Najjasnejšia z Draka  

  

”Sú len dve možnosti: Buď sme vo vesmíre sami alebo nie sme. Obe sú rovnako desivé…”  

(A.C. Clarke)  

  

1. Vírus.  

  

Čo sa dá urobiť to sa urobí.  

Čo sa môže stať to sa stane.  

Čo sa môže pokaziť to sa pokazí.  

  

Gennadij precitol akoby zo zlého sna do oveľa strašnejšej reality keď pochopil čo sa stalo. Po tom čo náhle zhasli všetky svetlá, rozblikali sa červené lampy alarmu a nabehol rezervný zdroj, sústredene sa zahľadel na obrazovku počítača riadiaceho fúzny reaktor skadiaľ naň blikala farebná hudba podivných fraktálových kriviek, mihotajúcich sa v nepredvídateľných intervaloch. Pokúsil sa reštartovať, potom dosiahnuť operačný systém počítača, žiaden tam nebol. Bolo to jasné. Vírus. Všetko vymazané, všetky dáta, celý operačný systém. Sadol za ďalší počítač, to isté, ďalší to isté ďalší to isté…Komunikátor na ľavom zápästí nereagoval na hlasový komand, ručne vyťukal na 3D obrazovke číslo na support. Žiadna mobilná sieť nie je dostupná. Po viacerých márnych experimentoch nadviazať akékoľvek spojenie pochopil že to je všade nielen vo velíne reaktora ale v celom ústave v celej krajine a vôbec všade…Vôkol svietilo núdzové osvetlenie ako v prípade havárie, z rezervného zdroja boli napájané len tie najnutnejšie zariadenia, elektrická sieť skolabovala s informačnými sieťami pár minút dozadu.   

  

Odrazil sa od stola na koliečkovej stoličke, prudko vstal a vybehol do dennej miestnosti s kávovarmi, chladničkou a mikrovlnkou. Pohliadol cez okno smerom k mestu. Všade bola tma, len zopár červených svetiel pravdepodobne tiež núdzového osvetlenia akéhosi objeku blikotalo na horizonte v diaľke.   

Je to všade, úplne všade, s najväčšou pravdepodobnosťou po celom svete spojeného sieťou internetu, mobilnou sieťou i GPS. To na čo upozorňovali vraj konšpirátori, sa náhle, behom okamihu stalo realitou. Hodiny na komunikátore ukazovali dve štyridasť tri, tie ešte išli, bol tu sám v celej budove dokonočujúc posledné experimenty fascinujúceho objavu ktorý nedokončí…  

  

Gennadij si sadol na stoličku v miestnosti osvetlenej len núdzovým osvetlením aby absorboval tú desivú realitu o ktorej pochopil že v mihu oka zničila celú civilizáciu Zeme, životne závislú od komunikačných sietí. Treba to rozdýchať, v kľude premyslieť čo ďalej. Ako mrákava postupne sa blížiaca od západu, pomaly ale s neúprosnou istotou mu v mozgu vyvstávala predstava desivej, apokalyptickej reality. Skôr tušil ako vedel že nastane boj o život pretože všetky funkcie civilizácie boli paralyzované. Prvá jasná myšlienka po uvedomení si nezvratnej skutočnosti bola že to, čo malo zmeniť celú energetickú štruktúru planéty, nebude môcť so svojím tímom dokončiť. Kapsulka deuteridu lítia vstrelená do ohniska tvoreného niekoľkými výkonovými lasermi mala vyvolať fúznu reakciu. Pri určitej konštelácii laserov získavali oveľa vyššie množstvo energie ako bolo vypočítané pre fúziu. Potom prišiel slepý experiment. Bez kapsuly deuteridu lítia. Pri tej istej konštelácii opäť získavali množstvo energie. Opakovane, reprodukovateľne. Kde sa brala? Vynašli perpetuum mobile? Postavia z nôh na hlavu celú fyziku a všetko čo veda vie o svete? V búrlivej porade najlepších fyzikov firmy ” Fusion Power ” navrhol on sám jediné možné riešenie: V ohnisku laserov sa pri určitej konštelácii vytvorí Einsteinov-Rosenov most, červia diera do iného vesmíru ktorý má vyšší potenciál ako ten náš. Odtiaľ prúdi energia v podobe fotónov podobne ako elektrina medzi dvoma pólmi s rozdielnym potenciálom. V sále bolo po prednesení jeho myšlienky chvíľu ticho, potom šéf ukončil debatu a nariadil ďalšie experimenty. A ako autora myšlienky ho poveril vedením tímu, často si ho volal a medzi štyrmi očami riešili výsledky experimentov i teóriu. Boli blízo, tak blízo že stačilo ešte pár dní meraní a bolo možné vec buď publikovať alebo patentovať. A teraz toto…  

  

V budove bol sám, v neprekonateľnej túžbe dokončiť všetky merania ostával v poslednej dobe pri reaktore do noci, spával na pohovke v dennej miestnosti a tu ho zastihol koniec postindustriálnej civilizácie. Takto vyhodnotil stav svoj vlastný i celej civilizácie planéty. Desivá predstava čo bude ďalej s obyvateľmi napakovanými do veľkomiest kde prestala fungovať akákoľvek doprava autonónmymi dopravnými prostriedkami, elektrina, internet, mobilná sieť i rozvody tepla ho mátala a on sa snažil zahnať ju do kúta svojej mysle pretože bola naozaj príšerná. V konečnom dôsledku to bude boj o život a prežijú len tí najsilnejší. Napadla ho myšlienka či táto apokalypsa nebola vyvolaná umele neomaltuziánmi. Tí boli v poslednej dobe stále viac aktívni a stále viac viditeľní v masmédiách. O preľudnení sa debatovalo viac a viac otvorene a najmä o tom ako to riešiť.  

  

V mysli rýchlo vyhodnocoval vlastnú situáciu. Tu v reaktorovom komplexe ”Fusion Power” bude istý čas v bezpečí-bude treba aspoň jeden mrazák napojiť na rezervný zdroj, koľko vydrží však nebolo známe, potom zhnijú potraviny v kantíne v chladničkách a mrazničkách bez elektriny. Bolo mu jasné že všetky bankové služby postihla rovaná apokalypsa, fiktívna digitálna mena zo všetkých účtov i peniaze investované v akciách sú nenávratne preč-tak isto ako dlhy. To si treba uvedomiť ako prvé…Skôr či neskôr bude musieť budovu opustiť, vrátiť sa do svojho malého bytu vo veľkomeste nebude mať evidentne zmysel, prežiť niekde v prírode sa nebude dať, táto rovnica nemá riešenie…Niekoľko minút tuho premýšľal. V prvom rade sa bude treba vyzbrojiť…otázka je ako. V komplexe je ochranka a určite i nejaký sklad zbraní, ako sa doň dostať vyrieši neskôr.  

  

Začinalo svitať, kontúry vežiakov v meste bez svetiel pripomínali chaoticky rozhádzané pomníky na starom cintoríne a na jednokoľajke vedúcej neďaleko reaktorového komplexu stála bezmocne bez energie súprava vlaku ktorý cez pracovné dni dovážal a odvážal zamestnancov ”Fusion power” ktorí mali to privilégium že smeli opustiť veľkomesto kde boli skoncentrované všetky pracoviská i obchody a skadiaľ sa dalo vycestovať iba na povolenie. Treba začať konať. V priľahlej dielni zobral pár skrutkovačov, káble a svorníky, v kantíne odpojil jedno svietidlo núdzového osvetlenia a zapojil ho na veľkú chladničku, ďalšie na mrazničku. Vydrží dokiaľ vydrží náhradný zdroj. A ten vydrží dokiaľ sa neminie vodík v tlakovom zásobníku palivového článku. Odhad-niekoľko dní.   

  

A čo potom? -vyvstala mu v mysli automaticky vtieravá myšlienka. Čím viac tým jasnejšie si uvedomoval že čoskoro nastane boj o prežitie, krutý Darwinov prirodzený výber. Aký bude…to si vedel predstaviť len mrákotne z akčných filmov a počítačových hier. V poslednej dobe streamovacie služby ponúkali stále viac a viac dystopických seriálov o postapokalyptickom svete a jeho napadla myšlienka že toto snáď bolo naplánované…  

  

Uvedomil si ospalosť po prebdenej takmer celej noci, lenže teraz nie je čas na polihovanie, automat naprogramoval na najsilnejšiu kávu a popíjajúc premýšľal hľadiac cez okno, striedavo smerom na les a na mesto. Všade bol kľud, zlovestný, hrozivéi ticho pred búrkou. Žiadne kontrolné drony sledujúce všetok pohyb, žiadne dopravné prostriedky, v objekte Fusion Power nebolo ani živej duše. Aspoň zdanlivo. Premýšľal a začal pociťovať strach, nie, nesmie prepadnúť panike, každá situácia má riešenie, dokiaľ to bude možné, ostane v reaktorovej budove alebo v labáku, zatiaľ tu je kľud…čo sa deje dnes v meste si nevedel predstaviť ale nejasne tušil obraz Danteho pekla…možno nie hneď ale až potom čo si všetci uvedomia situáciu…čo si uvedomia že sa zastavila akákoľvek doprava, akákoľvek distribúcia potravín, tepla i elektriny, prestali fungovať akékoľvek komunikačné zariadenia- a kompletne znefuknčnené boli drony a kamery na monitorovanie pohybu osôb a dopravných prostriedkov, skrátka všetko kontrolované ”umelou inteligenciou”.   

  

Premýšľal ďalej: Dlho tu ostať nemôžem, možno pár dní…čo potom? Skôr či neskôr bude treba odísť-kam? To je otázka osudu. Nemal nikoho, jeho životnou partnerkou bola jeho práca, rodičia zomreli pri tretej vlne pandémie koronavíru a on sa dostal na prestížnu univerzitu na štipendium pre výnimočne nadaných študentov-ktoré musel získať každý rok znova a znova keďže bol bez prostriedkov. Spomínajúc na detstvo, ešte na časy kedy mal skoro každý auto s ktorým chodil s rodičmi na chatu v horách kde trávili víkendy. Potom otec povedal že ju musia predať kvôli vysokým daniam, mama plakala a otec zúril pretože nenanšiel kupca…  

  

”Myslím že viem kam sa bude dať dočasne uchýliť!- napadla mu spásna myšlienka- Chata bude prázdna, stála osamelá v lese, v súčasnej dobe v zakázanej zóne ochrany biodiverzity…-pokiaľ ju neobsadí niekto ešte skôr ako ja!”  

Bolo treba sa pripraviť, hlavne sa vyzbrojiť. Dostať sa do zbrojného skladu, nemal potuchy ako ale má na to pár dní. Dopil kávu, vybalil jednu energetickú sušienku a jediac vybehol na chodbu, dolu schodišťom a chodbou v suteréne prešiel ku recepcii. Náhlivo vybehol schodami a otvoril dvere na hale. Pri pancierových vchodových dverách stáli dvaja členovia ochranky, ktorí zároveň plnili úlohu recepčných a snažili sa ích otvoriť. Mechanicky, páčidlom. Obaja sa otočili keď vstúpil do recepčnej haly. Poznal ích z videnia.  

  

”Á, doktor Kulikov! - riekol ten starší prešedivelý chlapík-opäť ste tu nocovali? Preboha, čo sa to deje, nič tu nefunguje, ani porucha sa nedá nahlásiť!”  

A tá druhá osoba, mladšia, neurčitého pohlavia, asi transka, riekla:  

”Neprišla ani striedajúca smena, sme tu zavretí a nedá sa nikde dovolať, ani môjmu partnerovi!”   

Jej-jeho hlas znel doslova plačlivo.  

”Mám dôvodnú obavu že skolaboval celý systém-internet, mobilná sieť i GPS, počítajte s tým že tu nič nefunguje. Mám obavy že sme tu na nejaký čas zavrzli-a nemám ani tušenia na aký. Funguje len rezervný zdroj na núdzové osvetlenie a najdôležitejšie prístroje ale komunikácia so svetom je v čudu!”  

  

Obaja strážni sa na seba pozreli, nevedno či si plne uvedomovali situáciu, potom ostali bezradne stáť, pozerali vystrašeným pohľadom na Gennadija akoby u neho čakali záchranu.   

  

”Nejaký čas tu budeme musieť ostať, nemám potuchy čo je vonku. Vydržíme pár dní-potom sa uvidí. Treba zhromaždiť nejaké potraviny z kantíny a uložiť ích do chladničky. Podarilo sa mi jednu uviesť do prevádzky pripojením na náhradný zdroj…”  

  

Transka mu skočil(a) do reči:   

”Ale ja musím za mojím partnerom, čaká na mňa, nemôžem sa s ním ani spojiť!”   

Z jej hlasu bolo cítiť začínajúcu paniku.  

”Ani ja tu nemienim trčať, veď sa o nás musia postarať, načo máme záchranárov a policajtov?”-odvetil ten starší, prešedivelý muž.  

”Záchranári aj polícia je na tom presne tak ako my, bez spojenia, pravdepodobne neschopní akcie!” stroho oznámil Gennadij.  

Obaja strážni mlčali, v ích očiach sa dal vyčítať stupňujúci sa strach pred niečím neznámym, neuchopiteľným. Ľud vychovaný viac ako dvadsať rokov v totálne kontrolovanej spoločnosti kde umelá inteligencia vraj myslí namiesto ních, bol bezradný v akejkoľvek nepredpokladanej situácii.  

  

”Ja tu trčať nebudem, do mesta sa dostanem aj peši, musím tam!” odvetil(a) transka.   

”Preboha a čo bude s mojími peniazmi, keď sa nemôžem zalogovať na svoj účet! Za čo kúpim potraviny a zaplatím nájom?- skuhral starší strážny-ja tiež musím vypadnúť!”  

  

Opäť nastalo na chvíľu ticho, potom transka vyhŕkla:  

”Ste inžinier, vedeli by ste otvoriť vchodové dvere?”  

A Gennadijovi skrsla myšlienka. Na moment sa zamyslel a odpovedal:  

”Pokúsiť sa o to môžem, stačí napojiť senzor na vaše odtlačky prstov na rezervný zdroj. Držať vás tu nebudem, mám ale jednu podmienku!”   

  

Pohliadol na oboch strážnych, v ích očiach vyčítal bezmocnosť a zvedavosť. Dúfal, že mu na to skočia.  

”Ak otvorím hlavný vchod, otvorím aj zbrojný sklad. Stadiaľ si vezmen nejakú zbraň a vy ma naučíte ako s tým narábať. ..Dohodnuté?”  

”Ale ako, veď zbrane sú registorvané…” riekla transka a Gennadij ju prerušil:  

”Teraz nie je registrované už vôbec nič. Uvedomte si to!”  

Transka hľadela kdesi do prázdna, z jeho-jej pohľadu sa nedalo vyčítať či pochopil(a) alebo nie.  

Starší strážny mu pritakal a riekol:   

”A môže to byť výhodný obchodný artikel, pokiaľ je to tak!”  

Vidno, ešte pamätal staré dobré časy slobodného pohybu a obchodu. A vedel ako sa používajú.   

Gennadij to považoval za súhlas. Hneď som tu s vercajchom, riekol a opustil recepciu.   

  

”Najprv ten zbrojný sklad!” riekol keď priniesol vo veľkej taške nástroje.   

”Tam nič moc nie je. Pár pištolí a paralyzátorov!” riekol flegmaticky straší chlapík.  

”Ja tiež nepôjdem bojovať proti armáde, potebujem sa len dostať na isté miesto a cesta asi nebude celkom bezpečná!” odpovedal Gennadij a začal pracovať. Musel vyrezať ovládací panel so senzorom na odtlačky prstov zo steny, potom stačilo pripojiť náhradný zdroj napätia z núdzového osvetlenia a strážny-ten starší chlapík-priložil ruku. Pancierové dvere sa otvorili, zablokovali ích železnou tyčou, bol by dosť problém keby sa z nejakej príčíny zavreli. Dnu museli svietiť baterkami, v policiach tam bolo uložených niekoľko pištolí, v krabiciach náboje, ďalej paralyzátory a zimné uniformy pre strážnikov, čomu sa Gennadij potešil. Vystrojí sa do každého počasia. Obaja strážni si zobrali po dve zbrane s krabičkami nábojov, Gennadij len jednu, tiež s krabičkou munície a jednu zimnú výstroj či uniformu. Vedel že sa bude musieť nabaliť hlavne potravinami. Transka mu v rýchlosti vysvetlila ako sa narába so zbraňou a ako sa mieri, čosi poznal z počítačových hier, pištoľ mala laserový zameriavač, nebolo možné netrafiť.   

  

Podobne ako zbrojný sklad otvoril aj vchodové dvere s pancierovým sklom. Studený vietor vmietol dnu závoj snehových vločiek napriek tomu že bol máj , príznak prichádzajúcej novej doby ľadovej bol celkom zreteľný. S rozlúčkou ”veľa šťastia-budeme ho všetci potrebovať” obaja strážni odišli do chladného dňa kdesi nevedno kam. Svet, ako ho poznali prestal existovať a tých, ktorí to nevedeli do dôsledku prekonať reflex ”domova” hnal do ích kobiek vo veľkomestských vežiakoch.   

  

V takýchto myšlienkach sa Gennadij vrátil do dennej miestnosti, pohliadol von oknom na riedko poletujúci sneh tam vonku, to ticho, ten kľud bez pohybu naháňal strach…Premýšľal. V prvom rade treba zachovať triezvu myseľ. Tu sa bude dať vydržať len pár dní. Potom sa bude musieš pretĺkať sám, nemal totiž ani tušenia čo bude tam vonku…Svet, ktorý poznal doteraz už neexistuje, tí čo sa budú vedieť prispôsobiť, prežijú…ako sa prispôsobiť nemal ani tušenia, bude niekde obrábať pôdu, nevedel ako, kedysi dávno mali jeho rodičia okolo chaty menšiu záhradu kde pestovali kvety a trávnik. Ako sa dopestovávajú potraviny vedel iba teoreticky. Pri všetkom svojom intelekte fyzika a vynálezcu možno revolučného objavu si budúcnosť predstaviť nevedel. Uvedomil si že v miestnosti je chladno, kúrenie tiež skolabovalo, budova strácala teplo, ešte šťastie že je máj a ideme do teplejšej časti roka kedy sa dá vydržať i vonku.   

  

Stále mal nutkanie pozrieť na komunikátorl alebo sadnúť za počítač, hľadať v správach čo sa stalo ale hneď na to si uvedomil že tieto vecičky sú mu úplne nanič, celosvetová informačná sieť cez ktorú ovládali politické sily populáciu planéty Zem, prestala existovať. Čo ho čaká? Čo čaká dvanásť miliárd obyvateľov Zeme? Pomalá smrť hladom a zimou?A čaká to i jeho, jedného z tých dvanástich miliárd? Dosť desivá predstava…  

  

Z batérie na linke vyfúkol vzduch, posledné zvyšky tlaku, žiadna voda. Na chodbe vypáčil automat na nápoje a vybral odtiaľ tetrapakové balenia pomarančovej a jablkovej šťavy, to bude jedný dostupný zdroj vody. Do chladničky, ktorá zatiaľ išla, nanosil potraviny z kantíny, konzervy nechal na zemi vedľa. Bol čas čosi zjesť ako oneskorené raňajky.   

  

  

Ten deň sa zdal byť ako večnosť. Podmienený reflex ho stále hnal ku počítaču alebo hľadať s pomocou komunikátora a stále a stále dokola si uvedomoval že je to zbytočné, je to nezmysel. I keď bol zbehlý v IT nemal ani tušenia ako by sa dal tento stav napraviť. Vytvoriť nový operačný systém…a vo všetkých počítačoch bola úloha až komicky absurdná…Pomaly sa zmrákalo, sivomodrá obloha tmavla s vietor ohýbal stromy okolo pustého nádvoria firmy. Tiesnivú náladu zrazu preťal záblesk ktorý prišiel z mesta. Gennadij vyskočil z kresielka a postavil sa ku balkónovým dverám. Po záblesku sa na tom istom mieste zjavil čierny dym a oheň. Plamene stúpali do výšky a čierny stĺp dymu stúpal šikmo ku oblohe. Snažil sa uhádnuť čo sa tam deje, utešoval sa že je to len ojedinelé zlyhanie bezpečnostného systému. Ale keď tma sadla na kraj uvidel v diaľke ďalší záblesk. A hneď na to plameň. Po chvíli ďalší…a ďalší. Vyšiel na balkón a zahľadel sa do diaľky smerom k mestu.   

  

Streľba znela z diaľky ako pukance v mikrovlnke prerušovaná občas silnejšími výbuchmi. Gennadij až teraz pocítil strach. Živočíšny strach v záchvate pudu sebazáchovy, strach ktorý doteraz nepoznal v totálne kontrolovanej spoločnosti. Rýchlo pochopil že návrat späť do mesta nepripadá do úvahy. Aká je iná možnosť? Tu nebude môcť ostať dlho. Čiste teoreticky dostať sa na chatu jeho rodičov, kde nebol dvadsať rokov a možno by sa rozpamätal ako sa tam ide z mesta, z bytu kde bývali, nemal poňatia ako sa tam dostane bez GPS a aj keď sa tam dostane čo potom? Minú sa zásoby, kde vziať ďalšie, o tie sa asi teraz bojuje v mestách…  

V komplexe Fusion Power boli určite nejaké autá avšak nevedel či sa pohnú bez GPS, také privilégium mala len vládnuca vrstva, softvér všetkých bežných vozidiel bol naprogramovaný tak, aby nebolo možné jazdiť bez kontorly z centra pre riadenie dopravy. Napadlo ho že by sa mohol pokúsiť preprogramovať softvér ale nevedel či by vedel s autom aj odísť, otec ho kedysi párkrát nechal na poľnej ceste riadiť ešte v časoch kedy mal skoro každý auto…Možno by to zvládol.  

  

Vošiel späť do miestnosti, núdzové svetlá stále svietili, dnu bolo predsalen teplejšie ako vonku, sadol si na kresielko pozorujúc v diaľke plamene a premýšľal, hľadal riešenie rovnice s takmer nekonečným počtom premenných, vychádzal jediný výsledok, strašlivý…Hlavou mu víril hurikán temných myšlienok, stále a stále sa vracali ako odporný dotieravý hmyz, upadol do akéhosi polospánku, unavujúceho, vyčerpávajúceho.   

  

Náhle ho prebudili záblesky svetla, svetlom vykreslené čiary pohybujúce sa po plafóne, strhol sa z polospánku a priskočil k oknu. Na nádvorí firmy stáli tri autá a z ních vyskakovali muži, v civilnom oblečení, bez zbraní, aspoň nie viditeľne nesených. Šesť z ních kráčalo ku hlavnému vchodu ktorým odišli obaja členovia ostrahy a ktorý už nebol nijako zaistený, bezpečnostné dvere boli iba mechanicky privreté aby dnu nevnikal chlad.   

  

”Vypadni stadiaľto!” zavelil Gennadijovi vybičovaný pud sebazáchovy, ucukol od okna než ho niekto tam zdola zbadá, vedel dobre že od takýchto týpkov nič dobré čakať nemôže. Premýšľal, mozog mu pracoval na plné obrátky, dokiaľ ma nájdu v celom komplexe budov to bude trvať hodnú chvíľu, musím sa nejak dostať do garáže a ujsť stadeto. Ako-to sa nedá povedať, možno i po vlastných, na otázku kde…radšej nemyslieť. Je to hrozný pocit zistiť že nemáš kam ísť…Navliekol sa do zimnej srážnej uniformy, do veľkej tašky ktorá sa dala niesť i ako batoh a ktorú si prezieravo zobral zo skladu zbraní napchal zásobu nápojov a trvanlivých potravín, za nohavice zastrčil pištoľ s plným zásobníkom, nie, bojovať nebude, nemá šancu proti nejakým špeciálnym jednotkám Globálnych poriadkových síl, v prvom rade stadeto treba vypadnúť!  

  

Vyšiel na chodbu a stŕpol. Hlasité kroky a hovor začul blízko, o poschodie nižšie, treba ísť druhou stranou, do garáže to bude okľuka ale nesmia ho objaviť! Vybehol z dennej miestnosti s hompláľajúcim sa batohom na chrbte sa utekalo ťažko, podarilo sa mu dostať ku dverám vedúcim na požiarne schodište. Schody bral po dvoch, bolo to ako beh cez prekážky. Keď míňal druhé poschodie začul z diaľky volanie:  

”Doktor Kulikov!…Doktor Kulikov!….”   

Znelo z chodby kde mal svoju kanceláriu, na moment zastal a zamrazilo ho…oni hľadajú práve jeho!…Všetko začínalo byť ešte záhadnejšie, veď som nič neurobil-premýšľal- neprejavil som žiadnu intoleranciu, žiaden nesúhlasný post na sociálnych sieťach…nebol som mimo povoleného priestoru, aj keby…koho by to teraz v tejto situácii mohlo zaujímať…  

Opäť sa pustil do behu smer suterén a garáž. Dvere núdzových východov boli otvorené, alarm samozrejme, nefungoval, ku dvojitej bráne vedúcej do podzemnej garáže sa dostal pomerne ľahko. Ako zdolať tú? Kontrolné svetlo na senzore na odtlačky prstov nesvietilo, bolo treba nejak mechanicky otvoriť bránu ale ako? Boli to obyčajné dvojité dvere s výplňou z pancierového skla, spomenul si že neďaleko míňal údržbársku dielňu, kladivo v nej nájde takmer určite…  

  

Musel sa vrátiť pár desiatok metrov späť, opatrne načúval, otvoril dvere do dielne, bola mizerne osvetlená núdzovým osvetlením avšak orietnovať sa tam dalo. Prechádzal okolo stolov s náradím, keď z chodby začul hlasy…spočiatku nerozoznal o čom sa rozprávali, prichádzali z diaľky ale blížili sa…Okamžite zhodnotil situáciu a ukryl sa pod stolom čo najďalej od dverí.   

