-volal za nimi-uvedom si že ideš do zatratenia!”
Juraj ukázal dozadu vztýčený prostredník a pridal do kroku, stále ju držiac okolo pása. Lucia ho objala tiež, pochopil že sa vymanila z otroctva bludu. Keď sa po chvíli obzrel, nevidel za nimi už nikoho. Opäť kráčali chvíľu mlčky. Potom Lucia prehovorila:
”Vieš, mne rodičia od puberty vštepovali že od chalcov sa mám držať čo najďalej, že skoro každému ide len o to …no…zbaliť kočku a …no…-hľadala slová-…pretiahnuť ju…a že mi vážnu známosť vyberú oni…s Pánovou pomocou…keď bude čas…”
”To je opačný extrém toho čo predvádza ten váš ”ujo”. Ja sa chcem s tebou priateliť a čo vyzerám na to že ťa chcem hneď pretiahnuť? …Ubezpečujem ťa že ja na to nie som, aj keď sú aj takí chalani…aj takých poznám…A nemyslím že ích je väčšina. Pozri, Luci (oslovil ju naschvál takto familiárne) ja tiež verím v Boha, vesmír a ľudstvo tu nemôže byť len tak bez účelu, ale toto v čo veria títo sektári nie je Boh ale akési sadistické monštrum ktoré stvorilo ľudí, dalo ím nesplniteľné úlohy a potom ích všetkých hodí do pekla…tak toto je úplne scestné!”
”Vysvetli to hentým!” vzdychla Lucia.
Pioniera odstavili pred letnou reštauráciou. Z terasy už znela hudba, schádzala sa tam každý piatok …násťročná mládež, páriky i partie spáliť prebytočnú energiu a vypotiť počas tropickej noci nadbytok kvapalín, nielen vody. Vošli na terasu, za dídžejským pultom stál Miro, Jurajov spolužiak zo zédeešky a čosi nastavoval na aparatúre, keď ho zbadal, kývol naň. Pozdravili sa. Juraj chytil Luciu za ruku, cítil jej neistotu a tak ju stisol jemne ale pevnejšie.
”Nazdar, Ďuri, vkus máš dobrý, aj začnem závidieť!-zvolal naň Miro, a do mikrofónu zahlásil:
”Tak vážení, po únavnom dni relax, v rytme, hudbe a vo športovom výkone na parkete - začíname!”
Hit z osemdesiateho roku, Eldorado, zadunelo terasou.
”Poď, dáme na štart kofolu!” navrhol Juraj stále cítiac jej neistotu. Parket sa postupne zapĺňal tancujúcimi.
”Odkukaj od ostatných, každý puberťák takto začínal!” poučil ju Juraj odchlipnúc si z dvojdecáku.
Keď zadunelo disco v druhom kole, Juraj ju pozval na parket. Držal ju jemne za ruku, na jej zápästí, ucítil hmatom stehy po ranách, začínala tancovať, trocha ťažkopádne, ale behom pár minút sa do toho dostala. Ničím sa po chvíli nelíšila od ostatných dievčat.
”Máš fakticky talent!” zavolal jej Juraj do ucha, usmiala sa a zvolala naspäť:
”Nekecaj!”
Zdalo sa mu zrazu že je úplne normálna, akoby nič nenasvedčovalo že si pred pár týždňami siahla na život. Otvoril jej on dvere do nového života? A odplatí sa mu tým že …ostane s ním? Zaplašil podobné myšlienky, na to je ešte čas, vo vnútri zápasil s predstavou že s ňou ostane už stále, Miro za dídžejským pultom uviedol Kráľovnú bielych tenisiek, pomalý slaďáčik, objal ju okolo pása, mal pocit že sa trocha odťahuje ale nakoniec ho objala okolo krku tak ako ostatné dievčatá…plúžili v pomalom rytme, nakoniec spočinula čelom na jeho pleci…bolo vidno že z nej padli všetky zábrany.
O pol noci končili. Posledná skladba posledného kola na rozlúčku, Kiss-I was made for loving you, išlo jej to tak dobre že spolu tancovali v kruhu, udusený talent pre rytmus sa v nej prebudil a soptil ako z vulkánu, Jurajovi sa zdalo že je šťastná a bolo to desne príjemné. Potom kráčali spolu, opäť ruka v ruke, ku odstavenému Pionieru.
”Vďaka za pekný večer!” rozvíjal konverzáciu Juraj.
”Vďaka za oveľa viac ako dnešný večer!” odpovedala ona.
”Ak si šťastná som šťastný aj ja, no a môžeme zopakovať-každý piatok až do konca prázdnin!”
”Prečo nie…” riekla, akoby nedokončila vetu, chvíľu kráčali mlčky, potom prehovorila:
”Po dnešku sa mi zdá minulosť ako zlý sen z ktorého som sa zobudila. A na ktorý chcem zabudnúť!”
”A ja ti v tom pomôžem…ak môžem!” odpovedal Juraj.
Prišli ku motorke. Otočili sa ku sebe tvárou, Juraj vytušil čo treba a vedel že to tuší aj ona, bol si neistý ako to vezme ale rozhodol sa…objal ju a bozkal. Pohladil ju po tvári, videl v sliepňajúcom svetle pouličnej lampy ako privrela oči, bozkával ju stále, jazykom vkĺzol do jej úst a pohladil zuby, nebránila sa, mal pocit že skôr naopak…
Okolo sa trúsili mládežníci ktorí sa tiež vydali na cestu domov, zachytil priblblé poznámky, odpútali sa, hľadeli si do očí.
”Teda, keby ťa videl ujo Jozef!” zažartoval Juraj.
Pokrčila nosom:
”Poslal by nás do pekla!”
”V pohode, keby sme išli spolu, ty a ja!” odpovedal Juraj. Uvoľnila objatie a sklonila zrak:
”Nedes ma s tým, chcem zabudnúť!”
”Už budem dobrý!- pokúsil sa o žart Juraj- a o tom kto pôjde alebo nepôjde do pekla rozhoduje šéf tam hore a nie voľajaký ujo!…Inak, obdivujem ťa že sa ti vlastnými silami podarilo spoznať pravú tvár rýchto sektárov a vymaniť sa z ích lží!” dodal.
”…podarilo…-riekla váhavo-…s pomocou tvojho otca a -verím- aj s Božou pomocou!”
”Poď, sadaj! Smer—domov, kamže to bude?” riekol a nakopol ”pinčla”.
”K babine, veď vieš…”
”Viem, vyrážame!”
Vyšli z lesa na hlavnú cestu, Juraj šiel skoro na plný plyn, blížili sa ku prudkej zákrute, reflektory blížiaceho sa auta vymaľovali groteskné tiene na okolitých stromoch…posledné čo obaja videli boli diaľkové svetlá nákladného auta v protismere v tesnej blízkosti…
Správa v miestnych novinách: V noci z piatku na sobotu…. došlo na ceste č. 148 ku závažnej dopravnej nehode kde vyhasli dva mladé životy. Vodič nákladného auta Tatra 138 prešiel v neprehľadnej zíkrute do protismeru kde sa stretol s dvoma jazdcami na malom motocykli ktorým po nehode už nebolo možné pomôcť.