Hlasy a kroky sa blížili, bolo rozoznať o čom sa rozprávajú…On tu nie je, preboha čo by tu robil…a druhý, hlbší hlas odpovedal…V jeho byte sme boli, pokiaľ bol tam tak asi neprežil, veď si videl ten požiar…  

  

Prechádzali okolo smerom ku bráne do garáže a o chvíľu počul ako sa pustili chodbou späť. A jedne z tých hlasov hovoril…tu nie je, je to blbosť…veď kam by si šiel ty na jeho mieste…  

Gennadij ešte chvíľu čupel pod stolom a keď si bol istý že tí neznámi opustili chodbu vyšiel z dielne, trímajúc kladivo. Obzeral sa ako prenasledovaná korisť po dravcoch, všade bolo ticho osvetlené sliepňavým núdzovým osvetlením. Ruksak položil na zem, a stále sa úzkostlivo obzerajúc sa rozohnal…a udrel. Sklo, vystužené drôtom sa prehlo ale nerozletelo. Udieral stále znova, bol udýchaný keď sa mu podarilo vytĺcť dieru ktorou prehodil dnu ruksak a vkĺzol dnu. V garáži párkrát bol keď sa riaditeľ firmy ponúkol že ho zvezie domov, patril medzi tých privilegovaných ktorí mohli používať auto, dnu zbadal zopár áut stojacich vedľa seba v rade, hneď prvé z ních bolo SUV podobné tým, ktoré videl prichádzať na nádvorie, len o čosi menšie, bolo to vozidlo bezpečnostnej služby ktoré nebolo vybavené systémom na diaľkovú kontrolu.   

  

Automat na smart-kľúče od vozidiel so senzorom na odtlačky prstov stál v kúte, pohasnuté kontrolné LED diódy jasne ukazovali že je bez prúdu, alarm znefunkčnený, bolo nutné sa popasovať s tvrdým plastom a dostať sa dnu…nakoniec sa mu to podarilo a vybral smart kľúč od SUV. Otvoril ho, odpojil nabíjací kábel a spolu s ruksakom ích šľahol vedľa seba a zamyslel sa. Čo teraz…čo som párkrát vyskúšal pred množstvom rokov-bude to fungovať?…Stlačil brzdový pedál, stlačil štartovacie tlačidlo. Rozsvietila sa obrazovka. GPS a mobilná sieť nedostupné, jazdi opatrne. Auto ochrany objektu Fusion Power malo privilégium jazdiť aj bez GPS kontroly. Nabitie 100%, dojazd 700 km. Zaradil vpred, pustil brzdu. Auto sa rozbehlo. Vo svetle reflektorov vykľučkoval z radu áut, fungovalo to, auto malo zabudovaný systém rozoznania prekážok, po malej chvíli sa ocitol pred bránou garáže vedúcou von, do úplne zmeneného, iného sveta aký kedy poznal.   

  

Brána mala opäť elektronické otváranie. Musel vyjsť von a opäť vyhútať ako ju otvoriť, toto bol oveľa tvrdší oriešok, železná konštrukica pokrytá plechom. Šťastena stála pri ňom, brána mala i ručné otváranie, po chvíli otáčania kľukou mal cestu von voľnú. Vyšiel s autom von, neisto a pomaly riadil, senzory jazdných pruhov ho držali na ceste, pred sebou videl len nejakých pár sto metrov cesty osvetlenej reflektormi. Po chvíli sa odvážil pritlačiť pedál akcelerátora. Auto zrýchlilo, 40-50…80…Jachal po ceste po ktorej šiel len párkrát keď ho do mesta bral riaditeľ firmy, rušil ho stále syntetický hlas pripomínajúci že je mimo dosahu GPS a mobilnej siete, svoju polohu nevidel ničmenej, mapa fungovala, bude treba zastaviť a prezrieť ju…  

  

V spätnej kamere zrazu zbadal svetlo, dve svetlá rýchlo sa približujúceho auta.  

  

”To sú oni!” blyslo mu hlavou, nevedel kto sú tí ”oni” ani čo chcú ale inštinktívne cítil že sa ím nesmie dostať do rúk, situácia bola nepredvídateľná. Pritlačil pedál akcelerátora, tie svetlá za ním na okamih zaostali, potom sa opäť začali pomaly, pomaly približovať, na obrazovke videl číslo 166 km/h, stále cítil potrhávaním volantu ako sa vozidlo samo snaží udržať v jazdnom pruhu, rýchlosť stále stúpala, svetlá vzadu sa pomaly ale iste približovali…Auto za ním ho po priblížení začalo pomaly obiehať. Rýchlosť 180, viac to nešlo, v spätnej kamere zbadal ďalšie auto, blízo za nim, idú po ňom všeky tri autá ktoré videl na nádvorí, to jedno ho po chvíli obehlo a pred ním začalo brzdiť. To ”jeho” zaregistrovalo prekážku a začalo spomaľovať tiež. Mrzko zahrešil keď zrazu vo svetle reflektorov zbadal akúsi odbočku, vedľajšiu cestu, strhol volant napriek snahe vozidla udržať auto v priamom smere, vybehol na úzku cestu, tu ma aspoň neobehnú, pevný povrch sa zrazu zmenil na poľnú cestičku, vo svetle reflektorov čoskoro videl že vošiel do lesa, porast bol stále hustejší a vozidlo skákalo po nerovnej ceste, bola to určite zakázaná zóna, na okamih ho švihol záblesk strachu ale hneď na to si uvedomil že žiadne signalizačné a komunikačné zariadenia nefungujú.   

  

Cesta v lese bola stále hustejšie a hustejšie zarastená, prestával vidieť vychodené koľaje, tu už roky žiadne auto nešlo, kontrola jazdných pruhov, samozrejme, nefungovala, s nosom nalepeným na prednom skle sledoval miznúcu cestu a len občas fľochol na spätnú kameru stále vidiac za sebou dva reflektory. Náhle vyvstali uprostred cesty kmene stromov, nebolo jasné či je to ešte cesta, najskôr sa stáčala a on minul zákrutu, podvedome zošliapol brzdu, náraz, vďaka pásom neprebil čelom predné sklo, ďalší náraz nasledoval zozadu, svetlá pohasli, obrazovky na palubnej doske tiež…Okamih trvalo dokiaľ sa spamätal z otrasu, schmatol tašku z predného sedadla a vyskočil von, Vybehol do tmy bokom od vozidla. Zdesil sa keď pred sebou nevidel nič iba hustú čierňavu, párkrát ho švihli do tváre vetvy, zozadu náhle zablikali svetlá, asi baterky jeho prenasledovateľov.  

  

”Doktor Kulikov! Nechceme vám ublížiť!…Neutekajte pred nami!” volal mužský hlas.   

Štípil že je to jasná finta členov špeciálnach jednotiek Globálnej poriadkovej služby, snažil sa unikať do temnoty lesa nedbajúc na šrámy od vetiev, orientujúc sa iba podľa zvyškov svetiel z auta a bateriek prenasledovateľov. Tí bežali rýchlejšie ako on a začínali ho obkľučovať. Uvedomil si že musí jednať. Musí sa postaviť doposiaľ všetkými nenávidenými prenasledovateľom.   

  

Vytiahol pištoľ ktorá ho stále tlačila za pásom. Natiahol a zvolal: ”Nepribližujte sa!” , ťukol o poistku a stlačil spúšť. Mieril hore, do oblohy.   

Výstrel tresol do ticha, zdalo sa že prenasledovatelia na chvíľu zastali, svetlá bateriek prestali tancovať v pokluse.  

Zastrčil zbraň za nohavice a pustil sa opäť do behu, vetvy ho švihali do tváre i do rúk ako sa pokúšal chrániť sa, pohyb v lses bol preň nezvyklý. Náhle pocítil pod nohami prázdno, spadol či zošmykol sa do absolútnej tmy dopadnúc na mäkký machovitý povrch, nevedno ako hlboko padal, vyrazilo mu dych ale po chvíli sa spamätal. Pohliadol hore, bol v akomsi vale či priekope, okolo kríky, nad sebou nad vrcholkami stromov videl výsek hviezdnej oblohy. Rýchlo zhodnotil situáciu. Ľahol si na dno rokliny v spánkoch cítil búšenie srdca a počujúc iba vlastný zrýchený dych čakal dúfajúc že tu, na dne ho nik nenájde. Podchvíľou počul vzdialené hlasy jeho prenasledovateľov, nedalo sa rozoznať čo hovoria, nakoniec skončilo všetko v tichu, prerušovanom iba šumením vetra v korunách stromov.   

  

Bolo chladno, zem pokrytá machom bola vlhká, odvážil sa vztýčiť a popoliezť svahom ktorým sa skotúľal, trocha výš. Nič iba tma, ticho a závany vetra. Pozrel na komunikátor na ľavej ruke, bol nabitý a jedíné na čo sa dal použiť bolo osvetlenie miesta kde sa nachádzal. Bol v akejsi strži asi tri metre pod terénom, ruksak sa váľal povedľa, uvedomil si že nemá cenu vydať sa ďalej na cestu dokiaľ nebude aspoň trocha vidno. Naviac, po tme je tu dobre chránený.   

  

Pocítil únavu. Vlastne ani nespal, podľa hodín na komunikátore bola jedna hodina dvanásť minút, blikal nápis ”mobilná sieť nedostupná”, ľahol si na machovité dno rokliny, Aj keď mal na sebe teplú uniformu bezpečnostnej služby, pocítil chlad, vedel že takto dlho odpočívať nemôže tak isto nemôže ísť ďalej, nemal predstavu kde je, nieto inej možnosti ako vyčkať aspoň do rozbresku. Chvíľu nehybne ostal v pololeže-polosede ako dovoľovalo dno rokliny, únava a ospalosť naň padala a ťažila ho ako bremeno. Až teraz, v skľudnení si uvedomil v plnom rozsahu svoju situáciu a v mysli mu prebehol akýsi ”film života” , kaleidoskop spomienok na časy nenávratne minulé.  

  

Svet do akého sa narodil skončil keď mal desať rokov, jeho rodičia sa presťahovali z rodnej krajiny do inej, na Západe, oveľa bohatšej, otec ako renomovaný fyzikálny chemik vyvíjal nové typy batérií pre autá a žilo sa ím dobre. Potom vypukla druhá vlna epidémie, prvá vraj bola ešte pred jeho narodením. Bol zavedený kompletný zákaz vychádzania, akéhokoľvek zhromažďovania, zaviedol sa výnimočný stav a po uliciach hliadkovali ozbrojení členovia špeciálnych jednotiek v terénnych autách. Bol rád že nemusel chodiť do školy, s priateľmi mohol komunikovať iba cez sociálne siete. Rodičia pracovali doma, pokiaľ bolo nutné isť do zamestnania museli žiadať o výnimku. Počul ako sa rodičia rozprávajú že mnohé obchody zbanktorovali a zanikli. Po dvoch rokoch epidémia odznela, ničmenej zákazy pretrvávali. Proste ích nik nezrušil. Po čase povolili dochádzanie do pätnásť minút peši alebo bicyklom vraj kvôli ochrane ovzdušia a šetrennie energiou. Nad mestami sa objavili drony a snímače pohybu boli na každom kroku. Nemalo zmysel vlastniť auto a štát ích začal vykupovať za vopred stanovené ceny. Autá boli výlučne pre políciu a súkromné ochranky. A, samozrejme, pre privilegovaných…Začal rozvoz potravín a najnevyhnutnejších potrieb dronmi a automatickými vozidlami, supermarkety na okrajoch miest ostali prázdne a rozpadali sa. Zovšadiaľ padali na človiečika reklamy o tolerancii, ochrane klímy a ochrane diverzity.  

  

Približne v tom čase začal Gennadij študovať na univerzite technickú fyziku. Spočiatku ho to príliš nezaujímalo, sníval o tom že bude programovať hry alebo filmy ale štúdium IT bolo iba pre vyvolených, hlavné kritériá boli tolerancia a nadšený vzťah ku ochrane klímy. Nevadilo, že sa práve v tom čase začalo ochladzovať, médiá stále presviedčali divákov že sa vlastne otepľuje, toto je len dočasná odchýlka. Keď raz v diskusii na povinnom seminári o ochrane klímy povedal toto sú syndrómy práve končiaceho Milankovičovho cyklu, je možné že čoskoro príde nová doba ľadová a doložil to teplotnou krivkou za posledných osemsto tisíc rokov, bol poslaný na povinné preškolenie o toleracnii a ochrane klímy. Graf s teplotou zo Všeobecnevzdelávacej aplikácie zmizol, viac ho nenašiel.   

  

V treťom ročníku prišla ďalšia vlna koronavírusovej nákazy- a oveľa smrtelnejšia ako tie prvé dve. Obaja rodičia podľahli, ostal úplne sám v univerzitnom campuse,nedalo sa ani za priateľmi a ani na pohreb rodičom sa nedostal kvôli ďalšiemu zákazu vychádzania. Ích popol bol rozprášený kdesi neznámo kde…a on si vtedy dokola kládol otázku keby existoval Boh, akoby takéto čosi mohol dopustiť. Odpoveď nenašiel.   

  

Odteraz bol na všetko sám, bez prostriedkov, jediná možnosť bola získať štipendium ktoré sa udeľovalo určitému počtu študentov s najlepším prospechom, on nemal inú možnosť ako ho získať každý rok. Tu ho chytila fyzika, začala ho zaujímať, stala sa postupne jeho druhou prirodzenosťou a po skončení štúdia dostal miesto vo Fusion Power kde našiel priateľov namiesto rodiny a…skade teraz utekal kdesi do úplného neznáma pretože jeho svet prestal existovať.   

  

  

Precitol z akéhosi polospánku trasúc sa od chladu. Pomedzi koruny stromov presvital sivomodrý prísvit prichádzajúceho rána, komunikátor ukazoval 04:25 nabitie batérie 72 %, toto sa fakt dá použiť iba ako hodinky a baterka, hútal, postaviac sa a nahodiac ruksak. Zrazu pocítil trýznivú potrebu vypiť šálku rannej kávy, dennú rannú rutinu, vedel že čokoľvek teplé je nedostupné, napadlo ho urobiť oheň tak ako to kedysi robieval otec a zrazu si uvedomil že ho nemá čím zapáliť, toto nedomyslel, premýšľal či by to vedel, akékoľvek spaľovanie bolo už dlho zakázané a prísne trestané.   

  

Musí sa hýbať. Musí ísť, zohriať sa pohybom, kam-to nemal ani tušenia, vyšiel z rokle, opatrne sa poobzeral a keď vôkol uvidel iba kmene stromov, vydal sa von. Nemal poňatia kde sa nachádza ani kde nechal auto ale to je aj tak nepoužiteľné, náraz ho asi poškodil do nepojazdnosti. Je to strašlivý pocit keď nevieš kde si a ktorým smerom sa máš vydať. Šiel smerom len inštinktívne tušiac odkiaľ včera unikal pred svojími prenasledovateľmi v nádeji že natrafí na tú cestu respektíve čo z nej ostalo, kam vedie nemal tušenia ale však každá cesta kamsi vedie…  

  

Slnko začalo prebleskovať pomedzi kmene stromov, z kríkov pred ním podchvíľou vylietávali kŕdle vtákov a zčasu načas utekali akési tvory, pamätal sa že mu rodičia kedysi v zoologickej záhrade ukázali jelene a srnce, ale aj medvede a vlky, a tie vraj môžu byť nebezpečné…on len videl že pred ním čosi veľmi rýchle uteká skryť sa do podrastu. Stále ostro kráčal, mal šťastie že mal privilegovaný prístup do fitneska a bazénu vo firme, predpokladal že má dobrú kondíciu, ktosi len tak obyčajný by toto možno nezvládol, napriek tomu že každý mal povinné denné cvičenie, stanovený počet hodín týždenne, na stacionárnom bicykli alebo bežiacom páse kde vyrábal a dodával elektrinu do siete. On mohol do finteska kedy chcel, každý raz keď potreboval ”vypnúť”.   

  

Náhle sa priestor pred ním rozostúpil, opäť čosi ako roklina či priekopa, na jej dne cesta. Ešte bolo rozoznať zvyšky asfaltu, prerasteného nízkou vegetáciou. Nevedel či je to tá istá po ktorej prišiel, zbehol dolu svahom, po asfalte, hoc rozbitom a prerastenom, sa išlo lepšie ako cez popadané kmene obrastené machom. A každá cesta kdesi vedie. Temné myšlienky mu vírili hlavou jak kráčal odmeriavajúc vzdialenosť odnikiaľ nikam, je to devastujúce nemať kam ísť a nemôcť ostať. Slnko sa vyhúplo ponad koruny stromov lemujúcich cestu, začalo byť teplo, zhodil zo seba vestu a chvíľu špekuloval ako ju uviazať o ruksak aby nezavadzala.   

  

Strhol sa, začul divný zvuk. Z diaľky, hučanie nejakého stroja či motorov, hľadel pred i za seba, nebolo nič vidieť, iba ten zvuk sa blížil.   

”Znie to aku hukot nejakej ťažkej techniky!” blyslo mu hlavou a hneď na to si uvedomil aká technika to môže jedine byť: Policajná! Globálna poriadková služba! Aké úlohy má teraz ? Kto jej velí a ako, keď nefunguje žiadna komunikácia? Majú nejaký iný, alternatívny komunikačný systém? Hluk motorov sa blížil a už sa dalo rozoznať odkiaľ, práve zo smeru oproti tomu ktorým sa vydal. Snáď pobyt v prírode po dlhom čase v ňom vzbudil zvyšky pudu sebazáchovy, impulzívne vbehol do lesa v predtuche nebezpečia a skryl sa do kríkov na okraji.   

  

Na ceste sa objavil obrnený transportér s kanónom trčiacim hore šikmo do oblohy, za ním nákladné autá, na ložnej ploche sa tiesnili ľudia, nad nimi stál vojak s automatickou karabínou, čo má toto znamenať? Nedobrá predtucha vzklíčila v jeho mysli, automaticky siahol na pištoľ za nohavicami, kolona prešla bez toho aby ho zbadali, napočítal deväť áut. Kam išli ostávalo záhadou ale tí ľudia na nákladiakoch vyzerali ako väzni…Čo sa tu deje, pýtal sa sám seba, a hneď si odpovedal-určite nič dobré keď je to v réžii Globalnej poriadkovej služby…Keď sa zvuk motorov dostatočne vzdialil pustil sa v smere oproti príchodu toho podivného transportu cestou ktorá sa stáčala doprava v tiahlej zatáčke.   

  

Náhle sa les rozostúpil a on zbadal mesto. Z niektorých vežiakov ešte stúpal ku oblohe čierny dym, z diaľky bolo počuť streľbu, blíž ku nemu bol komplex nejakých nižších budov a Gennadij opatrne zišiel z cesty pretože z diaľky začul výkriky. Na ceste ešte zbadal nápis ”Muslimská štvrť, platnosť šarije” Priestor za budovami bol zarastený nejakými kríkmi s červenými plodmi ktoré nepoznal, zoradenými skoro vodorovne ale poskytol mu dostatočnú ochranu pred prípadným pozorovateľom. Priblížil sa ku zadnej časti budovy bez okien, možno nejaký sklad, plížil sa pozdĺž až prišiel na roh. Ľahol si na zem. Zbadal dav ľudí, snažil sa rozoznať čo sa deje, nedôverujúc ničomu sa kryl za rastlinstvo snažiac sa rozoznať čo sa deje. Dav hulákal a pohyboval sa do priestoru medzi budovami, podľa reči ktorej nerozumel spoznal, že sú to Arabi, boli aj oblečení vo svojích tradičných šatách a vyzerali byť rozčúlení, vzrušení…Nachádzal sa v arabskej štvrti alebo blízo nej, ale čo sa tu deje stále nechápal.  

  

Zrazu dvaja chlapi vytiahli zo stredu húfu dievča. Bránilo sa a snažilo sa vymaniť zo zovretia, tí dvaja ho však pevne držali, kopali ju a fackovali. Potom pribehol ešte jeden a zakiaľ ju tí dvaja držali, ten tretí ju priviazal o držadlo na bráne budovy-skladu oproti. Ostatní urobili kruh, Gennadij zbadal dievča, malo tmavé kučeravé vlasy a na sebe vojenskú uniformu. Jeden z Arabov čosi zakričal a dvaja začali kladivom rozbíjať betónový panel ležiaci uprostred nepríliš udržiavaného nádvoria medzi budovami. Po chvíli sa jeden z Arabov, oblečený v akejsi slávnostnej tunike, zohol pre kus betónu, čosi zakričal a hodil betón do dievčaťa. To uhlo hlavou, kus betónu ju iba šuchol ale vykríklo.   

  

Gennadij pochopil. Učili sa to ešte v škole a na kurzoch tolerancie. Bol to ích zvyk, ích kultúra a tú musíme tolerovať, vtĺkali ím do hláv. Lenže tu už žiadna tolerancia neplatí, ten náš svet je stratený a on zrazu pochopil že toto dievča čaká na jeho záchranu…že je tu preto aby ju zachránil, za každú cenu…že náhoda vlastne neexistuje.  

  

Srdce mu bilo ako zvon keď vytiahol pištoľ a vyšiel zo svojho úkrytu. Druhý v poradí chytil kus betónu a pár krokmi sa priblížil ku priviazanému dievčaťu. Gennadij zapol laserový zameriavač a červená škvrna smrti zasvitla na hrudi keď sa chystal hodiť.   

Stlačil spúšť. Tresol výstrel, chlap v čiernej tunike padol ako podťatý bez jediného vzdychu. Ostatní, ak videli namierenú Gennadijovu pištoľ, na okamih strnuli, potom sa rozrevali, jeden sa priblížil, so zdvihutými päsťami, tresol druhý výstrel, chlap vykríkol, klesol na kolená a chytil si plece, Gennadij pristúpil ku dievčaťu a stále mieriac na tú zberbu, snažil sa rozviazať povraz, nešlo to, jednou rukou určite nie, dolámal si nechty, snažiac sa.  

  

”Prestrel lano pištoľou!” riekla ona, bola to momentálne jediná alternatíva, na chvíľu sklonil zbraň a hľadal vhodnú polohu ako nezraniť, padol tretí výstrel a ona sa vyvliekla z povrazu.  

  

”Poď!” riekla a rozbehla sa, on za ňou, stále s vytasenou zbraňou. Zberba sa ručiac rozbehla za nimi.   

”Zahoď to a pridaj!” veliteľským tónom rieklo dievča a jemu bolo jasné že myslí na ruksak ktorý mu nadskakoval na chrbte a bránil v rýchlom pohybe. Urobil čo chcela.   

Bežali, vyzeralo to že je mimoriadne dobre vytrénovaná, nechávala ho a stále volala ”Pridaj…” Gennadij mal divný pocit bežať po nerovnej prašnej ceste, od detstva behával len na bežiacom páse vo fitnesku, stále mal pocit že sa potkne a padne…  

  

Prenasledovatelia zaostávali avšak vytrvalo bežali, Gennadij stále držal v ruke pištoľ keď vbehli do lesa. Tu sa dalo napredovať oveľa ťažšie, dievča, ktorému sa doteraz ani poriadne nepozrel do tváre, ho viedlo ako keby dobre poznalo cestu hoci tu žiaden vychodený chodník nebol. Bol udýchaný, ledva lapal dych, vetve ho občas švihali do tváre a v mysli mu prebleskovali myšlienky kto je to dievča ktorej zachánil život a ktorá ho teraz vedie…nevedno kam. Ale zdalo sa že ona to vie celkom presne…  

  

Stále bežali, ona sa občas obzerala akoby ho chcela chrániť, prenasledovateľov nebolo momentálne vidno, v tých tunikách sa asi moc utekať nedá, náhle sa pustili úzkym chodníkom ktorý sa začal prudko zvažovať. pred nimi sa objavila rieka. Dievča zastalo, moment počkalo kým Gennadij dobehne a povedala tónom ktorý vylučoval kompromis:  

”Musíme preplávať rieku! Vieš plávať?”  

”Áno…odvetil váhavo Gennadij…ale v rieke som jakživ nikdy neplával!”  

Dievča sa ironicky pousmialo a pokývalo hlavou:  

”Jasné, privilegovaný, čo má prístup do vyhrievaného bazéna, voda je tá istá, ibaže studenšia, prúd tu nie je skoro žiaden a tamtie prasce (kývla halvou smerom do lesa aby vedel koho myslí) nevedia plávať. Musíme na druhú stranu!”   

A keď videla ako Gennadij váha, dodala:  

”Odtiaľ je to už blízo!”  

Gennadij sa chcel ešte spýtať čo je blízko, ale to sa z lesa ozval rev tej tlupy fanatikov. Čoskoro bolo vidieť postavy mihajúce sa poza porastom.  

”Padaj jak ti je život milý, v zásobníku máš už len päť nábojov. Ak chceš, môžeš si posledný nechať pre seba!” vyriekla to ako povel a vo vojenských šatách skočila do vody. Gennadij chvíľu hľadel na to ako sa vzdaľuje, potom sa obzrel a videl nebezpečne sa blížiacich prenasledovateľov, váhavo vošiel do vody a začal plávať. V šatách nikdy neplával, bolo to namáhavé, rieka bola možno sto metrov široká, uvedomil si že je to oveľa menej ako dvadsať bazénov ktoré plával raz-dvakrát do týždňa vo firemnom fitnesku.   

  

Chladná voda prenikla cez oblečenie, bolo to až bolestivé, bol blízo paniky, uvedomil si rev z brehu a to že okolo neho začali padať kusy dreva i kamene, čo našli to hádzali, našťastie iné zbrane nemali.   

  

”Hýb sa, plávaj, neboj sa zvládneme to!” zakričala naň, mala už slušný náskok, jemu sa plávalo veľmi ťažko, ledva držal hlavu nad vodou, do hlavy ho zasiahol kus dreva, vykríkol ale plával ďalej s vypätím všetkých i keď posledných síl, chytala sa ho panika keď hľadiac tesne ponad hladinu videl iba kalnú vodu a kdesi na druhej strane, strašne ďaleko, zelený breh rieky. Šatstvo i obuv oťaželi od nasatej vody a ťahali ho ku dnu. Vdýchol vodu, rozkašľal sa, nemohol dýchať, teraz je koniec pomyslel si- a zakopol o čosi na dne…Potom si iba uvedomil že dievčina ho ťahá z vody, došuchtal sa na súš, klesol na štyri a vykašliaval vodu.   

  

”Makaj, musíme ísť, ešte asi dva kilometre, tam sa dáme do poriadku!” riekla zasa tým svojím veliteľským tónom, podala mu ruku a pomohla mu postaviť sa. Voda z ních stekala ako kráčali rýchlym krokom najprv lesom a potom po ďalšej, zanedbanej ceste, aspoň že slnce na modrej oblohe vyžaroval teplo pretože chlad vody bol odporný a vysiľujúci. Les, lemujúci cestu sa postupne rozostúpil a pred nimi sa objavil vysoký plot, dve strážne veže a brána. Pred bránou stál muž v uniforme a s automatickou karabínou cez plece. Priblížili sa. On to dievča s ktorým si vzájomne zachránili životy, evidentne poznal.  

  

”Koho to sem vedieš?” spýtal sa a chytil za remeň karabínu.   

”Zachránil mi život, pusti ho medzi nás!” odpovedalo dievča.  

  

Chlapík, asi v Gennadijovom veku, sa na oboch chvíľu nedôverčivo pozeral, potom riekol ”Počkajte!” a vošiel do búdky vedľa brány. Telefónoval na prastarom telefóne so slúchadlom aké bolo vídavať iba v historických filmoch. Genja sa triasol od zimy.  

  

”Vám funguje komunikačný systém?” prekvapene sa spýtal.  

”Máme vlastný, nezávislý na globálnom, a je analógový nie digitálny. No…po drôtoch… Ešte zo starých čias.” odpovedalo dievča.  

”A čo je toto vlastne za objekt?” vypytoval sa ďalej.  

”V podstate staré kasárne a veľký podzemný komplex ktorý nie je na mapách ani na GPS. To nás teraz zachránilo. ..” Chcela pokračovať ale chlapík v búdke pri bráne na ňu kývol a podávajúc jej sluchátko. Vošla dnu a s kýmsi hovorila. O malú chvíľu kývla na Gennadija. Vošli spolu cez bránu do objektu. Opodiaľ stáli menšie, prízemné budovy, niektoré s oknami niektoré bez, pomedzi ne viedli chodníky a okolo boli udržiavané hriadky s akýmisi rastlinami ktoré Gennadij nepoznal. V meste kde býval boli iba trávniky a okrasné kríky. Dievča, o ktorej stále nič nevedel, ho voviedlo do jednej s budov s oknami, dvere neboli zamknuté, vošli do chodby s viacerými dverami a ona vošla do prvých vpravo. Voviedla ho do neveľkej miestnosti, menšej ako jeho byt v meste, posteľ, stôl, starobylá polica s knihami, nestačil sa čudovať, mal pocit ako z historického filmu. Žiaden počítač, žiadna interaktívna obrazovka, pre všetko na svete ako tu môže žiť?  

  

”Teraz pod horúcu sprchu, prezleicť a dáme si nejaké jedlo!” riekla dievčina, z kovovej skrine vytiahla uterák a hodila mu ho. Chytil vo vzduchu. Všimol si že má čierne, kučeravé vlasy, veľké modré oči a zvláštnu, celkom peknú tvár. Sprchy boli na konci chodby, kabínky z nepriehľadného skla, ošumelé, ale zdalo sa že udržiavané. Gennadij pocítil nepredstaviteľnú úľavu keď konečne zo seba zhodil premočené háby ktoré sušil telesným teplom, pustil si čo najhorúcejšiu vodu, bola to nevýslovná rozkoš po celodennom zážitku, divil sa že majú vodu teplejšiu ako povolených dvadsať päť stupňov a kedykoľvek k dispozícii… Čo je toto za podivnú skupinu- kládol si otázku s pocitom blaha ktoré sa mu teplom rozlievalo po tele.  

  

Zo susednej sprchy kde bola ona ustal zvuk tečúcej vody a ona vyšla von, cez gravírované sklo sprchovacieho kúta videl iba jej siluetu, bola nahá, potom sa dlho utierala do veľkej osušky a hodila na seba akýsi biely plášť. Gennadij na chvíľu ustrnul, na vzťah so ženou alebo akýmkoľvek pohlavím jednoducho nenašiel čas, od detstva bol zmätený pretože doma mu rodičia hovorili že normálny je len vzťah a sex s opačným pohlavím, vždy s poznámkou ”ale nikomu to nehovor, mali by sme veľké problémy” , v škole mu tvrdili že existuje 72 pohlaví, počas sexuálnej výchovy ích museli vymenovávať a tiež tvrdili že sex môže mať ktokoľvek s kýmkoľvek bez ohľadu na pohlavie. Z času načas pozerával pornostránky ale tam to bol skôr nechutný hnus ako nejaké príjemné vzrušenie.   

  

”Tu máš osušku a župan!- prerušila jeho úvahu dievčina-tie mokré háby si daj do sušiaceho boxu pri dverách, potom ti nájdeme nejakú voľnú izbu!”   

Cvaknutie dverí signalizovalo že odišla.   

Vyšiel von zo sprchy, utrel sa do veľkej bielej osušky ktorá zvláštne, nie nepríjemne, voňala a hodil na seba biely župan. Zobral mokré šaty v ktorých preplávali rieku a šiel-kam inam iba ku nej do izby. Zaklopal, ”Ďalej” ozvalo sa, vošiel. Zo skrine vyberala uniformu, asi sa chcela prezliecť, ale ako vošiel, prestala a uprene sa na neho zadívala-on na ňu…zapáčili sa mu tie modré oči, chvíľu nevedel čo ďalej, akoby bol na moment paralyzovaný, potom koktavo povedal:  

”Inak..ja som Gennadij…Kulikov…a hovoria mi Genja”  

Usmiala sa. Prvý raz odkedy sa stretli, ukážuc biele zuby.  

”Ja som Laura Selleby! Oficiálne sa volám Michael, to odkedy zakázali rozdiely v mužských a ženských menách…ale naši mi vždy hovorili Laura” odložila uniformu a podala mu ruku, mala ju mäkkú a teplú. Stále sa mu pozerala do očí, on ju spontánne objal, pobozkal, neuhla, bozkávali sa a on cítil prvý raz podmaňujúcu rozkoš z kontaktu s opačným pohlavím…Rozviazala si biely župan ktorý z nej skĺzol, rozviazala ho jemu, on chvíľu hľadel na jej nahé telo neschopný akcie, bolo to iné ako v pornofilmoch, také…prirodzené, žiadne silikóny, žiadna plastika…objala ho, bol to impulz, zrazu sa jej chcel dotýkať…znova a znova, stále…  

  

Milovali sa na jej posteli pre jedného, potom chvíľu ležali bez slova vedľa seba, Gennadij usporiadúval rozvírené myšlienky, jedna prevládala že ju už nikdy nechce stratiť…  

  

”Odpustíš neskúsenému?-spýtal sa potom keď trocha udýchaní ležali v objatí-si prvá žena v mojom živote…”  

Skočila mu do reči:  

”Aj ty si prvý chlap v mojom živote. Každý raz musí začať…”  

”Povedz mi niečo o sebe!” riekla po chvíli ona a on jej rozpovedal celú svoju biografiu, od šťastného detstva cez smrť rodičov, jeho predieranie sa životom, prácu pre Fusion Power a naznačil aj čosi o vynáleze kde hrala jeho hypotéza kľúčovú úlohu.  

”Ty si fyzik?” spýtala sa a po kladnej odpovedi riekla:  

”Tu sa pre teba určite niečo nájde!”  

”Teraz ty…ja som sa už vykecal!” riekol po chvíli Gennadij, otočili sa ku sebe tvárami, kontakt skoro celým telom bol príjemný, na hrudi cítil jej mäkké prsníky.  

Po chvíľke sa otočili ľahnúc si opäť na chrbát a ona rozpovedala príbeh ktorý bol zaručene akčnejší ako ten jeho.  

  

Jej rodičia boli farmári, veriaci kresťania ktorých úrady a médiá permanentne osočovali a diskriminovali. V škole sa jej posmievali cez to všetko si tam našla niekoľko kamarátok. Potom postupne začali zavádzať Nový globálny poriadok. Kresťanské cirkvi boli zakázané ako netolerantné. Rodičom postupne zakazovali chov domácich zvierat, pestovanie ovocných stromov, kukurice a zeleniny. Oni na to kašľali a predávali svoje produkty na čiernom trhu. Značne sa to sťažilo zrušením hotovosti a zavedením digitálnej meny. Dal sa praktizovať výmenný obchod-s muslimskou komunitou. Tá si veľké starosti so zákonmi nerobila a za potraviny ím dodávala nástroje a pohonné hmoty do poľnohospodárskych strojov. Laura sa sama naučila programovať a vytvátala aplikácie pre analfabetov ako ďalší tovar na výmenu. Keď úplne zakázali používanie spaľovacích motorov a distribúciu palív, rodičia zháňali elektrické mašiny ale tie smeli kupovať len tri globálne agrofirmy-nik iný. Situácia bola zúfalá-ako posledný pokus otec kdesi ukradol viacúčelový elektrický traktor. Asi dva roky to fungovalo-potom, jedného dňa obkľúčilo farmu komando Globálnych poriadkových síl, zistili podľa nadmernej spotreby elektriny že sa tu čosi deje, objavili zakázané poľnohospodárske plodiny a nedovolené podnikanie s nimi, rodičov zobrali, viac ích nevidela, pre ňu, dvanásť ročnú, si prišla transgenderová osoba zo sociálnej služby a s jedovato sladkým úsmevom jej riekla:  

”Poď Michael, tvoji rodičia boli zločinci, musia si odpykať trest, ty budeš mať odteraz dvoch ocinov!”  

Odviezli ju do mesta na akýsi úrad kde ju odovzdali dvom chlapom, jeden bol potetovaný a pripomínal nejakého exotického plaza, druhý malý, s dievčenskou tvárou, odviedli ju do bytu v jednom z vežiakov v meste, vystrojili večeru pri ktorej sa obaja bozkávali a bozkávali aj ju…do duše jej zasiali zmätok. Lenže jej rodičia s takouto situáciou počítali a pripravili ju na ňu. Naučili ju veci, ktoré bude potrebovať v prípade úteku. Ešte v tú noc ušla, samozrejme bez mobilu, vedela čítať v klasickej mape a vedela adresu kde sa má dostaviť. Styčná osoba ju priviedla do podzemia pod akýmsi dávno opusteným kostolom kde stávila zvyšok noci a na druhý deň ju doviedli sem, na túto základňu. Bolo to špecifické miesto, ako už zdôraznila, prísne tajné, nebolo na digitálnych mapách ani na GPS. To využila tunajšia posádka a keď rozpustili a zrušili tunajší vojenský útvar, niekoľko desiatok vojakov tam ostalo a priviedli i svoje rodiny. Veliteľ tu zbieral ľudí podobných ako ona-alebo ako ty, Genja-tých ktorí chceli nájsť azyl v normálnejšom svete ako bol ten čo ích obklopoval. Ůtvar bol oficiálne rozpustený a neexistoval. Utajenosť a vojenské vybavenie ím vyhovovalo, bolo tu zopár ľudí čo sa vyznali vo farmárčine, Laura bola tiež jedna z ních, využívali starú vojenskú techniku ktorá nebola vybavená GPS lokátorom a praktizovali výmenný obchod s muslimskou komunitou- tá okrem iného ím dovoľovali prístup na internet aby vedeli čo sa deje v okolitom svete. No a posledný raz išla na elektrickej trojkolke s nákladom ovocia a zeleniny, samozreje v noci, nevedela čo sa stalo až zbadala dym stúpajúci z horiaceho mesta. Po uliciach pobiehali zástupy ľudí, akýsi maník rečnil stojac na kontajneroch o konci sveta a vzkriesení, bolo počuť streľbu, neďaleko sa strhla bitka, padali údery a lietali kamene. Jej sa zmocnila akási skupina fanatikov, doteraz v tejto štvrti nikdy nikto z ích komunity problém nemal, vrieskali čosi po arabsky, zviazali ju…no a zvyšok poznáš, môj milý…  

  

Genja sa chcel ešte čosi opýtať ale ktosi zaklopal na dvere a nepočkajúc na povolenie vstúpil. Rýchlo sa prikryli aby zahalili najprorodzenejší odev, vysoký, počerný chlapík sa mierne pousmial a akoby nič kývol na Genju:  

”Chce s tebou rozprávať šéf! Hoď čosi na seba, pôjdeme za ním!”  

A vyšiel von, slušňák, povedal si Genja, vstali obaja, on mal iba ten župan, chlapíkovi na chodbe povedal že musí ísť do šatne ku sprchám a vybrať si jediné šatstvo ktoré mal zo sušičky. Chlapík, tiež vo vojenskej uniforme, ho bez slova viedol cez nádvoria okolo niekoľkých budov. Vošli do jednej z ních, to isté ako ”u ních” v jednej izbe sedel za širokým stolom starší chlapík s preriedenou šticou ktorý ho premeral pohľadom sivomodrých očí. Ponúkol mu stoličku oproti sebe.   

”Som Adrien Waldner, šéfujem tomuto tu. V prvom rade vyjadrujem ti vďaku za záchranu Laurinho života. Snáď už vieš čosi o našej komunite, jej základom bol tajný vojenský útvar kde sa testovala nová vojenská technika. Útvar bol zrušený pred dvanástimi rokmi a keď nabiehal Nový globálny poriadok si niekoľkí z nás povedali že sloboda je lepšia ako luxus tam vonku. Útvar bol oficiálne zrušený ale my, sprísahanci sme sa vrátili a nabrali sem ľudí ktorí chcel žiť mimo systému. Takže okrem vojakov a ích rodín ktorí sa rozhodli odpojiť od systému tu máme rebelov, kresťanov, židov, mohamedánov, buddhistov, skrátka všelikoho. Sme čosi ako americkí Preppers, tí čo očakávali kolaps civilizácie a pripravovali sa na to desiatky rokov. Dočkali sa. Ja som bol veliteľom útvaru no a toto mi tak nejak ostalo. A teraz ty…!” vyzval veliteľsky Gennadija.  

  

”Volám sa Gennadij Kulikov, rodičov som stratil počas tretej pandémie, vyštudoval som technickú fyziku, pracoval som sedem rokov vo Fusion Power na riadenej fúzii, boli sme tesne pred veľkým objavom keď prišlo …toto…”   

Adrien prerušil Gennadija:  

”Tak ty si fyzik…fajn…vyznáš sa v elektronike?”  

Genja pokýval hlavou akože čosi áno čosi nie:  

”Skôr vo fyzike, ale v práci sme si sami opravovali niektoré menej závažné poruchy elektronických systémov!”  

”Fajn. Mám pre teba hneď úlohu-teda ak sa chceš zapojiť do komunity. Predpokladáme že nás teraz čoskoro objavia pretože zákazy a obmedzenia prestali existovať-respektíve-prestal existovať špehovací systém. Je isté že sa po krajine bude potuľovať kadekto-kadečo a aj my čosi také tu budeme potrebovať. Monitorovací systém. Aby sme mohli zareagovať včas keby čosi…hm…nevieme čo.” váhavo ukončil Adrien.  

”Máte tu zbrane?-…možno hlúpa otázka…skôr…aké tu máte zbrane?” opravil sa Genja.  

”Nuž, nič moc. Sú tu nejaké staršie ručné zbrane, ktoré sme uliali bokom keď sa rušil útvar. Nepoužité, v dobrom stave. Máme k ním aj muníciu. Na pár dní boja-podľa intenzity. Inak nič. Protipancierové strely a pancierovky sú preč, tie odviezli ešte dávno pred tým so všetkou tou technikou z podzemia.” odpovedal Adrien.  

”A čo také tu bolo v tom podzemí?” bol zvedavý Gennadij.  

”Nuž, to presne neviem, ja som bol iba veliteľom strážneho útvaru, čo bolo dolu nebola moja vec, pravdu povediac sme sa tam dostali až keď zrušili útvar. A vtedy tam už nebolo takmer nič. Nejaké dielne a labáky, v ních ponechávali bežné techické vybavenie a kilometre elektroinštalácie. Toto bude tvoja vec-vytvoriť okolo útvaru monitorovací systém. Sú tam čidlá na pohyb reagujúce na mikrozmeny v hustote vzduchu aj infračervené senzory… ak teda chceš!” Adrien naň pozrel vyzývavým pohľadom, Genja vycítil že je to človek ktorý nie je zvyklý na odpor.  

”Jasné, chcem. ..”riekol. Adrien mu skočil do reči:  

”Nie je to tu žiaden luxus ale myslím že oveľa lepšie ako teraz tam vonku. Máme správy, zopár mojích ľudí bolo pozrieť situáciu. Radšej ani nebudem hovoriť…”  

”V poriadkdu, rozumiem, začnem hneď ráno!” riekol Genja s nadšením, hlavne preto že vedel že ostane s Laurou.   

”Dám ti k ruke troch ľudí, jeden z ních je vojenský elektronik, vyzná sa v starých i nových komunikačných systémoch, tie nové sú nám nanič.”  

  

Vyzeralo to že už chce skončiť, no Genja mal ešte jednu otázku na ktorú bol mimoriadne zvedavý:  

”Odkiaľ beriete energiu, vidím že šetriť vôbec nemusíte!”  

Adrien sa usmial:  

”Máme tu vlastný modulárny jadrový reaktor, 40 megawattov, ide na minimálny výkon.”  

”No dobre… nedal sa Genja…ale kto vám ho obsluhuje a kde beriete palivo…”  

”Samozrejme, že tu máme operátorov reaktora, ešte tých pôvodných. A paliva máme dosť ešte na niekoľko rokov. Dovtedy sa situácia nejak vyvinie!”  

  

Podali si ruku, rozlúčili sa. Laura ho čakala na nádvorí pred veliteľskou kanceláriou (ak sa to tak dalo nazvať) s čiernym psom vlkovitého vzhľadu, trocha ho to zamrazilo, chovať psov bolo v Globálnom svetovom proiadku dovolené len vo výnimočných prípadoch, v podstate len globálnym poradkovým silám, bál sa priblížiť.  

  

”Neboj-riekla- vyzerá hrôzostrašne ale nehryzie, hneď budete kamaráti…Aida, sadni!”   

Pes poslúchol na slovo a veľkými, tmavými očami hľadel na Gennadija. Keď ho Laura ešte raz ubezpečila, prisúpil blíž, bol zmätený keď ho pes očuchal a olízal mu ruku…  

”Neboj-riekla Laura znova-pohladkaj ju, budete kamaráti!”   

Genja pochopil že ten pes je ”ona”, po chvíli mu to prestalo byť čudné, psa ešte z blízka nevidel, iba na obrazovke, hladkal ju a mal zvláštny, celkom príjemný pocit, cítil vnútorné teplo a podivnú nehu keď ho pes olízal na tvári…  

”N vidíš, už si bol prijatý do jej svorky. Poď ukážem ti tvoju rezidenciu!”   

  

Tá jeho ”rezidencia” bola taká istá kobka ako Laurina, posteľ, kovová skriňa, písací stôl, toalety a sprcha spoločné na chodbe.   

”Fajn!” riekol Genja a zahľadel sa na Lauru, tie jej modré oči…chcel ju objať, nebránila sa…pochopila. Po bozkoch pohľadom ukázala na posteľ a riekla svojím veliteľským tónom:  

”Bafni to, prenesieme to ku mne!”  

Bol šťastný že budú odteraz spolu dňom i nocou.  

  

”Ako je to možné že tu máš psa?” pýtal sa zvedalo keď v jej izbe sedeli na posteli a on hladkal Aidu ktorá ho za to občas olízala.  

”Ľuďom sa podarilo nejakých skryť keď nabehol Nový globálny poriadok, niektorých vypustili do prírody. Takto som našla pred dvomi rokmi Aidu- samotnú v lese, šťeňa, bezradné, bez nikoho. Zobrala som ju sem- a pozri aká fešanda z nej vyrástla!… Je tu zopár psov, máme ích vo výbehu s kotercami na opačnej strane kasární. Každý deň s ňou chodím na prechádzky nech sa prebehne po lese. Len neviem čo bude teraz s potravou…idú ťažké časy.”  

  

  

Nasledujúce dni sa stali pre Genju časom hektickej práce. Navrhol systém monitoringu a potom ho spolu montovali v okruhu okolo kasární. Zistil že v tejto podivnej komunite všetci majú svoje úlohy, pracuje sa intenzívne ale nie do úmoru, doprajú si čas i na zábavu, v piatok vraj býva diskotéka, kto chce môže si v spoločenskej miestnosti občas pozrieť nejaký starý film na analógovom nosiči, kvalita nič moc ale dá sa…Zdalo sa mu že jeho najbližší spolupracovníci naň spočiatku hľadeli s nedôverou lenže jeho priame jednanie a otvorenosť prelomili počiatočné predsudky a po pár dňoch sa z ních stal celkom dobre zohratý tím.   

  

Vojenský elektrotechnik, dá sa povedať najkvalifikovanejší spolupracovník, bol Ind, Venjah Kumar Ramadakrishnan ktorý mu v skratke porozprával dojímavý životný príbeh. Bol jedným z miliónov ktorí za tretej pandémie stratili oboch rodičov. V indickom kastovnom systéme ktorý ešte dobiehal, mal nepredstaviteľne ťažké postavenie. Chcel sa vzdelávať, nebolo ako, keď mal pätnásť ušiel zo sirotčinca v Bangalore a po nesmiernom utrpení sa dostal do Ruska kde sa prihlásil do cudzineckej légie. Dostal sa na kadetku v Omsku a keď bol hotový, osemnásť ročného ho poslali bojovať Poľska. Tam však ušiel na druhú stranu a pridal sa ku vojskám NATO. Vojna však čoskoro skončila, on ostal v armáde a vyškolili ho vo vojenskej elektrotechnike. Ku tomuto útvaru ho preložili krátko pred týmto veľkým kolapsom. Genja ocenil ten výstižný názov-Veľký Kolaps…  

  

Ďalšia z jeho spolupracovníčok bola afroameričanka Christy Donought, fešná tmavá dievčina, začínala ako profesionálna športovkyňa-atlétka-avšak kvôli ťažkej ekonomickej situácii musela opustiť šport a prihlásila sa do armády. Tu, u tohoto útvaru slúžia už desať rokov. Bola večne rozžiarená, pri práci si pospevovala a rada sa rozprávala o prkotinách. Gennadijovi porozprávala bez ostychu príhodu ako si našla chlapca, zamilovala sa doň a myslela že on je zamilovaný do nej ale pri prvom pokuse o zblíženie zistila že je to preoperovaná ženská. Odvtedy mala strach nájsť si partnera.   

  

Štvrtým členom tímu ktorý Genjovi pridelil Adrien bol fín Kalevi Nordberg, vyšší, pevne stavaný, bývalý pilot vojenského vrtuľníka, keďže vrtuľníky už dlho nemali robil v technickej dielni čo bolo treba. Bol mlčanlivý, akoby sa bál komunikovať, Genja sa dozvedel iba to že pocháídza z mesta Rovaniemi, jeho otec padol vo vojne s Rusmi. To bol jeho hlavný motív aby sa prihlásil do armády.   

  

Práca išla dobre od ruky, denne namontovali niekoľko sto metrov káblov, kamier na nočné i denné videnie a detektorov pohybu, tie prepájali s analógovým terminálom v jednej z miestností ktorá slúžila ako velín a strážnica zároveň. Po práci a cez víkendy trávil Genja všetok čas s Laurou, chodievali behávať do blízkeho lesa s Aidou a on sa stále viac a viac vnáral do vychutnávania slobody o akej sa mu nikdy nesnívalo, nemyslel že také niečo niekedy dosiahne, nič iné než úplne kontrolovanú spoločnosť nepoznal. A vychutnávali si spoločnú lásku. Okrem práce bol s Laurou stále, bol s ňou šťastný, o to šťastnejší že vedel že ona mu jeho náklonnosť opätuje, že akousi hrou osudu patria k sebe a chcel aby spolu ostali…Mali sa vždy o čom rozprávať, aj keď len o maličkostiach, bol uchvátený záujmom a zdalo sa mu že ona tiež aj keď jej rozprával o práci vo Fusion Power a o objave ktorý popísal. Aj keď mala de facto iba základné vzdelanie chápala podstatu toho čo jej rozprával a dokonca sa pýtala čo s tým…  

  

  

Bol koniec mája, konečne začínalo krátke leto, konečne nebolo treba nosiť zimné vojenské háby. Práca na signalizačnom zariadení pokročila, časť už fungovala a bolo treba dokončiť zvyšok. Všetci štyria pracovali na severnej strane vojenského objektu kde bolo pomerne najbližšie k lesu ktorý ích obkolopoval zo štyroch strán. Christy montovala infračervený snímač na dvojmetrovú podperu keď prestala spievať, zarazila sa a zahľadela sa do lesa.   

  

”Niekto tam je!” riekla neďaleko pracujúcemu Venjahovi. Obaja sa zahľadeli smerom k lesu. Gennadij a Kalevi, montujúci pár desiatok metrov od ních, zbadali že čosi nie je v poriadku a pohliadli tým istým smerom. V kríkoch sa opäť čosi pohlo…Christy vyrazila vpred, oni traja za ňou vpálili cez podrast do lesa kde bola trocha lepšia viditeľnosť. V diaľke ktosi bežal, unikal pred nimi smerom na sever.   

  

”Stojte!- zavelil Venjah- môže to byť pasca!”   

Zastali.  

”Treba to okamžite nahlásiť, pokiaľ by ten človek mal čestné úmysly tak by sa neskrýval a neutekal by pred nami!” rozhodol Venjah.   

  

Adrien si pozorne vypočul správu, hryzúc sa do pier premýšľal a riekol:   

”Musíme čakať to čoho som sa najviac obával. Objavili nás a je možné že čoskoro sem niekto príde. Nevieme s akým úmyslom ale treba počítať s tým najhorším. Ihneď zvolám veliteľskú poradu, výsledok sa dozviete!”  

Ten výsledok bol jasný: Okamžite zaviesť stráž okolo objektu, pripraviť zbrane a muníciu, previesť revíziu zásob potravín (vodu mali, našťastie, vlastnú), nevzdaľovať sa z objektu, a hlavne, byť stále v strehu. Zrazu skončil pomerne kľudný život, všade vôkol bolo cítiť nekľud. Okolo plotov chodili stráže v maskáčoch a s automatickými karabínami v pohotovostnej polohe, pri vstupnej bráne dal Adrien posatviť vrecia s pieskom a vozidlo so zalafetovaným guľometom. A Laura učila Genju používať útočnú pušku.   

  

O dva dni sa na prístupovej ceste objavilo auto, patriace Globálnym poriadkovým jednotkám. A za ním ďalšie a ďalšie. Päť áut, prvé zastalo pri bráne, vystúpil muž v uniforme, za ním ďalší dvaja s karabínami. Prišli ku bráne kde ích čakal strážny, tak isto ozbrojený.  

  

”Globálna poriadková polícia-zvolal ten, čo kráčal prvý-otvorte a umožnite nám vstup do objektu!”  

”Stoj!” zvolal strážny a namieril naň útočnú pušku. Cvakol natiahnutý uzáver. Obaja za chlapom namierili na strážneho svoje zbrane.   

Z garáže pri strážnici vyšli tri autá ku bráne, z ních vyskákali vojaci a na prichádzajúcich namierili zbrane. Začalo ísť do tuhého.  

”Zavolajte mi niekoho kto tomuto velí!” stroho rozkázal muž spoza brány. Z áut tiež vyskákali ích posádky, celkove asi pätnásť ozbrojencov.  

Ku bráne prišiel veliteľ stráže, vošiel do búdky a telefónoval. O malú chvíľu prišlo ďalšie auto z ktorého vystúpil Adrien s dvoma vojakmi ktorí ihneď zaujali pozície za vreciami s pieskom.   

”Kto ste, čo chcete!” zvolal Adrien tónom ktorý jasne ukazoval že žiadne kompromisy nepripadajú do úvahy.  

Muž z nezvanej, hoc očakávanej návštevy prehovoril:  

”Som veliteľom jednotky Globálnach poriadkových síl v meste. Žiadam vás aby ste ihneď umožnili vstup mojím ľuďom do objektu za účelom inšpekcie!”   

”Tuná nemôžete o nič žiadať, leda tak prosiť!-riekol Adrien-toto je vojenský útvar s prísne tajným zameraním a vstup sem má len niekoľko špeciálne preverených osôb na zvláštne povolenie. Globálne poriadkové sily na zozname nemám! Doporučujem aby ste sa stadeto čo najrýchlejšie odpratali dokiaľ nebude neskoro!”  

”Tento vojenský útvar bol zrušený pred jedenástimi rokmi…” riekol muž, pravdepodobne veliteľ obávaných Globálnych poriadkových síl ale nedopovedal. Adrien m u skočil do reči:  

”Tento útvar stále existuje a zrušený bol iba na papieri kvôli väčšiemu utajeniu. Vyzývam vás posledný krát aby ste opustili toto miesto!”   

”Upozorňujem vás že odporovanie Globálnym poradkovým silám je trestný čin a splnenie ích rozkazu môže byť vymáhateľné silou, v krajnom prírade s použitím smrtiacej sily!” zvolal muž za bránou.  

Adrien pokročil pár krokov vpred a zvolal:  

”A ja vás upozorňujem že akýkoľvek pokus o nepovolený vstup do tohoto objektu bude mať okamžite za následok použitie smrtiacej sily a to bez varovania!”   

A pozrel na vojaka čo sedel vo vozidle. Ten pochopil a namieril na príchodiacich štrnásť a pol milimetrový rotačný guľomet.  

Chlap za bránou sa na moment zamyslel, hľadel akoby chcel pohľadom zavraždiť všetkých na druhej strane, potom sa otočil a pokynom zavelil…všetci naskákali do áut a odišli ako prišli.  

”Zvolajte všetkých do sály!” zavelil Adrien a vojak z jeho posádky odbehol splniť rozkaz.  

  

V bývalej kinosále sa zhromaždili vojaci i civilní členovia, muži, ženy i zopár detí. Nebol tu ani rečnícky pult a Adrien sa preto postavil pred veľkú obrazovku kde sa občas premietali prastaré filmy, ešte nedigitalizované. Začal reč-stručne, veliteľsky oznámil že sme mali návštevu, znamená to že vedia o nás, je presvedčený že prídu znova - a vyzbrojení ťažkými zbraňami. Akými-to nik presne nevie ale musíme počítať s obrnenou technikou proti ktorej nemáme adekvátnu obranu. Získať takéto zbrane v súčasnej dobe nie je možné, nemáme kontakt so svetom sme úplne samostatná jednotka. Akýkoľvek relevantný návrh ako riešiť situáciu je vítaný…Padali návrhy…opustiť načas základňu, prežiť nejak v lesoch, odpoveď bola že tamtí základňu obsadia a viac sa sem nedostaneme, ďalší návrh bol potom nepriateľskú základňu prepadnúť v noci, to je príliš riskantné znel protinávrh, určite by sa to nezaobišlo bez strát na životoch.  

  

Gennadij dlho premýšľal- a zodvihol ruku. Veliteľ ho posunkom vyzval nech prehovorí.  

”V Fusion Power som pracoval s výkonovými lasermi, spúšťačmi fúznej reakcie. V pokusnom reaktore je ích dvanásť, každý s výkonom 2.2 MW…Pokiaľ by sa prispôsobili dali by sa použiť…”  

Nedopovedal. Adrien ho prerušil a lúsknuc prstami zavelil:  

”Gennadij, Torsen a Charles ku mne do kancelárie-hneď teraz!”  

  

Vyšli z kina. Oboch pozvaných Genja poznal viac-menej z videnia, Torsen Lundqvist a Charles Doniphan boli tiež vojaci asi v nejakých vyšších funkciách, mlčky vošli ku veliteľovi do kancelárie a usadili sa za stolom. Adrien vytiahol z veľkej kovovej skrine mapu-na papieri, asi dosť starú. Rozprestrel ju na stole:  

”Laser s takýmto výkonom je schopný odpariť tank. Pokiaľ by sme ho mali k dispozícii môžeme ho použiť na obranu. Pýtam sa ťa, Gennadij, bolo by možné dostať sa k nemu a previezť ho sem, na základňu?”   

A pohliadol ostro Gennadijovi do očí.  

”Teoreticky by to šlo. Museli by sme sa dostať do Fusion Power a vymontovať jeden či dva…”  

Veliteľ mu opäť skočil do reči:   

”Aký veľký je ten zázrak?”  

Dĺžka štyriapol metra, priemer zrkaldla jeden meter šesťdesiat tri centimetrov. Hmotnosť spamäti neviem ale na zdvih sa používal žeriav…lenže ten je bez elektriny…”   

”Vyrazíte hneď večer. Torsen-zabezpečíš dve nákladné autá na naloženie a jedno na odvezenie výkonného palivového článku na napájanie žeriavu-to bude 400 voltov, či?” fľochol na Gennadija. Ten prikývol.  

Veliteľ pokračoval: ”  

Ja zabezpečím troch ľudí ktorí sa pôjdu na miesto pozrieť hneď teraz, len pozorovať pohyb…potom, ty, Charles-zabezpečíš ozbrojený sprievod a bezpečnosť prepravy. Nevieme čo stretneme cestou alebo čo nás čaká na mieste!”  

Pozrel na mapu, všetci traja sa sklonili nad ňou. Veliteľ ukazoval:  

”Tu je základňa, tu je Fusion Power-vzdušnou čiarou jedenásť kilometrov. Tu je cesta, ide väčšinou lesom, len tu- a tu je otvorený preistor, tu je most cez rieku, tam platí zvláštna pozornosť. Pôjdete bez svetiel, len na infrahľad. Návrhy, pripomienky, dotazy?”   

  

Žiadne neboli a tak sa všetci rozišli s tým že skupina hneď po zotmení vyrazí. Gennadij tesne pred desiatou pobozkal Lauru s poznámkou:  

”Drž nám palce láska!”  

”Nič iné celú noc nebudem!” odpovedala.  

  

O chvíľu Torsen oznámil že v objekte Fusion Power je niekoľko vozidiel, blíž neidentifikovaných a pohybuje sa tam päť alebpo šesť osôb. Žiadne zbrane neboli identifikované. Hneď na to sedeli vo vozidlách, kolona s dvoma tereňákmi a dvoma nákladnými autami rušala nočnou krajinou. Nebolo vidno žiadnych svetiel, Genja zo zadného sedadla občas fľochol do mapy vojakovi ktorý sedel na mieste spolujazdca, občas obrátil zrak smerom kde tušil mesto, ale všade bola len tma a tma. Desivý pohľad vyvolávajúci úzkosť až paniku.Ani ích vozidlá nesvietili, vodič šiel na infrahľad. Z cesty pred nimi občas utekali nejaké zvieratá, z času načas videli ako do lesa prchajú nejakí ľudia, zrejme v strachu nevediac čo očakávať od podivnej kolóny vozidiel ktoré boli nezávislé od Globálnej kontroly dopravy. Po chvíli kolona zastavila. Genja zo zadného sedadla skoro nič nevidel, naťahoval sa dopredu v snahe zistiť čo sa deje, vodič vozidla mu riekol:  

”Prišli sme ku mostu, hliadka ho ide skontrolovať!”  

  

Opäť sa rozbehli a po pár kilometroch sa les rozostúpil a v diaľke bolo vidieť blikotajúcu červeň na horizonte. Mesto stále horelo. Ten pohľad bol ešte desivejší než nepreniknuteľná tma, Genja pomyslel na tie milióny ľudí v horiacom meste bez akejkoľvek pomoci ale nevedel si ani v náznaku predstaviť ako to tam vyzerá. Čo by robil on keby sa tam ocitol, nedalo sa ostať, nedalo sa ujsť, kam asi, do divočiny okolo, bez potravy, bez vybavenia, koľko je schopný jedniec prežiť v takýchto podmienkach? Nemal tušenia aká je odpoveď.  

  

Zastali, to ho vytrhlo z pochmúrnych myšlienok, vojaci sediaci na predných sedadlách dostali zrejme pokyn cez vysielačky a vyskákali von. Jeden povedal Genjovi:   

”Ostaň zatiaľ dnu!”  

Genja sa presunul dopredu kvôli lepšiemu výhľadu, oproti hviezdnej oblohe zbadal kopulu reaktorovej haly Fusion Power v niekoľko sto metrovej diaľke. Museli stáť niekde pri plote chrániacom objekt. Chvíľu nič zvláštne nevidel. Obaja vojaci sa vrátili a keď sa spýtal čo sa deje, riekli mu vyslali sme dron s infrahľadom aby sme zistili či v objekte nik nie je. Zistili sme že je tam nejaká posádka, zdá sa že sú ozbrojení, nevieme presne koľko ích je ani čo sú zač. Pripravujeme sa na vstup do objektu, pokiaľ možno nebadane.   

  

Opäť sa chvíľu nič nedialo. Potom ktosi zaklopal na okno, v temnote až zblíza Genja zbadal že je to Torsen. Vyšli von z auta. Plot bol zvalený a dvaja vojaci rolovali preč pletivo, cez dieru mohlo prejsť i nákladné auto. Okolo stáli ostatní členovia výpravy a Torsen stíšeným hlasom prehovoril:  

” V objekte je niekoľko ľudí, sú ozbrojení, dva tereňáky, nevedno čo tu chcú. Na naše šťastie sú pri vstupnej hale, na opačnom konci ako je nákladná brána. Nevieme či nejakí nie sú dnu, ale všade je tma. Otázka je či majú čím svietiť. Naša úloha bude preniknúť nezbadaní do reaktorovej haly s generátorom aby sme mohli použiť žeriav, vymontovať jeden alebo dva lasery a zdrhnúť, rovnako nenápadne ako sme prišli. Genja!-obrátil sa priamo na neho-ako dlho by trvalo vymontovanie a naloženie?”  

”No…musí sa odpojiť od zdroja a potom uvoľniť z upevnenia v reaktore-povedzme pol hodinu.”  

”OK-pokračoval Torsen-teraz…Corwin a Christy pôjdu prví, zistia či je pred nákladnou bránou do reaktorovej haly čistý vzduch. Ak by sa tam niekto obšmŕdal, použite paralyzujúcu zbraň. Strieľať len v absolútne najväčšej núdzi. Ak je všetko OK, pôjdeme tam s nákladiakom a ďalším autom s palivovým článkom. Zaisťovať nás budú Manolis a George v dvojke a Lennie s Frederikou v trojke. Dvojka s posádkou ostane tu a bude zabezpečovať toto miesto.   

  

Dierou v plote sa pohli vpred, Genja na svojom mieste nahnutý vpred sledoval cestu, veľa toho vidieť nebolo avšak čoskoro zastali pred nákladnou bránou. Bola otvorená! Keď vystúpili videl Genja Christy ako ích gestami volá ku sebe. Pribehli, dvaja vojaci s namierenými karabínami zabezpečovali skupinu zozadu. Z tmavého vchodu do reaktorovej haly vyšiel i Torsen, potom Genja zbadal že pri vchode leží nehybná postava.  

  

”Bola to asi stráž!-šepla Christy -je paralyzovaný, nejaký čas bude bezproblémový. ”   

”Ako je možné že je to otvorené?” spýtsl sa Genja.  

”Bolo to otvorené keď sme došli. Títo tu majú tiež akýsi záujem!” riekol Corwin a dodal:  

”Má pri sebe vysielačku. Musíme si švihnúť, predpokladám že ak sa neozve budú ho hľadať!”  

Torsen pokynul a vozidlá, samozrejme bez svetiel, vošli do reaktorovej haly. Genja to tu poznal lenže v tme tmúcej sa dalo len veľmi ťažko orientovať. Torsen nariadil dvom vojakom rozsvietiť lampy na karabínach. V mihotavom svetle viedol Genja štyroch ľudí cez chodbu a potom schodami do velína reaktoru prechádzajúc okolo pracovní na opačnej strane chodby. Museli obísť celú kopulovitú stavbu chrániacu reaktor po akejsi viacposchodovej galérii, ochozu okolo kruhovitej reaktorovej miestnosti a dostať sa ku výkonovým laserom z vonkajšej strany. Stade bolo možné naložiť celé zariadenie po vymontovaní a s použitím žeriavu.   

  

Pustili sa do práce, v tme, prerušovanej iba svetlami na zbraniach to bolo ťažké, ničmenej Genja poznal miesto ako vlastné boty a po odpojení prívodu elektriny bolo treba už len vyprostiť laser z vákuovej komory kde teraz, samozrejme, žiadne vákuum nebolo. Pracoval s Venjahom a Stevenom-technikom ktorý zodpovedal za vozidlá, najprv pripevnili laserový generátor na žeriav a potom ho začali uvoľňovať zo steny reaktora. Išlo to pomerne rýchlo, keď boli hotoví, spojili sa s kolegami čakajúcimi dolu aby aktivovali palivový článok pre žeriav. Prvý laserový generátor sa ím podarilo dostať na ložnú plochu nákladného auta asi za dvadsať minút a Gennadij mal stále pocit akoby mu brali jeho životný cieľ-avšak chladný rozum vždy riekol-tu je koniec, definitívny koniec, z tohoto jakživ nič nebude.   

  

Začali uvoľňovať ďalší laser. Keď bola práca v najlepšom rozsvietilo sa nad nimi svetlo. Silné, oslepujúce, nebolo to osvetlenie reaktorovej haly ale výkonný reflektor.  

  

”Čo bláznia…” riekol Genja ale nedpopvedal.  

”Odložte zbrane an nehýbte sa! Ruky od tela!” zvolal z vyššie položeného ochozu hlas. Ihneď na to nasledovala dávka z automatickej zbrane-zdola. Niektorý z ích vojakov sa snažil o obranu. Silný reflektor zhasol, bolo počuť padajúce črepiny a hore nad ích hlavami sa mihli tiene a svetlá pripevnené na zbraniach. Boli objavení! Na prvý pohľad to vyzeralo tak, že tí ”hore” boli prekvapení odporom a snažili sa kryť.  

  

”Dolu!” začula Gennadijova skupina stručný Torsenov povel ihneď prerušili prácu a behom sa pustili dolu. Opustili reaktorovú halu a cez chodbu bežali smerom ku schodišťu, za nimi ktosi volal ”Stojte”, neposlúchli, bolo vidno mihotanie svetiel pripevnených na zbraniach, vchádzali na schodište vedúce to nákladového priestoru kde stáli ích vozidlá keď niekoľko striel švihlo povedľa do stien chodby a dverí, Steven sa otočil a párkrát vystrelil do chodby, Gennadijova skupina mala so sebou iba ľahké zbrane, nebolo vidno účinok, vo tme sa mihali len lúče svietidiel, všetci traja sa pustili dolu schodami berúc ích po dva, čochvíľa boli v nákladovom priestore s ostatnými. Vojaci sa kryli skrčení za vozidlami na opačnej strane ako predpokladali ”nepriateľa” pripravení k paľbe.   

  

”Nastupovať a odchod!” zakričal povel Torsen a celá posádka naskákala do vozidiel ako sa dalo. Na ložnú plochu vždy po dvoch vojakoch ktorí namierili zbrane proti mihotajúcim sa svetlám. Prvé terénne auto sa pohlo smerom ku vchodu keď mu cestu zahradilo iné vozidlo z ktorého vyskákali štyria muži. Na posádku namierili pištole. Z auta vyskočila Christy a Corwin a okamžite ích pokropili salvou, nebolo vidieť či trafili, muži sa vblesku skryli na vonkajšej strane budovy. Auto s rozsvietenými reflektormi ostalo stáť vo vchode blokujúc cestu. Gennadij sedel v poslednom tereňáku a videl ako sa k ním priblížili traja muži, nemali uniformy Globálnej poriadkovej služby, mierili na ních pištoľami a silným oslepujúcim svetlom.   

  

”Nestrieľať!- začul krik zvonku-nestrieľať…doktor Kulikov, nechceme vám ublížiť, chceme sa s vami porozprávať…” volal ktosi koho Genja kvôli silnému svetlu nevidel.  

Medzitým prvý tereňák z našej výpravy vytlačil auto ktoré blokovalo vchod a z oboch strán a z bokov spustilo paľbu. Opäť nevedno či kohosi zasiahli. Hneď na to sa celá výprava pohla a opustila budovu a čoskoro i celý pobjekt Fusion Power.  

  

”Oni ťa poznajú?” spýtal sa Steven Gennadija sediaceho na prednom sedadle.  

”Aj mne sa zdá že áno ale nemám potuchy ani čo sú zač ani čo chcú. Ale ktosi ma tu hľadal hneď na druhý deň po zavírení systému. Zdrhol som ím.”  

”Treba to nahlásiť šéfovi, je to podozrivé…pre istotu-riekol Steven-on snáď bude vedieť niečo poradiť!”  

  

Cesta späť prebehla v kľude, ničmenej Adrien ích čakal napriek druhej hodine v noci. Torsen podal raport o misii, veliteľ vypočul Genju, chvíľu popremýšľal a riekol:  

”Musíme sa pripraviť na všetky alternatívy…aj na to že budeme tvrdo bojovať. Typujem že to boli chlapci z Globálnej poradkovej služby a teraz chcú jednoducho záskať kontrolu nad svetom v ruinách…a môcť pokračovať oveľa rýchlejšie v zotročovaní sveta ako doposiaľ. No a na čo potrebujú teba -je to jasné, energia bude kľúčom ku ovládnutiu sveta!”  

  

Genja vošiel potichu do izby, Laura spala schúlená a ticho oddychovala, vkĺzol vedľa nej bez toho že by sa zobudila, chvíľu premýšľal o udalostiach noci, kto mohli byť tí neznámi, žiaden systém rozpoznávania tvárí nemohol predsa fungovať, museli mať jeho podobizeň alebo ho poznať ale ako? Odkiaľ? Poznať ho mohol iba niekto z pár desiatok jeho kolegov alebo bývalých spolužiakov z dávnych univerzitných čias. Premýšľal, bez akéhokoľvek záveru, až nakoniec unavený zaspal.   

  

Skoro ráno ho zobudila Laura, reku, rýchlo vstávaj, musíme naištalovať čo ste včera doviezli. Genja vstal, ospalý a unavený zo včerajška, chcel sa zdôveriť s trýznivými myšlienkami lenže na to nebolo času, v spoločnej umyvárni našpliechal na seba vodu, hodil na seba vyfasovanú uniformu a vošiel do miestnosti veliteľa. Adrien rozdelil rýchlo úlohy:  

”Pokiaľ prídu po zemi tak prídu po jedinej prístupovej ceste. Laserový generátor umiestime tak, aby mal pod kontrolou celý priestor z oboch strán cesty v deväťdesiat stupňovom uhle okolo lesa. Problém by bol keby prišlo letectvo alebo vrtuľníky, nevieme čím disponujú. Pred bránou vykopať zákop a obranný val, technici pomôžu Gennadijovi umiestiť laser na zariadenie umožňujúce namieriť ho a spustiť. Náš reaktor pôjde na vyšší výkon aby sme pokryli spotrebu laseru. Dotazy, pripomienky, sťažnosti?…žiadne nie sú rozchod do práce!”  

  

Podvečer stál výkonový laser ktorý slúžil na zapálenie termonukleárnej reakcie, premenený na laserový kanón, v okope pred bránou a dvaja vojaci testovali mierenie. Vybavili ho laserovým zameriavačom, takým aké sa používajú na štandardných zbraniach s tým, že na druhý deň ho ihneď vyskúšajú. Genja nemal príliš jasnú predstavu čo sa stane ak laserový lúč s výkonom 2.2 megawattu stretne akýkoľvek materiál v ceste ale predpokladal že teplota okolo sto miliónov stupňov premení na plyn i najkvalitnejšiu oceľ v zlomku sekundy.   

  

Skoro ráno zaznel poplachový bzučiak. Genja i Laura v objatí, užívajúc si rannú chvíľku intimity, vyskočili z postele a obliekajúc sa cestou, leteli na určené miesta kde mali byť v prípade nebezpečia. Genjovo miesto bolo pri ích kanóne ktorý doteraz nevyskúšali. Vojak a vojačka, oboch poznal len z videnia, nastavovali trocha neohrabanú lafetu ktorá z laserového generátora urobila kanón s výsledkom neistým. Avšak klobúk dolu pred technikmi ktorí zostavili lafetu s diaľkovou elektronickou reguláciou, zameriavacou kamerou a pripevneným laserovým zameriavačom. Teraz všetci sedeli či ležali na svojích miestach a hľadiac do kalného úsvitu, čakali. O chvíľu Adrien vysielačkou oznámil že dron ktorý hliadkoval nad prístupovou cestou zaznamenal kolónu obrnených vozidiel a tankov. Tri transportéry a tri tanky. Bolo jasné že predpokladal správne a po návšteve Globálnych poriadkových síl vedel že sa treba dôkladne pripraviť.   

  

Čakanie v tichu rána prerušovanom iba cvrlikaním vtákov, prerušilo burácanie motorov, stále sa zosiľujúce.   

”Idú!” polohlasne riekol vojak a vojačka, krstným menom Ellin, sa sústredene zahľadela na obrazovku zameriavača, mierne hýbala joystickom akoby sa chcela ešte na poseldnú chvíľu presvedčiť či všetko funguje. Hluk motorov sa stupňoval až zrazu z lesa vyšiel kolesový transportér.   

  

”Páľ!” zavelil vojak a Ellin joystickom zamerala. Na prednej časti transportéra zasvitla červená škvrna smrti od zameriavača, nedívaj sa do záblesku zvolal Genja, predok transportéra zasvietil neznesiteľnou oslepujúcou bielomodroú žiarou ktorá pohalsa v ohňostroji iskier. Kolona na moment zastavila, z transportéra začal stúpať hustý čierny dym. Spoza horiaceho šrotu vylúpol ďalší transportér sprava a tank zľava zrolujúc skupinu stromov na okraji lesa.   

”Na tank, ber ho!” zavelil vojak.   

Oslňujúci záblesk, rozjasnil na sekundu sivý deň, roj iskier, tank stratil pás a urobil hodiny, ostal stáť bokom, povel ber ho zboku, záblesk, ohňostroj iskier, ovzdušie vôkol zaplnil zápach spáleného kovu. Ďalší tank si prerazil cestu lesom sprava od cesty a ďalší transportér sa dral ku vchodu z opačnej strany.   

”Tank na desiatich hodninách, páľ!” zavelil vojak, Ellin opäť pohýbala joystickom, záblesk a mohutný výbuch, tlaková vlna vysklila budovy na priečení a zasypala ích zmesou zeminy a kusov kovu. Explodovala všetka munícia.  

Ozvala sa paľba z automatických karabín, ích spolubojovníci pálili na posádky utekajúce z horiacich vozidiel.   

”Tank na dvoch hodinách, páľ!” ozval sa znova povel než však Ellin stihla zareagovať zrkadlo laserového kanóna sa rozletelo na tisíce kúskov pod paľbou dvadsaťmilimetrového kanóna z posledného transportéra. Vojak mrzko zahrešil, zrazu všetci vedeli že ích boj skončil, ujdi! bol prvý impulz pudu sebazáchovy. V nasledujúcej sekunde sa na hlavni kanóna posledného tanku zablyslo a mohutná detonácia otriasla miestom, Genju zrazila tlaková vlna na zem, v ušiach mu pišťalo, chvíľu lapal po dychu, úkosom zbadal na zemi ležať Ellin s krvou vo vlasoch, vojak o ktorom nevedel ako sa volá bol kdesi preč, nevidel ho, prikrčený bežal za najbližšiu budovu, prvá myšlienka patrila Laure, kde je, musím ju nájsť, ovzdušie plnil čierny, štipľavý dym a v tesnej blízkosti sa ozývala streľba. Genja, prikrčený, prebehol cez nádvorie vchodom do ďalšej budovy a cez okno na umyvárni na prízemí preskočil na ďalšie náídvorie. Od plota a lesa tesne za ním ho delilo okolo dvesto metrov. Počul hukot motora tanku a neutíchajúcu paľbu, obďaleč bežalo rovnakým smerom niekoľko prikrčených postáv, ktoré skosila dávka z tankového guľometu. Genja vblesku ľahol na zem, tank prešiel medzerou medzi budovami a zabočil na opačnú stranu. Genja sa zodvihol a prikrčený bežal ku plotu. Vedel že bude nadľudská snaha preliezť ho nepozorovaný.  

  

Nad lesom zavisol vrtuľník, Genja zaľahol do trávy, aspoň tá mu poskytovala aké-také maskovanie, vrtuľník odpálil reaktívnu strelu, výbuch, tlaková vlna ho doslova udrela po celom tele. Zodvihol hlavu, z tanku obďaleč stúpal čierny dym a šľahali plamene. Ďalšia strela, výbuch za budovou, Genja si domyslel že je to transportér ktorý zničil ích laserový kanón, nemal čas premýšľať čo sa tu vlastne deje, ktosi ích chránil ale kto, medzi budovami sa stále ozývala paľba, preliezol plot a zmizol v lese.   

  

Bežal, opäť ho vetvy šľahali po rukách ktorými si chránil tvár, nevedno koľko prebehol, udýchaný zastal, snažil sa skoncentrovať myšlienky, prvá bola opäť-musím späť za Laurou, zachvátil ho strach, čo s ňou bude, panický, neovládnuteľný, strach človeka ktorý možno stratil najbližšiu…  

Bežal späť. Vedel že musí a temná predtucha kvárila jeho myseľ, bolo to mučivé a neutíšiteľné…  

  

Na okraji lesa mu traja muži zastali cestu:  

”Doktor Kulikov, nechceme vám ublížiť!” zvolal jeden z ních. Nemali na sebe uniformy globálnach poriadkových síl, nezdalo sa že by mali zbrane, možno len také čo sa dajú skryť.  

”Zmiznite, lebo bude zle!” zvolala Gennadij a vytiahol pištoľ. Namieril ju smerom na skupinu.  

”Necheme vám ublížiť, kľud a vypočujte nás!” nástojil ten muž. Jeho hlas znel presvedčivo, skôr upokojujúco ako výhražne.   

Genja vystrelil do vzduchu a rozbehol sa späť do lesa. Úkosom videl že všetci traja sa pustili za ním. Opäť vetvy a popadané kmene, preskakoval, snažil sa bežať čo najrýchlejšie, nevedno ako dlho.   

  

Zrazu mu celým telom prešiel ochromujúci úder a všetko sa rozplynulo v tme…  

  

  

2. Ostrov stability  

  

Prudké svetlo ako odporná ihla pichalo do očí, elektrizujúce brnenie v celom tele bránilo pohnúť čo len prstom. Gennadij otvoril viečka a hneď ich aj zavrel, bol bezmocný ale cítil že pomaly, kradmo sa mu vracia cit do končatín, skúšal pohýbať prstami na rukách, najprv skoro nič, potom to išlo viac a viac, zodvihol kolená skrčiac nohy, podarilo sa mu odvrátiť hlavu od toho prudkého, oslepujúceho svetla. Vracala sa mu vláda do svalov, otočil sa na bok, uvedomil si že leží na posteli, po chvíľke sa mu podarilo posadiť sa.  

  

Rozhliadol sa vôkol. Sedel na širokej posteli s baldachýnom v rustikálne zariadenej izbe, čosi také videl pradávno v múzeu v ktoromsi kaštieli, vyrezávaný nábytok, komoda, stôl a štyri stoličky, písací kútik so starobylým nábytkom kde ako päsť na oko svietila obrazovka komunikátora. Vedľa nej stála sklená karafa s oranžovou kvapalinou, pričuchol k nej , pomarančová šťava, dychtivo sa napil. Až potom ho napadlo či v nej je naozaj len pomarančová šťava…  

  

Vstal, trochu to ním ešte zamávalo, ale ten odporný pocit brnenia vyprchal, to prudké svetlo bolo slnko ktorého žiara vnikala dnu cez veľké, starobylé okno. Podišiel k nemu, výhľad na nádvorie s upravenou záhradou a za ňou-more, modravá, nekonečná plocha, more videl len párkrát v živote ako decko v časoch kedy ešte bolo dovolené cestovať. Pohľad ho upútal iba na malú chvíľku, zoradil myšlienky, posledná spomienka bola na útek pred akýmsi neznámymi mužmi ktorí sa ho chceli zmocniť…potom nič, tma, potom táto izba…Prudko sa otočil, prikročil ku dverám uprosted steny oproti posteli, akosi podvedome počítal s tým že budú zamknuté ale tie sa otvorili a on sa ocitol na chodbe, oprel sa o vyrezávané zábradlie a pohliadol do veľkej haly opäť s historickým nábytkom a po stenách s množstvom obrazov. Za sebou okrem dvier do izby kde sa zobudil, bolo ešte pätoro ďalších, podobných.   

  

”Čo je toto za sídlo, kde som to!” bola prvá myšlienka. Za ním sa ozval zvuk otváraných dverí.  

”Dobrý deň, doktor Kulikov!” pozdravil ktosi.  

Gennadij sa prudko otočil. Pred ním stál vyšší, prešedivelý muž s výraznými modrými očami, jeho pohľad mal v sebe podivnú silu, ťažko identifikovateľnú, podmanivú nie však zlú.  

”Kto ste, čo chcete po mne, prečo ste ma sem uniesli a kde som to!” vychrlil naň Gennadij. Nevdojak siahol za chrbát kde nosil pištoľ, tú samozrejme, nemal.  

”Všetko sa dozviete-odpovedal neznámy-poďte, sadneme si na to a dáme nejaké občerstvenie!”  

Pokynul rukou a voviedol ho do miestnosti na konci chodby-bola to knižnica so stovkami starých kníh, také čosi už dávno nebolo k videniu, v strede stáli veľké kreslá a stolík. Opäť mu pokynul aby sa posadil. Ozvalo sa cinknutie, muž bez slova vstal a v rohu miestnosti otvoril malé padacie dvere. Vybral podnos s dvoma šálkami a akýmisi koláčmi.   

”Výťah z kuchne-vysvetlil muž-verím že neohrdnete malým občerstvením!” a postavil na stolík podnos. Rukou pokynul -ponúkni sa. Genja zacíti vôňu kávy a lákavo vyzerajúce koláče.  

”Kto ste, čo chcete…” znova začal ale muž ho prerušil:  

”Volám sa Corwin Adler, moje meno nebolo v databázach a nenájdete ho na Google, nachádzate sa na zámku Du Calmiros na ostrove Ateron asi päťdesiat kilometrov od pevniny. Ste tu preto že váš objav a váš génius môže vyriešiť naliehavú úlohu ktorú má za cieľ vyriešiť naša organizácia-ak teda budete chcieť. Je mi ľúto že moji ľudia museli použiť takýto spôsob ako vás sem dostať ale pripravili ste nám fakt dobrodružstvo. Hľadať vás bol adrenalínový zážitok!”  

Starec-dal sa tak vôbec nazvať, vyzeral v plnej sile napriek pokročilému veku-si upil zo šálky a Genja ho nasledoval očami pomaly sledujúc exotickú miestnosť i svojho únoscu.   

”Akým právom ste ma uniesli a akým právom ma tu držíte?” prudko sa spýtal svojho spolustolovníka.  

”Už som vám povedal-nedalo sa s vami inak…moji ľudia sa chceli dohodnúť a ponúknuť vám bezpečnosť, miesto v našej organizácii a možnosť doriešiť váš vynález. Na naše účely potrebujeme extrémny zdroj energie a vy ste kľúčová, nenahraditeľná odoba ktorá ho môže vyriešiť. ”  

Gennadija postupne opúšťala zlosť a naplnila zvedavosť. Čo je tento človek zač kto sú ”jeho ľudia” a načo vlastne chcú extrémny zdroj energie? A prečo tak hneď odkryl karty a povedal mu že je nenahraditeľný? Čo za hru sa tu hrá? Po chvíli premýšľania nástojčivo riekol:  

” V prvom rade-ako ste sa dozvedeli o tom čo som robil s mojím tímom v Fusion Power, nikde to nebolo publikované, vedelo o tom pár ľudí. Za druhé načo potrebujete -jak ste povedali-extrémny zdroj energie, za tretie s akou organizáciou mám tú česť…”  

Corwin si prehodil nohu cez nohu a kľudne odpovedal:  

”Máme svojích ľudí na mnohých dôležitých miestach, je nevyhnutné infiltrovať isté firmy a úrady na dosiahnutie nášho cieľa. Na ostatné dve otázky sa dozviete odpoveď neskôr-pokiaľ sa rozhodnete ostať s nami. Náš plán sa nemá dostať von z organizácie pretože by bolo ohrozené jeho splnenie, najmä v situácii aká je tu dnes. Pokiaľ budete chcieť ostať, sľubujem vám obrovské prostriedky a absolútnu podporu na dokončenie vášho geniálneho diela a bezpečnosť o akej sa vám teraz môže iba snívať. ”  

Pozrel na Genju, ten vycítil jemný imperatív v jeho pohľade-čakal odpoveď. Namiesto odpovede sa dočkal otázky, Genja sa spýtal:  

”Ako je to možné že tu existujete izolovaní a nezávislí od Globálneho svetového poriadku keď všetka komunikácia i doprava je kontrolovaná, všetky bankové operácie sú kontrolované, ako je možné že disponujete dokonca vrtuľníkmi…”  

”Sme veľmi starobylá organizácia ktorá mala za úlohu zveľadiť ľudstvo. Vzdelávať, presviedčať, dokazovať. Neskôr sa to zmenilo už iba na cieľ zachrániť ľudstvo. To však kompletne stratilo pud sebazáchovy. Naším cieľom je teraz aspoň zachrániť to čo za záchranu stojí…aspoň malú časť ľudstva.” odpovedal Corwin a opäť si upil kávy.  

”Stále ste mi neodpovedali na otázku ako je možné že nie ste pod kontrolou Globálneho svetového poriadku!” nástojil na vysvetlení Genja.  

”Pokiaľ máte na správnom mieste správnych ľudí, dá sa aj v digitálnom svete utajiť všeličo.” odpovedal Corwin a záhadne sa usmial.  

”Hm…premýšľal nahlas Genja…-nie ste to vy čo nakoniec spôsobili tento kolaps?” spýtal sa vyzývavo.  

”Nie-to vás ubezpečujem že nie. Ide to proti nám, teraz v čase kedy neexistuje Globálna kontrola dopravy nás môže ktokoľvek objaviť-kto má na to prostriedky. Niektorí experti si myslia že kolaps bol naprogramovaný priamo v systéme niektorým z jeho tvorcov, prišiel čas, deň, hodina, minúta, sekunda…aktivoval sa vírus, aký mal cieľ nevedno, možno mal v pláne zlikvidovať tento digitálny koncentrák a nech sa potom deje čo sa deje-ale to je len moja hypotéza, mohlo to byť aj úplne inak. Nás to poriadne zaskočilo tiež a si musíme poradiť. Máme jeden veľký cieľ-ale bez vášho vynálezu ho nedosiahneme.”  

  

Corwin sa vyzývyvo pozrel na Genju, ten mlčal a na plné obráítky premýšľal. V hlave mal zmätok, jeho hostiteľ či väzniteľ ho chvíľu pozoroval, potom spopod stola vytiahol ovládač.   

”Chcem vám pomôcť rozhodnúť sa. Predstavenie bude za vami, otočte sa!” riekol.  

Genja si presadol na kreslo oproti, videl ako sa dve police veľkej knižnice odsunuli na stranu a objavila sa veľká 3D obrazovka. Na nej sa objavil desktop akéhosi neznámeho operačného systému, Corwin klikol na ikonu a na obrazovke sa objavil zástup ľudí, bojujúcich s jednotkami Globálnej poriadkovej služby, mali zbrane ale bolo ích málo, ozývala sa streľba, mnoho ľudí zo zástupu sa akosi zmocnilo zbraní, ulice boli plné mŕtvol, výklady a budovy rozbité, niektoré horeli. Na ďalšom videoklipe bolo vidieť muža stojaceho na nejakom vyvýšenom mieste nad zástupom, so sivou bradou, s rozprestrenými rukami a privretými očami volal na zástupy:  

”…I piaty anjel vylial svoju času na trón Šelmy a zatmelo sa jej kráľovstvo. Ľudia si hrýzli jazyky od bolesti ale nekajali sa zo svojích skutkov…”  

”Ako je to možné že máte videozáznam z toho čo sa deje v súčasnosti?” bol prekvapený Genja.  

”Ako som spomenul, máme nezávislý IT systém ktorý nie je napojený na Globálnu informačnú sieť. Máme vlastné kamery monitorujúce dianie v mestách i na mnohých iných miestach, napríklad vo vládnych inštitúciách a v centrálnej banke. Mnohé z ních boli teraz zničené, niekoľko z ních ešte funguje, majú vlastné solárne napájanie.”  

  

Genju zaujal ten muž na obrazovke, zdalo sa že zaujal i zástup okolo, mal v sebe čosi čo jeho hostiteľ-väzniteľ, čosi hypnotizujúce, podmaňujúce, nedefinovateľné.  

  

”Potom som videl Šelmu i kráľov Zeme ako sa zhromaždili do boja proti Tomu čo prichádzal na bielom koni. Lenže Šelma bola zajatá a s ňou i falošný prorok ktorý pred jej tvárou robil divy a zvádzal tak národy. Oboch hodili zaživa do jazera horiacej síry…”  

  

Ozval sa výstrel, muž klesol medzi zástup ktorý ho počúval, v pozadí sa objavili hnedé uniformy Globálnej poriadkovej služby, padali výstrely, dav prchal, v tlačenici padali ľudia na zem. Ktosi zo zástupu začal páliť z automatickej karabíny na prichádzajúce uniformy, zopár ích padlo, ích auto stojace obdaleč zachvátil požiar.   

  

”Ubezpečujem vás že všade je prakticky to isté-riekol Corwin-a my sa snažíme zachrániť zopár tisíc ľudí ktorých úzkostlivo vyberáme. Máme pre ních istý plán záchrany ale o tom vám poviem viac ak budem mať váš sľub-že budete pracovať pre nás a dokončíte svoj geniálny objav!”   

Corwin sa oprel a zahľadel sa na Genju dlhým, vyzývavým pohľadom.   

  

Genja premýšľal. Prvú alternatívu videl na stále bežiacich videoklipoch na obrazovke, druhá sa mu ponúkala, absolútne neznáma ale aspoň zatiaľ bezpečná, pokiaľ tento chlapík neklame, je to možno alternatíva na bezpečný život, aspoň o chvíľu dlhší ako tam vonku. Ponúkol sa koláčom, ani nevnímal ako chutí, na plné pecky premýšľal. Po chvíli pochopil že niet o čom…respektíve…je. Ešte o jednej veci. Uvedomil si že ak Corwin hovorí pravdu a naozaj majú o jeho objav záujem, bez neho sa ďalej nepohnú a mohol si klásť podmienky. Naschvál predlžoval chvíľu ticha, predstierajúc že premýšľa, i keď bol rozhodnutý.  

  

Pohliadol Corwinovi do očí, vyčítal v ních ten známy podmaňujúci výraz, zrazu si uvedomil že nie je nepríjemný.  

  

”Dobre-riekol-urobím všetko čo je v mojích silách, veď toto bolo vlastne náplňou môjho života. Ale mám jednu podmienku!”  

  

Corwinov výraz sa zmenil na nevyslovenú otázku. Genja ju vycítil a habkavo odpovedal:  

”Chcem sem vziať jednu ženu…moju ženu…tam z kasární…pokiaľ ešte žije….ale verím že ona žije…”  

Corwin sa pousmial a pokýval hlavou:  

”Máme veľmi prísne kritériá na výber osôb…musela by prejsť výberovým procesom!” odpovedal Corwin.  

”Budete musieť spraviť výnimku inak pôjdem späť-zomrieť tam spolu s ňou!” vyhlásil Genja imperatívnym tónom ktorý nenechával na pochybách.  

Corwin sa usmial, ukážuc zdravé zuby, možno umelé to sa nedalo narýchlo zistiť, pokýval hlavou a potom zovrel pery ako človek ktorému mozog pracuje naplno. Genja si bol vedomý že vzhľadom na to čo sa dozvedel, môže si klásť akékoľvek splniteľné podmienky. Chvíľu panovalo napäté ticho, potom Corwin pokyvkal hlavou a riekol:  

”Dobre, môžeme sa o to pokúsiť, v prvom rade-máte predstavu kde ju hľadať? Pretože inak je to oveľa horšie ako nájsť na druhý deň mravca ktorého vytrasiete v lese zo šiat!”  

”Myslím že bude v kasárňach-pokiaľ ích nezruinovali Globálnici. Keď tak niekde nablízku!” odpovedal chvatne Genja.  

”Čo vie tá vaša láska…” spýtal sa Corwin, Genja mu skočil do reči:  

”Je z farmárskej rodiny, vie určite dosť o dorábaní potravín. Naviac, úplne sama sa naučila programovať …teraz je jej to samozrejme nanič.”  

Corwin mu visel na perách, potom znova pokýval hlavou a riekol:  

”Chápem to, aj ja som bol mladý…Dám ti troch mužov z ochranky a vrtuľník. Zajtra hneď ráno vyrazíte, situácia sa môže zmeniť behom malej chvíle a je nepredvídateľná. Poletíš s nimi, poznáš ju, presvedčíš ju aby išla…nech nedopadneme ako posledne!”-a lúskol prstami smerom k nemu.   

Vstal, vstal i Genja, Corwin mu pripomenul:” O siedmej je večera, zoznámim ťa s ostatnými tu na zámku. Keď sa vrátite, preberieme všetko ostatné!”  

Vychádzajúc von z knižnice si Genja uvedomil že mu začal spontánne tykať. Snáď prejav priateľstva?  

  

Večera bola vo veľkej miestnosti na prízemí, dekorovanej starobylými drevorezbami, obrazmi a v jej čele trónila veľká mozajka-pyramída so svietiacim okom ktoré prepúšťalo denné svetlo. Genja mal pocit že je to skôr kostol alebo múzeum, v kostole bol párkrát s rodičmi ešte dokiaľ to nebolo zakázané. Corwin si sadol za vrchstola pod oko nad pyramídou, predstavil Genju a ten sa cítil dosť neisto keď sa všetky pohľady upreli naň. Potom mu predstavil deväť prítomných, mužov i žien v pomerne pokročilom veku avšak moderne oblečených, žiadne uniformy, vraj, tu je len akési užšie vedenie, oveľa viac členov našej organizácie je kdekade po svete, všetko sa časom dozvieš. Genja ani poriadne nevnímal čo bolo na večeru, myseľ mu stále zabiehala ku Laure, predstavoval si ako ju budú hľadať a ako sa zvítajú, bude to znova ako keď jej zachárnil život lež myseľ mu stále kalila predstava že ju nenájde alebo už nie je medzi živými…nevedel sa sústrediť…a nevedel si predstaviť čo potom, čo bez nej.  

  

Po večeri ktorá končila pohárom vína Corwin pristúpil ku Gennadijovi, ťapol ho po pleci a riekol:  

”Choď si odpočinúť, zajtra skoro ráno ťa zobudia!” -a otočil sa ku ostatným:  

”Vážení prítomní, my sa teraz presunieme do kávového salónu kde prejednáme ďalší postup!”   

Osadenstvo sa pobralo kdesi von, asi smer kávový salón a Corwin riekol Genjovi polohlasne:  

”Až tu budeš mať svoju lásku a budeme mať istotu že chceš ostať s nami, budeš oboznámený s cieľom našej organizácie i s ďalšími detajlami. Teraz choď a poriadne sa vyspi!”  

  

Bolo jasné že zatiaľ ešte zasvätený nebude. Zaspával s myšlienkou že je naozaj nenahraditeľný keď Corwin-pravdepodobne šéf-tak rýchlo súhlasil s jeho podmienkou.   

  

Ráno ho zobudilo klopanie na dvere:  

”Doktor Kulikov!” volal spoza dverí mužský hlas.  

Genja ospalo vstal, pretrel si oči a v pyžame ktoré ho čakalo záhadne na posteli keď sa vrátil z večere, otvoril. Vonku stál muž, okolo štyridsať, s vysokým čelom, pevne stavaný. Podal mu ruku:  

”Som Jonathan Wansler, volajú ma Jon, momentálne som veliteľ skupiny ktorá je poverená misiou na pevninu. Viem všetky detajly, prosím, rýchlo sa oblečte, musíme vyraziť, raňajky budú v rýchlosti na palube vrtuľníka!”  

”Genja stisol jeho ruku, predstavil sa aj keď si uvedomil že silák ho vlastne pozná, riekol hneď som tu, natiahol na seba uniformu ktorú dostal v kasárňach, na misiu na ktorú sa chystajú je to vhodné oblečenie.   

  

Vyšli pred zámok, pri dverách čakali ďalší dvaja členovia posádky, vyšší chlapík semitského vzhľadu, predstavil sa ako Nathanael Cohen, hovoria mi Nath a pevne stavaný chlapík, snáď ešte v tínedžerskom veku, blonďavý, jeho meno bolo Hasse Lundqvist. Mali so sebou batohy s nejakou asi vojenskou výstrojou a automatické pušky. Kráčali dolu miernym stúpaním, potom pomerne strmou lesnou cestou až prišli na akési plató, rovinu kde stála dlhá budova a tri helikoptéry. Jon ích viedol priamo ku jednej z ních, nastúpili, Jon pilotoval, vzniesli sa a Genja sa kochal výhľadom z výšky, takýto pohľad videl naposledy ako dieťa keď raz cestovali lietadlom, bolo to úchvatné, zámok ostal maličký, bielo svietil na kopci, ostrov sa mu zdal strašne veľký a bol pokrytý lesom.   

”Ako je to možné že vás tu nik neobjavil, vaše sídlo svieti do diaľky, musí byť dobre viditeľné!” spýtal sa za letu keď posádka hrýzla akési výživné tyčinky s chuťov cereálií a čokolády.   

”Tento ostrov je oficiálne neobývaný a oficiálne je na ňom činná sopka a zákaz vstupu. Sopka vyhasla pred státisícami rokov ale my si vieme zariadiť incognito. Stačí mať ľudí na správnom mieste!”  

”No dobre…zvedavo sa pýtal Genja…ale teraz, keď skončila akákoľvek kontrola dopravy môže sem prísť, vodou alebo vzduchom, ktokoľvek kto disponuje dopravnými prostriedkami!”  

”My si to jasne uvedomujeme a na ostrove blízo pevniny dlho neostaneme!” oznámil. Bolo jasné že vie o budúcnosti viac ako Genja.   

  

V diaľke sa objavil pás pevniny ktorý sa rýchlo približoval. Jon vedel kam má zamieriť, mierne zatočil a držal stroj nízko nad terénom, jeho skoro bezhlučný elektromotor poháňaný hydrazínovým palivovým článkom bolo počuť iba do pár sto metrov. Pod nimi sa mihali lesy, cesta, nejaké menšie stavby v lesoch, ľudí nebolo vidno. Po nejakých dvadsať minút pristáli na malej čistinke v lese.   

”Tu sme pristáli keď sme ťa chceli presvedčiť ísť s nami…a ty si sa nedal, ešte si na nás vytiahol búchačku!” riekol položaertovne-polovážne Jon a Genja odvetil:  

”Čo by si robil ty na mojom mieste po tom čo som prežil!”  

”Asi by mieril na komoru!” odvetil Hasse namiesto Genju.  

Vyskákali z vrtuľníka, Jon všetkým spod sedadiel rozdal nepriestrelné vesty, chvíľu ím trvalo kým prikryli stroj maskovacou sieťou, mohlo sa stať že už nejak aktivovali drony.   

  

Rýchlym krokom sa pohybovali lesom, Nath šiel posledný a pozoroval čo sa deje za nimi, vôkol bol kľud, občas vyplašili nejakého vtáka alebo zver, práve keď sa Genja chcel spýtať jak ďaleko ešte, Jon veliteľsky pokynul rukou. Zastali, pokynul ešte čosi, také tie dohodnuté vojenské znamenia Nath a Hasse prikrčení vybehli po stranách, zbrane pripravené k paľbe, a pomaly napredovali.  

”Drž sa za mnou!” nariadil Genjovi Jon. Boli na kraji lesa, pomedzi podrast presvitali obrysy kasární. Tesne na okraji ostali stáť, Jon vytiahol ďalekohľad. Chvíľu pozoroval, Genja, skrčený vedľa neho toho veľa nevidel, plot a známu budovu na opačnej strane kasární kde bývali s Laurou.   

Za plotom sa náhle objavila postava, muž v uniforme Globálnych poriadkových síl, s puškou pripravenou k paľbe, kráčal pomaly okolo vnútornej strany plota a ačokkoro zmizol z dohľadu. Jon si vymenil s jeho dvoma podriadenými akési posunky, Genjovi šepol ”Stráž, musíme vyčkať!” a zaľahol do machu a lístia.   

”Keď tu sú globálnici, ona tu asi nebude…teda dúfam…hovoríš stráž, potom to je skôr väzenie!” uvažoval Genja.  

”To sa dozvieme o chvíľu!” odvetil Jon a zaľahol opäť do lístia, pozorujúc terén pred sebou.  

  

Strážny prešiel ešte niekoľkokrát, v intervaloch asi desať minút, Genja uvažoval, musí ích byť viac, celý objekt sa nedá obísť za desať minút. Jon šepol ”tento je nový”, dal náhle signál, obaja z posádky ho nepretržite pozorovali, vytiahol akúsi krátku zbraň s hrubou hlavňou a namieril. Strážny prechádzal okolo keď zbraň vydala buchnutie ako keď otvoríš šampanské. Strážny spadol ako podťatý.  

”Ostaň tu!” nariadil Genjovi, ten prikrčený pozoroval ako Hasse bleskove strihá plot do výšky tak nejak pol druha metra, Jon vytiahol strážneho a Nathan zabezpečoval s odistenou zbraňou. Strážneho preniesli do lesa, zobrali mu zbraň, ušli pár sto metrov a chránení zeleňou ho položili na zem.   

”O chvíľu bude použiteľný. Dostal najmenšiu paralyzujúcu dávku.” oznámil Jon a Genja pochopil že podobne dostali aj jeho.   

  

Globálnik naozaj po chvíli obživol, začal hýbať končatinami, potom otvoril oči. Prekvapene zažmurkal keď videl Hasseho namierenú zbraň, snažil sa ucuknúť, možno ujsť ale zatiaľ moc pohyblivý nebol. Jon mu pomohol posadiť sa.  

”Kde sú pôvodní obyvatelia objektu ktorý strážiš?” spýtal sa ho tónom ktorý jasne signalizoval kto je teraz pánom.   

”Kto ste, čo chcete, útok na príslušníka Globálnych poriad…”  

Jon mu jednu usušil. Otvorenou rukou, nie päsťou, ale poctivú.  

”Pýtam sa znova, kde sú pôvodní obyvatelia objektu! Hovor jak chceš odísť po svojích a živý!”  

Chlapíkovi sa vracala pohyblivosť, posadil sa sám, obhliadal svojích únoscov, asi pochopil že ”globálnici” už nie sú jedinou rešpektovanou silou na planéte a riekol:  

”Tých, čo neušli a prežili, sme pochytali a nasadili na práce.”  

”Koľkých ste chytili a koľkí ušli, kde sú nasadení na práce. Von s tým!” riekol Jon, chytil chlapíka pod krk a zodvihol ho. Zdalo sa že ešte nestojí na vlastných nohách.  

”Asi štyridsať. Tých čo ušli do lesa sme neprenasledovali, kde ích vozia neviem, to nie je v mojej kompetencii.”  

Jon pozrel na Genju, vymenili si pohľady.   

”Je medzi zajatými žena, okolo dvadsať, tmavé kaderavé vlasy, modré oči, trošku pehavý nos…” vychrlil naň Genja svoj dotaz.  

”Neviem, neprezeral som ích zblízka. Mojou úlohou je stráženie objektu!” odpovedal globálnik.   

Jon a Genja sa opäť na seba pozreli. Mohla to byť pravda aj nemusela, zdalo sa že obaja pochopili. Jon kývol na Hasseho. Ten z batoha z bočného vrecka vytiahol autoinjektor.   

”Dobre, chlapče-riekol Jon zajatcovi-teraz si pár hodín pospíš a potom môžeš ísť domov!” a kývol hlavou Hassemu. Ten globálnikovi bleskove priložil ku stehnu autoinjektor, cvaknutie signalizovalo že dostal dávku na sladký sen. Po chvíli odkväcol.   

  

”Čo teraz?” bezradne sa spýtal Genja.  

”Babo raď…” pokýval hlavou Hasse.  

”Mali by sme zistiť či nie je stále v kasárňach-uvažoval nahlas Jon-lenže tam bude poplach hneď jak sa dozvedia že ím zmizol strážny.”  

”Typujem že ušla-riekol Genja-pokiaľ ju poznám, a poznám ju dosť, je to vcelku akčná dievčina, tento tu (ukázal na znarkotizovaného globálnika) hovoril že tam ostalo asi štyridsať ľudí, celkove ích tam bolo vyše dvesto, je viac pravdepodobné že bude niekde vonku-otázka je kde, kam sa mohla dostať do dvadsaťštyri hodín!”   

Jon premýšľal, chvíľu hľadel na Genju akoby mu chcel čítať myšlienky, potom zhodil z pliec vojenský batoh a vytiahol mapu. Starú, zachovalú, papierovú. Urobil prstom fiktívny kruh so stredom v ích postavení.  

  

”Tu sme-riekol poklopajúc prstom keď ju rozprestrel na machovitú pôdu-nemôže byť ďalej ako desať kilometrov, tu v okolí sú nejaké menšie stavby, možno bývalé vidiecke usadlosti. Máme čas do zotmenia čo je nejak okolo desiatej večer, musíme ích prehľadať. A začneme od najbližšej!” dokončil a ukázal na mape značku akéhosi malého domčeka. Podľa kompasu zorientoval mapu a všetci vyrazili lesom. Pohybovali sa miernym poklusom alebo rýchlou chôdzou, podľa terénu, preliezali rokliny a obchádzali skaliská, musel zliezť kamenistou pláňou strmou ako strecha na starých domoch, asi o poldruhej hodiny sa pred nimi objavil lesný domček, čosi ako chata akú mali Genjovi rodičia keď ešte existovalo súkromné vlastníctvo. Čierna šindľová strecha, červená drevená fasáda, jedno okno a dvere na priečelí. Jon pokynul znova nejakým vojenským posunkom a Hasse s Nathom zaľahli na kraji lesa tak aby mali na muške chatku. Jon pokynul Genjovi niečo ako ”ostaň” a sám vyšiel z lesa smerom ku chatke. Opatrne sa priblížil-a zaklopal. Z lesa nebolo toho veľa počuť ale bolo vidno že sa s kýmsi rozpráva cez zavreté dvere.  

”Nechceme vám ublížiť, keby sme chceli tak neklopem slušne na dvere. Hľadáme len jedno dievča!” volal Jon.  

Genja vybehol z lesa, pribehol ku dverám chatky a zvolal:   

”Hľadáme moju ženu, vek dvadsaťštyri, čierne kučeravé vlasy…”  

”Kto ste a čo chcete!” ozvalo sa spoza dverí.  

”Nie sme Globálna bezpečnsotná služba a hľadáme tu, priateľovo dievča…”  

Dvere sa poodchýlili a za nimi sa objavil straší chlapík, nižšieho vzrastu, s preriedenými šedinami na hlave.  

”Tu nikto nebol. Schovávame sa tu než toto všetko prehrmí!” riekol.  

Jon sa otočil na odchod.  

”Optimista!” riekol Genja keď sa za starkým zaklapli dvere.  

”Nádej umiera posledná-to mi hovorievali rodičia!” odvetil Jon.  

Opäť pozrel do mapy a ukázal smer. Pohybovali sa rýchlym krokom vytýčeným smerom, Jon vpredu, po asi pol hodine vztýčil ruku akože ”stoj”.   

”Budeme križovať cestu!” oznámil stroho. Spomalili, plížili sa opatrne vpred, po chvíli sa pomedzi podrastom objavil sivý povrch cesty. Jon pokynul, ostatní zaľahli, Genja sa už tiež naučil.  

Jon sa priplížil ku ceste a z priekopy opatrne vyhliadal na obe strany. Potom prikrčený vbeho späť do lesa.  

”Ktosi ide, viacerí…”  

Ležali tak, aby videli na cestu. Chvíľu nič, potom začal prechádzať zástup ľudí. Veľa, ťažko sa dal odhadnúť počet. Vpredu kráčal ktosi, muž či žena, ťažko povedať, naraz sa otočil a kráčajúc zadom zvolal:   

”Musíme sa dostať k moru a ku nejakému plavidlu! Vydržte! Kto vydrží, bude zachránený! Musíme sa dostať ku Američanom! Tam je naša záchrana!”   

Zástup vyzeral ako zombie z filmov, veľká časť ťažko určiteľného pohlavia, niektorí so špeciálnymi dúhovými farbami vlasov, iní bez vlasov, oblečení len tak ”naľahko” vidno že ích digitálna katastrofa pristihla mimo ubytovní, možno v stredisku sexuálneho zdravia a naprosto nečakane. Zo zástupu bolo priam citiť utrpenie a únavu. A k moru mali tak päťdesiat kilometrov.  

”Tak toto sú iní optimisti!” šepol Genja Jonovi.  

”Hm…v Amerike ích čaká véééľké sklamanie-ale budú ho ušetrení pochybujem že sa tam dostanú…”  

  

Keď zástup možno tisíc ľudí prešiel, vydali sa opäť na cestu vytýčeným smerom. Postupovali rýchlo, miestami po prsia v papradí, miestami predierajúc sa podrastom občas vyplašiac nejaké zviera alebo kŕdeľ vtákov, Genja začínal byť unavený, jeho ochrancovia sa zdali byť úplne fit, strácal prehľad o čase keď Jon nariadil pauzu. Zjedli prvú zásobu suchej stravy a vitamínového nápoja, za desať minút museli vyraziť opäť vpred. Prechádzali okolo jazera, cesta mala viesť cezeň, museli obchádzať, pre istotu išli nejakých desať metrov od brehu, krytí lesom.   

  

Náhle sa ozval šuchot v kríkoch, z ních vybehol pes či vlk…Nathan a Hasse strhli z pleca pušky…  

”Aida!- skríkol Gneja- nestrieľaj, to je Aida, to je jej pes!”  

Aida skočila na Genju, skoro ho zhodila, s radostným kňučaním ho začala olizovať, on si k nej čupol, zvítali sa, Aida očuchala ostatných členov skupiny, Genjovi sa rozbúchalo srdce a narýchlo vysvetľoval:  

”To je Laurin pes, musí byť niekde nablízku!”  

A otočil sa ku Aide:  

”Kde je Laura, kde je tvoja pani…zaveď nás, no tak…”  

Aida chvíľu akoby váhala, vrtela chvostom a chcela sa šmajchlovať, vidím že sa dobre poznáte poznamenal Jon, potom akoby pochopila a s čumákom pri zemi sa rozbehla-úplne inde ako mali naplánované.   

”Za ňou!” zavelil Genja akoby prevzal velenie a celá skupina sa rozbehla za Laurinou fenkou.   

Skúsili ste už bežať zároveň s nemeckým ovčiakom a ešte ovešaní výstrojou? To bol tréning o dušu, skrátka nemožné, Aida ím podchvíľou mizla v lese, Genja na ňu občas zavolal, poslušne vždy pribehla a opäť sa rozbehla, Genja nevedel odhadnúť čas a keď sa cítil už úplne na pokraji síl, prišli na breh potoka kde stála chatka. Spomalili. Bola to malá chatka pre turistov kde mohli kedysi, ešte pred zákazom vyjdenia z mesta, prečkať noc v bezpečí. Aida pribehla prvá, dvere boli zavreté, zaštekala, dvere sa poodchýlili, v ních sa zjavila Laura.  

”Laura!” zvolal Genja a bežal ku nej, ona otvorila dvere, spravila krok von, už sa držali, objímal a bozkávali a Aida skákala po ních, aj ona chcela trochu lásky…  

  

”Zbaľ si najnutnejšie, ideme!” riekol jej Genja keď uvoľnili objatie.  

”Kam…a kto sú …títo…?” podozrievavo sa pýtala Laura.  

”Priatelia a ích jedinou úlohou je pomôcť mi nájsť ťa a doviezť do bezpečia!”  

”Bezpečia?” nechápavo sa pýtala Laura.  

”Áno, bezpečia, je to mocná organizácia nezávislá od vonkajšieho sveta ktorá nie je zasiahnutá týmto devastačným zlyhaním informačných sietí. Poď, rýchlo, tu neprežiješ, tam je šanca, prišiel som pre teba!”  

Laura si váhavo poprezerala ostatných členov výpravy a bez slova zmizla v chatke. Za okamih sa vynorila nesúc brokovnicu so slovami:  

”Takže si beriem to najnutnejšie!”  

”Vidím že sa rýchlo učíš!” poznamenal Hasse.  

  

Jon rozprestrel na zem mapu a chvíľu do nej hľadel, potom stručne, veliteľsky tiekol:  

”Tu je jazero, tu je potok, táto búdka nie je na mape ale myslím že sme tu-poťukal na mapu-pozrite, tam na skalisko povedľa, to je naznačené tu…čiže musíme sa vydať na sverozápad…odhad dve hodiny cesty. Máme najvyšší čas, vyrážame!”   

  

Napriek tomu že Genja cítil úmornú únavu pustili sa smerom ktorý ím podľa mapy určil Jon. Postupovali opäť lesom, oblohu zakryli mračná, ích sivá farba prechádzala v tmavo fialovú, prvý blesk preťal oblohu keď sa spustil chladný, výdatný dážď, museli postupovať pretože mraky ešte urýchľovali súmrak, Aida bežala s nimi, občas odbiehajúc a pribiehajúc, nedalo sa odhadnúť ako dlho išli keď zrazu vo vrecku Jonovej uniformy čosi zapípalo.   

”Sme tu!” riekol. Bol to signál že ích helikoptéra je nablízku. Jon vytiahol z vrecka lokalizátor a podľa neho našli asi po dvesto metroch helikoptéru prikrytú maskovacou sieťou. Nath a Hasse vedeli ihneď čo robiť, odstránili sieť, skladali ju keď Laura vykríkla:  

”Pozor, dron!”  

Nad miestom sa napriek dažďu, vznášal malý dron, pravdepodobne bez výzbroje, len s kamerou. Laura strhla z pleca brokovnicu a vypálila, výstrel zopakovala ozvena z lesa, svišťanie dronu prestalo, zapadol kdesi do lesa.   

”Rýchlo!-poháňal ích Jon-môže sem prísť nejaký očumovač každú chvíľu a s väčším kalibrom ako máme my!”  

  

Nasadli do vrtuľníka, Genja pozrel na Lauru a na Aidu ktorá ostala vonku. Laura vycítila otázku.  

”Neboj, prežije. Naučila sa loviť. Na rozdiel od ľudí v nej ešte nevyhasli prirodzené inštinkty!”  

  

Vrtuľník sa vzniesol do výšky.  

  

Na zadných sedadlách boli trocha natlačení , Genja zobral Lauru za ruku a nežne ju stisol, úkosom spojili pohľady, slov nebolo treba. Leteli nízko, Jon nemal istotu ktoré vojenské či špehovacie zariadenia fungujú a ktoré nie, isté bolo že niektoré neboli závislé od Globálnej informačnej siete a tie mohli byť nebezpečné. V červeni zapadajúceho slnka opustili pevninu i akési mesto pod nimi, bez svietiacich reklám a pútačov, zeleň pevniny vystriedala modrá plocha mora, občas prerušená bielou penou na hrebeňoch vĺn. Napredovali ku červenému kotúču zapadajúceho slnka a keď sa to skrylo za spenené vlny, na obzore sa zjavil ích ostrov, ešte ako-tak rozoznateľný vo zvyškovom svetle súmraku. Klesali blížiac sa ku ostrovu, bol bez svetiel, každý vedel že je to kvôli bezpečnosti, Jon zrazu nasadil slúchadlá ktoré mal spustené okolo krku, na palubnej doske blikalo červené svetlo, prehovoriol do mikrofónu ”Misia Pevnina, Príjem!”  

Potom vypočul nejakú správu, ostatní nepočuli, hneď potom presmeroval vrtuľník prudkým obratom kdesi nad more.  

”Pristávame na lodi, čosi sa deje, musíme rýchle preč, viac tam dolu!” riekol stručne a výstižne.  

  

Ostrov sa postupne ponáral do tmy, na radare na palubnej doske bolo vidno kovový objekt na hladine, po priblížení bolo rozoznať kontúry lode na druhej strane ostrova, ukotvenej pri móle. Jon pristál na najvrchnejšej palube vedľa dvoch stojacich vrtuľníkov. Posádka vystúpila, Genja chcel pomôcť Laure zostúpiť ale ona sama vrtko zoskočila na kovovú palubu. Ku vrtuľníku pristúpili dvaja, asi technici a začali ho pripútavať ku palube.   

”Čo sa deje?” vyzvedal sa Jon.  

”Drony, niekoľko, vedia o nás, celé osadenstvo so všetkým čo sa dá odviezť, sa sťahuje do vedeckého centra!” odpovedal technik.   

Jon mlčky viedol svojích zverencov ku presklenej, slabo osvetlenej kabíne zaberajúcej celú šírku lode. Ocitli sa na mostíku, svetlá boli zhasnuté iba prístrojové dosky vyžarovali tajomné, zelenkavé svetlo, pobiehalo tu zopár ľudí, zrejme posádka lode. Ku príchodiacim pristúpil chlapík asi tak v Gennadijovom veku:  

”Vitajte na palube, už čakáme len na vás. Musíme vypadnúť čo najskôr, objavili nás.”  

Podal Gennadijovi a Laure ruku, predstavil sa ako Lionel Shaw:  

  

”Vitajte na palube ”Nightingle”. Momentálne zastávam funkciu kapitána tohoto plavidla, máme málo času musíme vyraziť do hodiny, hneď jak naložíme vozidlá a náklad. Poďte, ukážem vám vaše kajuty. A v jedálni vám nechali večeru, samoobsluha na mikrovlnke.”  

”Kam vlastne cestujeme?” zvedavo sa spýtala Laura.  

”Všetko sa dozviete osobne od Corwina, zajtra má pre vás vyhradený čas. Ideme ďaleko a na bezpečné miesto.”  

Zdalo sa že Lionel rád necháva zasvätenie na iných i keď určite poznal cieľ cesty.   

  

Kajuta do ktorej uviedol Gennadija, bola oveľa luxusnejšia ako kobka v kasárňach. Jedna posteľ, písací stôl-bol prekvapený notebookom s 3D obrazovkou na ňom-vlastné hygienické oddelenie, na zemi koberec, veľké, okrúhle okno a za ním nočný oceán vo tme. Laura bola ubytovaná hneď vedľa neho , mrkol na ňu, nemáme ku sebe ďaleko…ona sa usmiala nad dvojzmyselnosťou jeho poznámky. Potom už len večera z mikrovlnky, s ostatnými členmi jeho misie a horúca sprcha v kajute, ktorá mu do krvného obehu vliala pocit blaha aký dávno nepoznal. Zaspal ihneď ako ľahol do postele, ani nestihol fantáziu o Laure.   

  

Ráno ho privítalo slnečným svetlom odrazeným v tisícoch morských vĺn. Keď vstal pocítil mierne húpanie lode a na chvíľu ho upútali spenené hrebene vĺn ktoré ”Nightingle” míňala. Ledabolo sa umyl, vyšiel z kajuty a zaklopal na dvere u Laury. Otvorila, bola už oblečená vo svojej uniforme, je čas raňajok, riekla po bozku na privítanie.   

  

Jedáleň bola dosť plná, bol tam celý manšaft zo zámku, keď stáli pri výdajných automatoch pristavil sa pri ních Lionel:  

  

”Chce s vami hovoriť šéf. Po raňajkách sa u neho stavte, je v kajute v prednej časti!”  

Genja si sadol s Laurou ku stolíku s výhľadom na more, bolo stále rovanké a stále iné, večne premenlivé, na Laurinu otázku čo je to zač ten šéf a čo po nás chce len odpovedal:  

”Myslím že dnes budeme zasvätení!…do tajomstva týchto ľudí.”  

”Máš tušenie čo sú to zač?” vyzvedala Laura.  

”Tušenie mám. Je to nejaká tajná organizácia ktorej sa akosi-neviem ako-podarilo ostať mimo systému a na čosi potrebujú môj objav…o tom som ti čosi povedal…Chápem že kto má energiu má dosah na všetko. Ale neviem aký majú vlastne cieľ…to sa snáď o chvíľu dozvieme.” zamyslene odvetil Genja.   

  

Corwin obýval kajutu v prednej strane lode s výhľadom dopredu, bola o čosi väčšia ako tá ích, žiaden zbytočný luxus, okrem postele a písacieho stolíka tam bol priestor na sedačku, konferenčný stolík a dve fotelky. Nad sedačkou na stene trónila dekoratívna tapeta či maľba pyramídy s vševidúcim okom na vrchole. To isté, zmenšené, čo Genju upútalo na zámku. Corwin ím obom ponúkol miesta vo fotelkách a sám si sadol na sedačku. Na moment zovrel pery akoby intenzívne premýšľal a chystal sa dačo dôležité vyriecť.   

  

”V prvom rade vás oboch vítam na palube-začal svoju reč-nielen na palube ”Nightingle” ale i na palube našej organizácie ”Záchranci” . Na začiatok snáď niečo o nás. Na svete bolo množstvo tajných organizácií ktoré mali všelijaké ciele, najmä však získať vládu nad svetom. Začiatky našej organizácie sú spojené s jednou z ních-iluminátmi. Ích zakladateľ a jeho nasledovníci chceli spraviť konečne poriadok so svetom, odstrániť permanentné vojny a biedu. Skončilo to ako to skončilo, komunizmom a dnešným Novým globálnm poriadkom, totalitou, chudobou a morálnou zvrátenosťou más. My sme sa od ních odtrhli v polovici dvadsiateho storočia. Pochopili sme jedno: Ten architekt vesmíru, ten v ktorom má pôvod všetko čo existuje teda i my, ten je príčinou všetkého a my, entity ním vytvorené sme od neho absolútne a vo všetkom závislí. Tí naši predchodcovia s ktorými máme spoločný začiatok urobili ťažkú chybu-chceli budovať blahobyt nezávisle od Architekta vesmíru. Ako dopadli teraz vidíme, o tom písali dávni proroci. My sme ostali s Ním uvedomiac si svoju absolútnu závislosť a na tom sme postavili našu životnú filozofiu. Nemajte strach, nie sme cirkev alebo nejaká náboženská organizácia, sú medzi nami kresťania, buddhisti, konfucionisti, mohamedáni, židia, ateisti. Po oddelení sa od zakladateľov mali ”záchranci” za cieľ pozdvihnúť ľudstvo a vôbec nie nejakou revolúciou, triednym bojom ale vzdelávaním a presviedčaním. ”  

  

V kajute čosi cenglo, Crowin vstal, otvoril padacie dvierka v kúte miestnosti a z malého výťahu vybral podnos s troma šálkami. Podobne ako na zámku ktorý museli opustiť.   

”Ponúka sa káva!” riekol, položil podnos na stolík, sadol si a pokračoval:  

”Keďže naši zakladatelia získali stáročiami obrovskú moc, museli sme ju využiť a ostali sme vklínení do ích organizácie. Vytvorili sme vlastné skupiny a vlastné tajné lóže na stretávky v absolútnej tajnosti. Začiatkom dvadsiateho prvého storočia sme vytvorili nezávislý komunikačný systém a počítače s vlastným operačným systémom ktorý nemal nič spoločné s monopolným Applesoftom. Oni mali vládu nad finančným svetom, my sme potrebovali peniaze na projekt ktorý sa rodil a jasné kontúry dostal pred tridsíatimi rokmi.”  

  

Corwin urobil pauzu, upil si kávy. Potom nepatrne pokyvkal hlavou akoby premýšľal ako ďalej.  

  

”Iste ste počuli o projekte EXTEPLAS (Genja pokýval hlavou)-extra terrestrial planet search-ktorý začal pred asi päťdesiatimi rokmi. Tento projekt sme financovali my-podarilo sa nám infiltrovať univerzity a vedecké inštitúcie s cieľom ktorý čoskoro spoznáte. Teleskopy boli stále výkonnejšie a my sme s napätím čakali na jeden jediný výsledok, mohol alebo nemusel prísť a ktorý napokon prišiel pred tridsiatimi dvoma rokmi!”   

  

Corwin sa napriamil, dalo sa vyčítať z jeho gest a pohľadu že chce povedať niečo dôležité, priam fatálne dôležité.  

  

”Na druhej planéte hviezdy Alfa Draconis, najjasnejšej hviezdy v súhvezdí Draka, bol v spektre objavený kyslík v atmosfére…a krátko na to v odrazenom svetle našli spektrum chlorofylu!”   

”Život pozemského typu na inej planéte!” zvolal Genja oprúc sa lakťami o stôl. Rýchlo si uvedomil nepredstaviteľnú dôležitosť takéhoto objavu, snáď jedného z najväčších v dejinách ľudstva.  

Fľochol na Lauru, jej pohľad odrážal nedôveru, pochybnosti. Napokon sa spýtala:  

”Ako je možné že sa vám takýto objav podarilo tridsať rokov utajovať?”  

Corwin sa usmial a upil si z kávy:  

”Mali sme z pekla šťastie. Objavil to náš človek. Znamenie zhora…možno… a náš tím sa už postaral o to aby všetky informácie skončili na správnom mieste a na tých nesprávnych boli nahradené inými-neurtálnymi. Oficiálne je Alfa draconis B ”horúci Jupiter”, plynový obor blízo svojej hviezdy s vysokou povrchovou teplotou.”  

  

Pauza na uchlipnutie si zo šálky. Oba pohľady sa upreli na Corwina a on akoby pochopil že musí pokračovať:  

”Planéta sa nachádza v obývateľnej zóne, je približne rovnako veľká ako Zem, plus mínus desať percent, čo je najdôležitejšie predpokladáme že je na nej život pozemského typu. Keďže sme nezachytili z tohoto smeru žiadne rádiové vlny ktoré by boli signálom nejakej vyspelejšej civilizácie, predpokladáme že sa tam nachádza len rastlinný a živočíšny svet, nanajvýš primitívna civilizácia. Teraz vyvstala najťažšia otázka-ako sa tam dostať!…pôvdný plán bol poslať tam mikrosondu pomocou laserového lúča umiesteného na orbite. Ale vzhľadom sa vzniklú situáciu na to nie je čas. Musíme to risknúť!”  

  

”Hm…Zatiaľ sme sa dostali s ľudskou posádkou najďalej na Titan!”-poznamenal Genja.  

  

”S jadrovým impulzným motorom sa dostaneme iba po našej slnečnej sústave. Na let ku hviezdam treba úplne zmeniť koncept. Nemusím ti vysvetľovať že rýchlosť nestačí, Berti Einstein nepustí. Musíme oblafnúť časopriestor…a na to potrebujeme spočiatku doteraz nepredstaviteľný zdroj energie…”  

  

Corwin sa zadíval na Genju pohľadom z ktorého ihneď vyčítal že jeho objav a doterajšia práca bude kľúčová. Na moment ho napadla myšlienka že si odteraz môže klásť akékoľvek požiadavky doslova vydierať ale v zápätí túto myšlienku zavrhol, zahanbil sa sám pred sebou, nie to nie je moja cesta. Tu ide o čosi viac než nejaký osobný prospech, ku cieľu potrebujem spoluprácu stovák ľudí.  

  

Corwin pokračoval:  

  

”Ako fyzik si určite počul o ostrove stability.”  

”Zaiste-odpovedal Genja-výpočty ukazujú že prvky s protónovým čislom nad 145 sú stabilné, rozumej, majú veľmi dlhý polčas rozpadu ale zatiaľ ích nikto nedokázal pripraviť. ”  

”Práveže dokázal-vyviedol ho Corwin z omylu-bolo pripravených niekoľko miligramov prvku s protónovým číslom 145 a 146, objav sa nám opäť podarilo utajiť a tieto prvky majú nadmieru fascinujúce vlastnosti. Majú tak vysokú hustotu že dokážu zakrivovať priestor. ”  

  

Corwin snáď čakal nejaké zdesenie alebo aspoň prekvapenie ale Genja iba pokojne odvetil:  

”Viem že sa to očakávalo, keď hustota hmoty prekročí určitú hranicu v jej okolí začne deformácia časopriestoru. Je to čosi ako kritická hmotnosť uránu…o atóm viac a výbuch…”  

”Vidím že si informovaný len neviem odkiaľ pretože toto nebolo nikdy publikované!” pokyvkal hlavou Corwin.  

”Sám som si to vypočítal, ešte na univerzite, náš prednášajúci sa o tom zmienil..”  

  

Corwin ho prerušil:  

”Na syntézu niekoľko kilogramov takéhto prvku potrebujeme tvoj zdroj energie. Zaiste si počul o projekte Vesmírna energia-Space power. Je to maskovací manéver na ukrytie veľkého urýchľovača umiesteného na obežnej dráhe ktorého cieľom je práve výroba dostatočného množstva prvku 145, ktorý bol pracovne pomenovaný Gravium. Výpočty hovoria že pri vytvorení gravitačnej šošovky je možné manipulovať s časorpestorom a poslať do hviezdnych vzdialeností i kozmickú loď. Zatiaľ sa to podarilo iba s protónmi, na Marse ích naše detektory zachytili po troch sekundách namiesto štyroch minút. Na let veľkej kozmickej lode je treba niekoľko sto kilogramov, pri dnešných možnostiach by príprava takéhoto množstva trvala okolo päťsto rokov. Tvoj vynález bol opäť znamenie zhora…”  

  

Corwin si opäť uchlipol kávy a zdalo sa že oceňuje mĺkvy úžas prítomných. Avšak Genja zareagoval ihneď:  

”Tento môj objav je len začiatok, treba ešte urobiť množstvo optimalizácií, geometria laserových lúčov je kľúčová, malá odchýlka a nefunguje to…”  

Corwin ho zasa prerušil, Genju dráždilo keď mu skákal do reči ale autorita ktorú vyžaroval ho donútila tolerovať to.  

”Plavba potrvá tri týždne, hneď sa pusti do práce, máš tu všetko čo potrebuješ. Aj tvoje predošlé výsledky experimentov a výpočty, na HD počítača.”  

”Kde ste to zobrali?” spýtal sa nevrlo Genja.  

”Veď som ti povedal že máme svojích ľudí na správnych miestach!” odvetil Crowin a usmial sa.  

”  

Chvíľu bolo ticho, mlčali, upíjali kávu, každý ponorený do víru vlastných myšlienok, Genja podchvíľou fľochol na Lauru, chcel odhaliť jej myšlienky ale nič ho nenapadalo. Nakoniec prehovoril:  

”A to tam chcete presídliť celú Zem?”  

V zápätí si uvedomil si aký nezmysel povedal ale vziať to späť už nešlo.  

Corwin sa pousmial svojím typickým úsmevom v ktorom bolo vždy cítiť nadradenosť aj súcit:  

”Samozrejme že nie. Iste chápeme všetci že to je fyzicky nemožné. Vybrali sme ľudí ktorí budú základom novej civilizácie, nového ľudstva, tak ako sa píše v jednej z najfascinujúcejších častí Biblie-nové nebo a nová zem! Samozrejme že tam nezoberieme všetok odpad evolúcie aby sme tam dopadli rovnako ako tu na Zemi!…Od objavu planéty vybraní experti z oblasti genetiky, psychológie a sociológie pracovali na kritériách pre výber osadníkov. Aj z tých môžeme zobrať len menej ako dvetisíc…”  

Laura, ktorá doteraz mlčala mu skočila do reči a takmer skríkla:  

”Veď vy sa tu hráte na Boha!”  

  

Corwin stíchol, opäť sa na moment zahľadel a riekol:  

  

”Keď Boh dopustil čosi takéto, musíme mu pomôcť to nejak napraviť. ..Ľudkovia, vy nemáte poňatia čo sa tu deje…a to nemyslím len na kolaps informačných technológií, tu prichádza nové geologické obdobie a s ním vymieranie starých a vznik nových organizmov!…Dnes je úplne jasné že končí holocénne optimum a prichádza nová doba ľadová! Skoro celá severná Amerika skoro celá Európa a skoro celá severná Ázia sa pokryjú behom sto-dvesto rokov ľadovcom a stanú sa neobývateľné, v ľadovcoch bude viazané množstvo vody a preto sa radikálne zníži počet zrážok a vytvoria sa nové rozsiahle púšte. Zreteľne sa ochladzuje z roka na rok, aj keď monopolný majiteľ masmédií o tom nedovolí písať a akékoľvek pravdivé informácie sú trestané ako šírenie hoaxov, je to citeľné. Možno nie pre tých ktorí pobývajú v megacities z ktorého nevytiahnu päty za celý život. Nachádzame sa presne na konci interglaciálu, začína nový dvadsaťtisíc ročný cyklus glaciálu, tieto periódy sa opakujú s pravidelnosťou už tri milióny rokov…Ale vedci v tom majú jasno. Ďalej: Spoločenské zriadenie Globálneho svetového poriadku so zavedením nepodmieneného príjmu vytvorilo evolučne nový druh Homo sapiens…Homo parasiticus…ľudské tvory neschopné samostatného života. Pochopte obaja čo sa tu deje a kam celá táto planéta speje…a s ňou i ľudstvo!”  

  

”Ľudia si to urobili sami, nevyhováraj sa na Boha.” pokojne poznamenala Laura.   

”Dobre, dobre, o filozofii sa môžeme pobaviť tiež ale neskôr. Nech sa stalo čokoľvek a nech tomu čokoľvek predchádzalo sme v situácii a musíme ju riešiť, našťastie sme na ňu akousi náhodou, prozreteľnosťou, alebo Božím riadením pripravení-dosaďte si podľa svetonázoru…”  

Corwin chcel ešte čosi povedať ale Ganja mu skočil do reči:  

”Ak si myslíš že odísť na inú planétu bude prechádzka ružovým sadom…”  

”To určite nebude-prerušil ho na oplátku Corwin-žiaden raj na Zemi-či cudzej planéte-nesľubujeme. Ale vyzerá to tak že pre asi dvetisíc ľudí tam budú podmienky na prežitie. V prvom rade bez preľudnenia-aspoň prvých iks tisíc rokov…”  

  

Laura, ktorá doteraz zastávala skôr defenzívny postoj v debate, si vzala slovo a prehovorila:  

”Nemôžem si pomôcť ale mne to pripadá ako zrada…zrada ľudstva…Nechať celé ľudstvo v štichu, vykašľať sa na všetkých ktorí potrebujú pomoc a zdrhnúť naviac, do absolútneho nezmáma sa mi vidí ako absolútne nemorálne!”   

Corwin sa na ňu na moment zahľadel akoby chcel preniknúť do jej mysle a riekol:  

”My sme sa o záchranu ľudstva snažili stáročia. Vďaka nám padli monarchie a neobmedzená vláda šľachty, zdegenerovaných jedincov páracich sa medzi príbuznými, vďaka nám bolo vybudované verejné školstvo na povznesenie ľudstva, vďaka nám bola zavedená demokracia…-Corwin stíchol, akoby premýšľal či to, čo mal na jazyku má alebo nemá vyriecť, potom rozhodil rukami-…proste to nevyšlo…pozrite sa kam nás doviedlo všeobecné hlasovacie právo, ľud dobrovoľne odovzdal moc tým, čo ho doviedli do tohoto stavu…ľudia sú z časti hlupáci a z časti beštie, v Biblii tomu hovoria že dedičný hriech, nech to nazveme akokoľvek je to doslova experimentálne doložený fakt…pochopiac tento stav oddelili sme sa od hlavného prúdu a vybudovali našu organizáciu s cieľom zachrániť aspoň časť toho najlepšieho z ľudstva…a doviesť to do nového domova…dopraviť všetkých …to je fyzicky nemožné a i keby to bolo možné, máme tam o chvíľu to isté čo tu…”  

  

Všetci chvíľu mlčali, ích mozgy mali čo spracovávať, ticho prerušovalí chlipkaním kávy a dopriali si zákusok, nakoniec prehovorila Laura:  

”A kde máte istotu že tí, ktorých ste vybrali vám tam neurobia-ako ty vravíš-to isté?”  

”Nikde-stručne odvetil Corwin-ľudské správanie je logicky neuchopiteľné, výberom posádky a nových osadníkov len znižujeme na minimum pravdepodobnosť opakovania pozemského scénára.”   

Genja bol zvedavý, zvedavosť je vlastnosťou každého skutočného vedca, chcel odhaliť tajomstvá ktoré ho pálili kdesi v podvedomí ako žeravé uhlíky.   

”Vysvetli mi-obrátil sa na Corwina-ako ste zohnali prostriedky na takýto nepredstaviteľne veľký projekt, veď to by mal problém ufinancovať i najvňčší štát…”  

Corwin sa potutelne usmial, v tom úškrnku sa dala vyčítať irónia i porozumenie:  

”Ak je niekto napojený na majiteľov bánk, ovláda i celé štáty.”  

Bolo jasné že viac vysvetľovať nemienil.  

  

Opäť bolo chvíľu ticho, a opäť ho prerušila Laura:  

”Veriš v Boha?” udrela priamo na Corwina.  

Corwin sa usmial, v pohľade sa dal vycítiť mierny posmech:  

”V prvú príčinu. V Einsteinovu kozmickú inteligenciu, nám, ľuďom neuchopiteľnú a nedosiahnuteľnú. A preto verím že si musíme poradiť sami, možno sme len pokusnými objektami v kozmickom experimente.”  

  

”Najhoršia je bezmocnosť-pokračovala Laura-bezmocnosť proti ľudskej zlobe a hlúposti. Tá ale vychádza z ľudskej slobodnej vôle.”   

Corwin sa pousmial:  

”Ak je akýkoľvek výtvor vybavený voľnosťou v rozhodovaní jediná možnosť zistiť konečný výsledok je experiment. To citujem spisovateľa a fyzika Arthura Clarka. Verím -dokázať sa to nedá-že i ľudská civilizácia je takýto experiment. A my sme tí čo sa snažia posunúť výsledok do budúcnosti, nejasnej a nepredpovedateľnej!”  

”Aj tak sa mi to vidí ako zbabelosť-pokračovala Laura-aj keď na Zemi už mám iba toho čo sedí vedľa mňa, rodičov už nikdy neuvidím ak ostali ešte na žive v nejakom reedukačnom zariadení, teoreticky ma tu nič nedrží…ale stále cítim akúsi spolupatričnosť s ľudstvom-čo ako zdegenerovaným!”  

”Pozri, opakujem-nie je možné zachrániť všetkých -odpovedal Corwin-dokonca ani väčšinu, to je snáď pochopiteľné rozumom a city vedú na scestie. A aby bolo jasné, pozrite sa od čoho budeš-obaja budete-uchránení…”   

Corwin naznačil posunkom a obaja sa v kreslách otočili zahľadiac sa na veľkú 3D obrazovku. Objavil sa obraz ulice akéhosi veľkomesta pokrytej množstvom odpadkov, horiacich pneumatík a mŕtvol s pozadídm dymiacich kovových kostier stavieb, rozbité sklo všade dokola. Medzi nimi sa ako tiene z podsvetia, prechádzali postavy, zdanlivo bez cieľa, niektoré sa snažili ohriať pri horiacich odpadkoch, iné v ních čosi hľadali, možno zvyšky potravín, v popredí cupitalo plačúce dieťa až dokiaľ nezmizlo zo záberu kamery, v pozadí bolo vidno ruvačku niekoľkých ľudí v uniformách Globálnej poriadkovej služby ktorí sa tĺkli navzájom-nevedno o čo.   

  

”Tak toto je Brusel!-komentoval Corwin-a ubezpečujem vás že všade v mestách to vyzerá rovnako. Vidiek už desiatky rokov neexistuje, úrodu v agrosektoroch nebude možné pozbierať pretože skolabovali umelou inteligenciou riadené robotické farmárske stroje. Toto je ešte len začiatok apokalypsy!”  

  

Ostalo ticho, popíjali kávu a dojedli zákusky, napokon sa Corwin usmial a riekol na Laurinu adresu:  

”Fajn že máš záujem o filozofiu, že máš empatiu a že premýšľaš.”  

A otočil sa na Genju:  

”Gennadij, čaká ťa spústa práce, daj sa čo najskôr do toho, bude treba pripraviť experimenty, všetko zariadenie bude k dispozícii na mieste!”  

”A kde je to miesto?” spýtal sa Genja.  

”Súostrovie Kergueleny. Bohom zabudnutý kus zeme pri Antakrtíde, priemerné teploty medzi dva až osem stupňov, oficiálne je tam iba meteorologická stanica. No uvidíte, že je tam toho oveľa viac! Je tam všetko aby sme s tvojím objavom dokončili všetko potrebné na cestu na akej nebola doteraz ľudská bytosť!”  

Vstal, bol to jasný signál že dnešný rozhovor bol ukončený. Genja s Laurou vyšli na chodbu, Genja ju chytil za ruku a riekol:   

”Nuž, nič nám neostáva iba sa dať do práce!”  

  

  

  

2. Pred opustením Zeme  

  

Nakoniec to vyšlo. Genja tri týždne intenzívne pracoval a optimalizoval ”generátor nulového bodu” ako predbežne nazval vynález. V čase prestávok trávil s Laurou v nekonečných rozhovoroch o veciach konečných i nekonečných, podvečer alebo ráno vychádzali na palubu kde stretávali ostatných ktorí sa tiež prišli nadýchať sviežeho morského vzduchu a spolu preberali čo ích čaká a čo budú musieť podstúpiť.  

  

O tri týždne sa pred jachtou ”Nightingle” objavili hory bez lesov a útesy jedného z najopustenejších miest na Zemi-súostrovia Kergueleny. Avšak po vystúpení z lode a vdýchnutí chladne vlhkého vzduchu priviateho vetrom z Antarktídy, bolo jasné že ostrov až tak opustený nie je. Neďaleko prístavu stálo niekoľko roztrúsených prízemných budov a desiatka veterných generátorov. To hlavné však bolo v podzemných priestoroch. Genja dostal k ruke tím inžinierov a fyzikov s ktorými po mesiacoch intenzívnej práce dosiahli ostrov stability po optimalizácii ”ZPG” (Zero point generator). Na konečnej konštrukcii ZPG pracovali roboti riadení AI na orbite kde s pomocou operátorov na Kerguelenách zostavili Kulikovov generátor a spustili obrí urýchľovač. Behom roka vyrobili dostatočné množstvo gravia, chemická značka Gr.   

  

Ale najväčšou udalosťou na Kreguelenách bolo čosi iné a radostnejšie. Výsledok Genjovej a Laurinej lásky. Dievčatko ktoré sa ím narodilo v tejto chladnej pustine privítalo celé osadenstvo ostrova a ktoré dali, na Laurin podnet, pokrstiť lekárovi, biochemikovi a kňazovi zároveň, otcovi Antonovi, jezuitovi ktorý bol na ostrove ako jediný lekár pre všetko. Priviedol malú Veroniku na svet aj ju prijal do košiara ovečiek katolíckej cirkvi. Genja bol ku Laurinmu náboženskému presvedčeniu ľahostajný avšak zobral za svoj jej argument-pozri sa kam nás doviedol celý ten ateizmus…Prežíval tie dni v strachu-stále mal nejasný pocit čohosi zakázaného, v Novom globálnom poriadku bolo treba na privedenie dieťaťa na svet zvláštne povolenie od úradu pre kontrolu kvality života, náhodné tehotenstvá sa riešili povinným potratom. Rozumom chápal že tu, uprostred tých ktorí si ho vyvolili a ktorí ho bytostne potrebujú je v bezpečí avšak desiatky rokov vymývania mozgov zo všetkých strán zanechali v jeho vedomí stopu ktorá sa len ťažko vymazávala. Ten pocit keď držal výsledok ích lásky prvý raz v rukách kým Laura odpočívala po toľkej námahe ho vyvádzal z rovnováhy, vždy si myslel že on mať deti nikdy nebude, to sa úplne zmenilo a on pochopil že teraz bude musieť pracovať pre obe svoje milované bytosti. Pomaly chápal že to, čo zažíval ”tam vonku” od detstva bolo čosi temné, neprirodzené, že ten zmenšený svet do ktorého sa teraz dostal bol ten ”normálny”. Pred tým nikdy nerozmýšľal že bude mať niekedy vlastné dieťa či deti, po opačnom pohlaví občas zatúžil, bili sa v ňom dva princípy, jeden, ktorý mu bol vštiepený rodičmi-normálne je len milovanie sa s opačným pohlavím, ostatné je úchylka, deviácia ale nikde to nehovor, nechaj si to pre seba lebo by nás vyhodili z práce a možno i zavreli. Druhý, ktorý denne počúval ešte ako školák či útočilo naň sústavne z internetu že pohlavie je v podstate iba sociálny termín, niet medzi nimi žiadnych odlišností, dá sa ľahko zmeniť, každý má možnosť vládnuť nad ním podľa vlastnej vôle a je nepodstatné kto s kým…čo vlastne som a chcem tým ostať? Potom bol natoľko zanietený riešením vedeckých problémov že na ostatný svet akosi pozabudol, občas mal nutkanie ísť do Centra pre sexuálne zdravie kde by mu pridelili na noc spoločníka či spoločníčku podľa výberu ale vždy od toho ucukol.   

  

Čas letel vpred a s ním aj mnoho otázok zatiaľ bez odpovedí.   

”No dobre, ale čo teraz-spýtal sa raz Genja na porade s desiatkou vedcov a inžinierov účastniacimi sa projektu-potrebujeme ešte takú maličkosť ako kozmickú loď!”  

”Bez obáv. Space city je pripravená!” odvetil šéfinžinier, vedúci projektu Antti Taikonen.  

”Počkaj-prerušil ho Genja-veď Space city je určená ako experiment mesta na orbite, má iba manévrovacie motory na udržanie sa na obežnej dráhe, predsa letieť vlastnou silou mimo gravitácie Zeme nedokáže!”  

”Kdeže-vysvetľoval Antti- Space city letieť dokáže- a pekelne rýchlo! Bola vybudovaná ako kozmická loď už od počiatku projektu s využitím Gravia, pôvodne sme ho vyrábali pomocou energie tisícov kilometrov štvorcových fotočlánkov na orbite, vypočítalo sa že by to trvalo okolo päťsto rokov. Pád systému a tvoj vynález to podstatne urýchlili.”  

”No, dobre-bol naďalej zvedavý Genja-ale výkon týchto fotočlánkov smeroval pomocou výkonových laserov na Zem…”  

Prerušila ho Amelia Reiner, zodpovedná za energetiku:  

”Účinnosť fotočlánkov bola deklarovaná na dvadsať percent, reálne bola šesťdesiat. Ekvivalent dvadsať percent sme posielali na Zem, zvyšok išiel do urýchľovača. Jednoduché…”  

”Vidím že účel tu svätí prostriedky!- riekol Genja-tým nikoho neodsudzujem. Aj keď mi to je trocha proti srsti rozumom chápem že inak to nešlo a všetkých zachrániť nie je možné!”  

Odpoveďou mu bolo len mĺkve prikyvovanie niekoľkých v sále.  

  

Za improvizovaný rečnícky pultík sa postavil Ronald Spencer, kozmický harcovník, so skúsenosťami z pilotovaných ciest po planétach slnečnej sústavy, ktorý bol pasovaný na kapitána budúcej ešte nedokončenej kozmickej lode. V stručnosti predstavil osadenstvu fyzikálny princíp superluminálneho pohonu kozmickej lode: Gravium pri určitom geomoetrickom usporiadaní vytvorí gravitačnú šošovku ktorá zdeformuje časopriestor v ktorom sa nachádza teleso kozmickej lode. Pred loďou ho skráti, za loďou predĺži. Impulzný pohon, ktorý by nás ku hviezde dopravil za viac ako tisíc rokov, nás vďaka tomu do cieľa dopraví za osem mesiacov. Tak ako dokázal Einstein vo svojej teórii relativity, v tejto gravitačnej kavite plynie svoj čas nezávisle od toho aký čas plynie v ostatnom vesmíre. Kozmická loď je počas letu poháňaná klasickým fúznym impulzným motorom, pol cesty zrýchľuje zrýchlením 1G, pol cesty spomaľuje deceleráciou 1G čo nahradí počas skoro celého letu zemskú príťažlivosť na akú sme boli zvyknutí. Fúzny motor používa deutérium a fúzna reakcia je iniciovaná injektážou niekoľkých mikrogramov antiprotónov do deutériovej plazmy. Podobne sú poháňané i výsadkové raketoplány-vo vákuu kozmu. V atmosfére využívajú Biefeldov-Brownov jav, ionizáciu molekúl plynov ultravysokým napätím medzi platňami kondenzátora. Krídla raketoplánov sú designované ako lifter-jav známy z elementárnej fyziky elektriny. Kto má záujem o technické detajly rád mu ích poskytnem…”   

  

Genja prestal počúvať, myšlienky mu uleteli a zapremýšľal sa…stal sa otcom malého a rozkošného stvorenia ktoré musí pripraviť na budúcnosť…tak ako kedysi pripravovali rodičia jeho. Potom začalo platiť ”štát sa o vás postará od kolísky po hrob” lenže teraz už žiaden štát neexistoval. A oni sa chystajú kdesi do toho najbrutálnejšieho neznáma, do vesmíru ktorý je tak beznádejne nevhodný pre život…okrem možno, pár miest, jedným z ních je Zem ktorú civilizácia urobila nevhodnou aspoň pre život ľudí, to druhé, kam má smerovať naša výprava, je pozorované len z diaľky, viac neznáme ako čokoľvek na Zemi a v slnečnej sústave…Možno podobné pocity mali i prví moreplavci odváživší sa na svojích bárkach čeliť oceánu a osídľovať pusté, divoké kontinenty. Nakoniec to vyšlo…My ideme čeliť vesmíru, to je iná výzva ale sme technicky neporovnateľne lepší…možno nakoniec vyjde i toto. A aká budúcnosť tam čaká nás a naše potomstvo je rovnica ľudského osudu s miliardami riešení…Ostať na Zemi sa momentálne stalo nemožným, teoreticky prežiť sa dalo len na najodľahlejších miestach a to len pre ľudí schopných prežiť v divočine. Genja bol presvedčený že takých na začiatku dvadsiateho druhého storočia v totálne kontrolovanej spoločnosti veľa neostalo…ak vôbec.  

  

Znova precitol z bdelého sna, Kevin Dunsley, spolupracovník z jeho tímu, plazmový fyzik a operátor ”Kulikovovho reaktora”, diskutoval so Spencerom:  

”…loď sa teoreticky pohybuje nadsvetelnou rýchlosťou vzhľadom na okolitý priestor, ak sa stretne s mikrometeoritom alebo hoc i elementárnou časticou, bude to znamenať vygenerovanie exotických častíc a anihiláciu lode…”  

” Ak častica vnikne do gravitačnej kavity, okamžite sa stane súčasťou jej vlastnej inerciálnej sústavy, bude mať len podsvetelnú rýchlosť a pre vonkajší svet prestane existovať!” odpovedal Spencer.   

  

Genja sa znova zamyslel, veci ktoré momentálne preberali sa mu zdali triviálne, opäť sa zahĺbil do svojích myšlienok, posledná diskusia s Laurou kedy sa prechádzali po trávnatom, vetrom bičovanom nehostinnom kraji ostrova, on niesol Veroniku na hrudi v improvizovanom vaku, Laura zberala do plastového koša kerguelenskú kapustu ktorá obohacovala vitamínmi potravu vysídlencov pripravujúcich sa na nepredstaviteľnú cestu….a debatovali. Jak môžeš veriť v nejakého boha, absolútne dokonalého keď dopustil na svoje stvorenia takéto niečo…on dal svojím tvorom-ľuďom-slobodu a to ako s ňou naložili je ích vec. Toto je dôsledok ľudského konania nič iné…Myslím že túto katastrofu spôsobilo zopár ľudí, jak je to možné že ím ten tvoj Boh také čosi dovolil…Aj oni majú slobodu a rozhodli sa takto…a sloboda znamená aj zodpovednosť, za svoje skutky ju budú niesť, inak by život a celé stvorenie nemali zmysel…Fyzika pojem ako ”zmysel” nepozná…uvedom si že život nie je len fyzika, my traja a naša láska je podľa teba iba fyzikálna veličina? V akých jednotkách sa meria? Aké má gravitačné pôsobenie, akú má pokojovú hmotnosť, akú má vlnovú dĺžku?…(Genja neodpovedal, zvykal si na to že na niektoré Laurine otázky odpoveď jednoducho nepozná)…vieš, ja nemám nič proti viere v Boha, pomaly začínam chápať že svet a vesmír tu nie sú len tak prenič zanič, ale…ešte potrebujem pár krokov a odvahu….potrebujem prekročiť akúsi pomyselnú hranicu, čiaru…Neboj, aj k tomu sa dopracuješ ak budeš konať podľa svojho svedomia, ale na to je fyzika prikrátka…keď toto pochopíš si na správnej ceste.   

  

Opäť sa započúval. Za rečníckym pultom stál Corwin, toto už boli len organizačné pokyny, dátum nášho odletu bude stanovený čoskoro, musíme sa skoordinovať so skupinou na Špicbergoch, kde pod zámienkou biologického výskumu je umiestených šesťsto jedna osadníkov, špecialistov v jednotlivých oblastiach a so skupinou priamo v Antakrktíde, deväťsto deväťdesiat tri osadníkov, no a u nás je tristo tridsať dva všetko vedcov, inžinierov a zároveň členov posádky ktorá nás dovezie do nášho cieľa. Každá skupina má primeraný počet výsadkových raketoplánov ktoré dopravia všetkých na Space City…a keďže je to kozmická loď, mali by sme jej vymyslieť nejaké meno. Vyhlasujem súťaž o meno kozmickej lode. Umiestnite ho na našu intranetovú webovú stránku, najlepší návrh bude odmenený…víťaz dostane na palube o 20 cm širšiu kajutu!” dodal Corwin a sálou prebehlo zčerenie smiechom.   

  

Genja zamyslene uchlipkával zo svojej šálky kávy, na po ucha počúval technickú časť, každý dostane svoju kajutu s dvojlehátkom-väčšina z nás je popárovaná-a s najnevyhnutnejším hygienickým zariadením, toaleta a aerosólová sprcha, vodou i vzduchom budemem musieť veľmi šetriť…vezieme potraviny na niekoľko rokov, vo viváriu dopestujeme najnutnejšie čerstvé rastlinné produkty, tí ktorí si ešte nezvykli na vegetariánsku stravu sa budú musieť rýchlo prispôsobiť…Vezieme so sebou tony pozemských rastlín a semein, to je úloha skupiny na Špicbergoch…  

Genja sa zamyslel: Aký bude život tam na ďalekej planéte, bude vôbec na podobných základoch ako na Zemi? To že objavili na povrchu chlorofyl čosi hovorí ale zďaleka nie všetko…pri ktoromsi mítingu položil biochemičke Rennée Tavernier otázku ako by mohol vyzerať život na planéte o ktorej vieme tak zúfalo málo, odpovedala ak je tam chlorofyl, je prakticky isté že život je založený na L-amínokyselinách a metabolické procesy sú tam veľmi podobné pozemským, evolúcia má jednotné zákony a určite vybrala jak na Zemi tak na ktorejkoľvek planéte tú najvýhodnejšiu, jedinú cestu.   

  

Podobné myšlienky ho prenasledovali i po skončení schôdze, ideme do toho najneznámejšieho neznáma aké kedy vyvstalo pred ľudstvom, pred očami sa mu premietali ulice pokryté mŕtvolami v dohárajúcich požiaroch veľkomiest a ruvačka o posledné zvyšky potravín, stojace roboty na poliach ktoré mali dorábať potraviny, všetko čo ím ukazoval Corwin na veľkej obrazovke vo svojej pracovni, vyvstávala mu v mysli otázka čo vlastne chceš, byť tu alebo tam vonku, v zdevastovanom svete kde vymizla všetka nádej?  

  

Každopádne tam budem s mojími dvoma láskami, Laurou a malou Veronikou, a s ostatnými vedcami a inžiniermi s ktorými sa cítim dobre…a spolu to zvládneme a aj prežijeme…snáď…  

  

Ako šialený výkrik zúfalca preťal ticho signál alarmu, ohyzdný, rušivý, drásajúci. Keď stíchol syntetický hlas z reproduktorov volal:  

”Pozor, toto nie je cvičenie. Vedenie základne sa ihneď zhromaždí vo veľkej aule. Ostatní sa pripravia na mimoriadnu situáciu. Opakujem: Toto nie je cvičenie…”   

  

”Čo sa deje?” spýtal sa Genja Arneho Neuwirtha, pilota výsadkového raketoplánu ale vidiac jeho nevedomý výraz si uvedomil že odpoveď nedostane.   

”Nemám tušenia, ale niečo vážne! Myslím že budeme urýchleným tempom baliť švestky!” odpovedal Arne.  

  

Genja bežal do ích rodinného minibytu, v duchu dúfal že Laura s malou Veronikou nebude vonku na potulkách ostrovom, našiel ích obe, Veronika balila do ruksakov najnutnejšie veci požadované na evakuáciu. Jakmile sa Genja objavil vo dverách zhurta sa ho spýtala:  

”Prosím ťa čo sa deje?”  

”Viem toľko čo ty, ale musí to byť čosi vážne, toto sme tu ešte nemali!” odpovedal.   

  

Začali spolu baliť najnutnejšie veci, presne podľa predpisu ktorý bol dostupný na každom komunikačnom zariadení na ostrove, mlčky, zvyknutí na náhle nepredvídateľné katastrofy, s disciplínou ktorá jedine umožní prežiť. Počas balenia sa z poplašného systému ozval hlas veliteľa základne:  

  

”Venujte pozornosť tomuto hláseniu. Vo vzdialenosti päťsto kilometrov bola zaznamenaná flotila štyroch autonómnych ponoriek, pravdepodobne vojnových, zrejme komunikujúcich navzájom, smerujúcich s najväčšou pravdepodobnosťou ku základni. Nevieme aký je ích cieľ, z toho dôvodu nevychádzajte z objektov na voľné priestranstvo, prestaňte používať akékoľvek bezdrôtové komunikačné zariadenia a buďte pripravení na evakuáciu, Čakajte ďalšie pokyny. ”  

  

”Tak to je jasné-riekol Genja Laure-ktosi nám sem ide, nevedno či o nás vie alebo vie o tom že tu bola tajná základňa. Myslím že bude horúco.”   

”Kto sem môže pre všetko na svete ísť, veď vraj nič nefunguje…” spýtala sa Laura.  

”Ako vidíš na tomto mieste, sú organizácie mimo systému. A možno je ích viac než tá naša. Globálne poriadkové sily mali vždy výnimočné postavenie a je pravdepodobné že ích veľká časť bola mimo systému.” odvetil Genja.  

”Hm…Ak je to tak, čo tu chcú…najskôr pozbierať otrokov ktorí prežili…v podstate to čo robili celú svoji existenciu! Lenže teraz to majú ťažšie keď nefunguje globálny informačný systém!” zhodnotila situáciu Laura.  

”A možno aj ľahšie. Nemajú nad sebou žiadnu kontrolu. Tí, čo ostali nezávislí na GIS si teraz môžu robiť doslova čo chcú…a bez akýchkoľvek dôsledkov.”  

”Takže je to jasné-zdrhnúť čo najskôr. Vo vesmíre bude teraz lepšie ako na našej domovskej planéte!…Ozaj ako to vyzerá s odletom?” ukončila debatu Laura a pokračovala vo vyťahovaní vecí predpísaných na evakuáciu zo skriniek a balení.   

”Nemám najnovšie informácie, nie je to moja robota ale raketoplány sú v podstate pripravené, ešte naložiť potrebné vybavenie. ”  

  

Laura zobrala na ruky Veroniku ktorá sa rozplakala v postieľke:  

”Poď moje vesmírne dieťa, pôjdeme na ďalekú cestu za -možno-lepšou budúcnosťou a to vďaka tvojmu tatinovi!”  

”Prebalíme a pôjdeme hajať!” dodal Genja a chopil sa svojej otcovskej povinnosti.  

  

Večer náhle zhaslo svetlo a rozsvietilo sa núdzové osvetlenie. Na komunikátore, ktorý nosili všetci na ruke ako hodinky, sa na 3D obrazovke objavil nápis::  

”Pozor! Ku ostrovu sa blíži dron, pravdepodobne ozbrojený. Nevychádzajte na voľné priestranstvo i napriek noci, spustite žalúzie, nepoužívajte žiadne iné osvetlenie okrem núdzového a zachovajte kľud.”  

A o pár minút opäť ďalšia správa:  

”Pozor, členovia širšieho organizačného výboru dostavte sa ihneď do konferenčnej miestnosti. Opakujem…”  

”Láska , tam som aj ja, musím ísť aj keď neviem čo ím tam budem platný!” riekol Genja namiesto rozlúčky a vybehol z bytu či kajuty.   

  

V bývalej kinosále, osvetlenej len slabými, červenými lampami núdzového osvetlenia ktorá teraz slúžila na schôdze, už sedela väčšina širšieho výboru, poslední členovia ešte prichádzali, Corwin sedel v popredí vedľa rečníckeho pultu pred veľkou bielou, pradávno nepoužívanou obrazovkou.   

  

”Vážení-prehovoril tónom ako človek ktorý chce v krátkom čase povedať veľa-je celkom možné že sme boli objavení. Treba počítať s tou najpesimistickejšou alternatívou. Na ostrove nemáme žiadne účinné zbrane proti takémuto útoku.”  

  

Do reči mu skočil Spencer:  

”Keby sme ho aj zostrelili tí čo ho vyslali by ihneď vedeli že na ostrove niekto je a že sa bráni. To by pre nás nedopadlo dobre.”  

  

Arne prehovoril:   

”Musíme zachovať absolútny kľud, toto je možno iba monitorovací let, je to len jeden dron, pokiaľ tu nič neobjaví, nebudú mať o ostrov záujem.”  

  

Corwin pokrútil hlavou:  

”Boli a asi aj sú ľudia ktorí o tom čo tu skutočne je, vedia. Nie sme všemocní a vševedúci. Nemôžeme vylúčiť únik informácií…Nechcem spustiť 3D obrazovku ale ukázal by som vám satelitný obraz ponoriek i dronu. Cielia sem. Je to cielená výprava. Inak by neboli ponorky štyri. ”  

  

”Neostáva nič iné len urýchlene pripraviť evakuáciu…Koľko máme času?” spýtal sa Spencer.   

”Podľa všetkého, ponorky sa pohybujú rýchlosťou okolo 40 kilometrov za hodinu, budú tu za dvadsať deväť hodín. Dron tu bude do dvoch hodín!” odpovedal Corwin.  

  

Kapitán Spencer sa postavil:   

”Opakujem, bezpodmienečné je zachovanie absolútneho kľudu za účelom neviditeľnosti. Bude noc, dron bude s najväčšou pravdepodobnosťou monitorovať v infračervenom spektre a komunikáciu v spektre rádiových vĺn! Budovy majú infračervené štíty a nutné je odstaviť čokoľvek čo komunikuje v spektrálnej oblasti rádiových vĺn a mikrovĺn… V činnosti ostanú len čidlá detegujúce cuzie frekvencie. Po prelete navrhujem začať okamžitú evakuáciu na Space City.”  

  

”Dobre a stihneme evakuáciu do dvadsať deväť hodín?” spýtal sa Corwin a Vivian Ling, v tomto čase veliteľka transportu na Space City odpovedala:  

S odretými ušami by to išlo, mali sme to naplánované na týždeň…ale ak by sme zapojili všetkých tak by sa to dalo…hádam…”  

”Tak hádaš či naozaj?” rozhodil rukami Corwin.  

  

”Môžu sa vyskytnúť nepredvídané situácie…” odpovedala Vivian.  

”A čo ak dôjde ku útoku? Ako sa budeme brániť? Máme tu len nejaké ručné zbrane.” spýtal sa Arne.  

”Dal by sa zostaviť generátor elektromagnetických pulzov-zapojil sa do debaty Gennadij-ten odpáli čokoľvek napchaté čipmi a integrovanými obvodmi…komponenty máme…potreboval by som k ruke Serdara, zostavíme ho…no, povedzme, do rána. Pri troche šťastia…”  

  

Serdar Gutaraman bol elektroinžinier v Genjovom tíme a programoval obvody v jeho reaktore ktorý stavali na orbite. Genja vedel o jeho potenciáli a preto si ho vybral, bol schopný pracovať bez prestávky a efektívne…  

  

”V poriadku. -schválil návrh Corwin-nič lepšie nemáme a toto by mohlo fungovať. Musíme ochrániť naše prístroje a zvoliť vhodné miesto na umiestenie generátora. Samozrejme, bude diaľkovo ovládaný.”  

  

”Vybavím!” riekol genja a Corwin pokračoval:  

”Rozdelíme úlohy-Arne a Ronald zorganizujú technickú pripravenosť raketoplánov na okamžitý štart. Vivian zoberie toľko pomocníkov koľko potrebuje a zorganizuje nakladanie materiálu a osadníkov. Gennadij spolu so Serdarom a ďalšími zostavia a umiestnia generátor elektromagentických pulzov, zoberte si na to toľko technikov koľko potrebujete. A všetci sa pripravia na opustenie základne. A…definitívne opustenie planéty Zem…-zatriasol sa mu úplne nečakane hlas-Teraz ukončujem tento míting, dve hodiny kľud a tíšina, žiadne osvetlenie žiadna komunikácia, čakajte ďalšie inštrukcie.”  

  

Corwin nezvykol dávať najavo svoje emócie ale teraz na ňom bolo vidieť nezvyklý výraz. Vstal a to bol signál na ukončenie.   

  

Počas dvoch hodín, kedy bol nariadený kľud komunikácie a svietilo len núdzové osvetlenie za pancierovými žalúziami Genja pripravoval koncept pulzného generátora, na moment sa zamyslel keď Laura ukladala do postele ích malý poklad-Veroniku-a krátko sa jej prihovorila-či budeš mať tam, na orbite a cestou, aj nejaké kamarátky tak ako ja v tvojom veku…spomenul si že sa hrával s inými deťmi len ako úplne malé decko, potom mal kamarátov na nete, len výnimočne sa s ktorýmsi stretol…na škole bola tvrdá rivalita a neľudská konkurencia, žiaden priestor na priateľstvá, to isté pri hľadaní práce-teda pre tých ktorí nechceli žiť z nepodmieneného príjmu. A jemu i všetkým to pripadalo normálne-pretože nič iné nepoznali.   

  

Zahnal myšleinky, počas osemmesačnej cesty bude času dosť možno i na filozofiu, s Laurou viedli dlhé rozhovory o náboženstve, zmysle života, láske…ale teraz treba riešiť veci nefilozofické a osudové.   

  

O dve hodiny sa rozsvietilo osvetlenie bol odvolaný núdzový stav a osadenstvo vyzvané plniť úlohy spojené s evakuáciou.   

  

Hodiny hektickej práce. Šesť raketoplánov v podzemnom hangári, každý s kapacitou sto cestujúcich plus päťdesiat ton nákladu, plnili prúdy vysokozdvižných vozíkov, technici vykonávali kontrolu letúňov, prezerali elektroniku ukrytú za otváracími panelmi v stenách, mechanické systémy i duálny pohon-plazmovú komoru, magnetickú pascu na antiprotóny a kondenzátory Biefeldovho-Brownovho pohonu. Genja s tromi elektrotechnikmi zostavoval pulzný generátor , doslova na kolene, zo súčiastok ktoré pozháňali po všetkých kútoch základne alebo vybrali to zariadení pokladaných za už nepotrebné.  

  

Okolo zrazu začali pobiehať technici a inžinieri, polohlasne sa rozprávali, bolo z ních cítiť nervozitu, akoby sa čosi stalo čo malo stať, v hangári sa odrazu objavil kapitán Spencer v sprievode niekoľkých inžinierov a horúčkovito sa o čomsi rozprávali. Genja zachytil ako jeden z ních horúčkovite zvolal:  

”To nie je možné, to nie je možné…”  

  

Pristúpil ku skupine okolo Spencera. Bol si vedomý svojho o čosi privilegovanejšieho postavenia v komunite a tak sa bez ostychu spýtal:  

”Čo sa deje, kolegovia?”  

Dvaja technici sa podívali na seba a potom na Spencera akože či majú odpovedať ale kapitán bez váhania vysvetlil Genjovi vec:  

”Chýbajú nám vysokonapäťové obvody ku kondenzátorom. Niekto ích vymontoval zo všetkých raketoplánov. Bez ních sa nepohneme. A nemám potuchy či tu budeme schopní zostaviť šesť nových…”  

”Číra sabotáž!” poznamenal jeden z technikov ktorého Genja poznal iba z videnia.   

  

Chvíľu stáli bez slova. Potom sa Genja spýtal:  

”A nemôžeme štartovať na fúzny pohon?”  

Technici sa pozreli na kapitána akoby čakali na súhlas. ale on po chvíľke odpovedal:  

”Teoreticky by to išlo, injektážou antiprotónov do trýsk, len by sme spálili všetko dokola…a mohli by sme poškodiť ostatné letúne. Teplota plazmy opúšťajúca trysky je okolo milióna stupňov…odparí akýkoľvek materiál…”  

”Keby sme raketoplán vytiahli von z hangáru, mohol by štartovať z povrchu…odparili by sa povrchové vrstvy terénu a to by zároveň ochladilo plazmu unikajúcu z dýzy.”-navrhol Genja.  

”…a zamoriť rádioaktivitou z fúznej reakcie celé okolie!” poznamenal ďalší z technikov.  

”Budeme musieť vyjsť s raketoplánmi na voľný priestor a štartovať stade, čo bude potom nás už nemusí zaujímať!” poznamenal jeden inžinier.  

”Teoreticky by to išlo- zamyslene riekol kapitán-akurát to chce oveľa viac času…”   

”Potom sa na sekundu dve zamyslel- a vydal pkyny:  

”Brian-preveríš s tímom či je možné zostaviť vysokonapäťové obvody pre kondenzátory Biefeldovho-Brownovho pohonu a za aký čas. A ty, Chadwick, sa pokúsiš vytiahnuť jeden raketoplán na plošinu vonku pred hangárom. Zober si všetkých technikov ktorých máš…prerušte prácu na všetkom ostatnom. Ja idem ešte za Corwinom, ostatní pokračovať podľa plánu.   

  

Asi o pol hodiny Genjovi blikol komunikátor ktorý mal na ruke ako hodinky. Správa nevyvolávala pochybnosti:  

”Oznam pre všetkých. Ihneď prerušte prácu a dostavte sa do kinosály, všetci bez výnimky. Potvrďte príjem.”  

  

Genja sa pobral behom niekoľko kilometrov podzemnými chodbami do hlavnej budovy v prúde ostatných z komunity, cestou sa k ním pridávali viacerí a viacerí, kinosála bola preplnená, mnohí stáli v chodbičke, Genja sa zvítal s Laurou ktorej na rukách spala malá Veronika. Corwin sa postavil na vyvýšené pódium pre 3D obrazovku a keď sa zavreli dvere za posledným z príchodiacich, riekol krátku správu:  

  

”Vieme kto chýba, vieme kto nepotvrdil príjem správy poslanej pred chvíľou. Nie je v okruhu troch kilometrov čo je dosah komunikátora. Jedna jediná, Adonia Di Foga. Máme dôvodné podozrenie že jak príchod ponoriek tak sabotáž raketoplánov je jej dielo. Nemáme čas ju hľadať, s okamžitou platnosťou prerušte všetko nakladanie okrem životne dôležitých položiek, musíme urýchliť štart čo najskôr, ponorky sú vzdialené na osem hodín, nevieme čo donesú. Všetci sa dostavte na palubu svojích raketoplánov technici sa pripravia na štart z plošíny pred hangármi. Vec sme oznámili na Space city, čakajú na nás. To je všetko, ostane tu iba Di Foga šéf tímu.”  

  

Genja pomohol v cuku-letu zbaliť zopár vecí a s Laurou i Veronikou ích doviedol podzemnou cestou ku prvému z raketoplánov. Potom vyhľadal kapitána Spencera.  

Ten ho hneď vyzval:   

”Prestaň s pulzným generátorom, nebude ho treba. Podarilo sa zostaviť jeden vysokonapäťový obvod pre jeden raketoplán. Ak sem priletia ďalšie drony, ten odštartuje a nízko nad terénom spustí fúzny pohon. Ionizujúce žiarenie z neho zlikviduje akýkoľvek nechránený čip alebo integrovaný obvod v okolí niekoľko kilometrov. Ostatní budú mať čas na zostavenie ďalších obvodov, komponenty našťastie máme!”   

  

”Teoreticky by to malo fungovať-odpovedal Genja-pokiaľ drony nie sú vybavené odtienením! A ten generátor je skoro hotový!”  

”Pokiaľ viem takto vybavené sú len bojové lietadlá so živou posádkou, na drony by to bolo príliš nákladné…Drony Globálnych poriadkových síl takéto vybavenie určite nemajú!” poučil ho Spencer.   

  

Prúd osadníkov kráčal usmerňovaný ku raketoplánom, Genja úzkostlivo zaviedol Lauru s malou Veronikou do prvého z ních, toho ktorý mal štartovať prvý a kde sa podarilo zostaviť nový vysokonapäťový obvod a vyšiel von. Čakal na ďalšie pokyny, Spencer ako veliteľ operácie vydával rozkazy, keď ho zbadal mávnutím ho privolal ku sebe. V tom momente pípol komunikátor. Všetkým okolo prítomným. Všetci pohliadli na zápastia a videli na 3D obrazovke nápis:  

  

”Pozor. Nad pobrežím sa objavilo dvadsať dronov, nedá sa rozoznať či sú ozbrojené. Ponorky sú na hladine asi päť kilometrov od ostrova. Pozorujte ích pozíciu a príjmite opatrenia.”  

”Ajéje-povzdychol Spencer-prišli skôr ako sme predpokladali a nevieme čo sú zač…”-Premýšľal, Genja i zopár tehcnikov na ňom viseli pohľadom, potom riekol:   

”Genja- v akom stave je pulzný generátor? ”  

”Stačí zapojiť ku zdroju energie. A stlačiť spúšť…”  

”Ako dlho to bude trvať?”  

”Desať minút, je to brnkačka!” odpovedal Genja.  

”Fajn, Za ten čas sa priblížia, potom to spustíme!” nariadil kapitán.  

”Ale to bude jasný znak nepriateľstva!” reagoval Arne, stojaci neďaleko.  

”A ty si myslíš že sem do tajnej základne teraz, v tejto situácii, prichádza niekto priateľsky? A hlavne po tom čo sme-ako sme sa dozvedeli-boli prezradení špionkou…s najväčšou pravdepodobnosťou?”  

  

Nik neodpovedal, všetci sa rozišli splniť si povinnosti, o pár minút bol naozaj pulzný generátor zapojený a pripravený ku akcii. Spencer pristúpil ku Genjovi s jeho tromi technikmi ktorí pripravovali zariadenie a riekol, pozorujúc 3D obrazovku komunikátora:  

”Drony tu budú za päť minút. Generátor je umiestený na stometrovom stožiari bývalej meteorologickej stanice, keď sa všetky priblížia tak, že nebudú kryté terénom, dám povel a okamžite vyšlete EMP!”  

”Kondenzátor je nabitý na plnú kapacitu, výkon pulzu bude 11 MW, pripravený!” riekla technička a položila ruku na páku spúšťača.   

Spencer hľadel sústredene na obrazovku kde sa mu zobrazoval pohyb dronov…a o chvíľu zavelil:  

”Páľ!”   

  

Technička stlačila dolu páku spúšťača, kontakty sa spojili, tam hore, nad ích hlavami vyslala cievka generátora mohutný EMP. Bezhlučne, bez záblesku, bez viditeľného efektu.   

Spencer stále pozorne hľadel na 3D obrazovku ktorá náhle zhasla. Odvrátil od nej zrak a oznámil:  

”Zdá sa že sme zvíťazili…v tejto chvíli. Dôkazom toho je že sme zlikvidovali i vlastné kamery a čidlá, odteraz nevieme čo sa deje vonku. Ale…Na ponorkách môže byť ešte hocičo, preto nabite znova kondenzátor generátora. A prvý raketoplán-štart!” zavelil kapitán.  

  

Pred raketoplánom v ktorom sedela i Laura s Veronikou, sa náhle otvoril portál na povrch.   

”Všetci na svoje miesta do raketoplánov. Bezpečná vzdialenosť od štartujúceho s Biefeldovým-Brownovým pohonom - dvadsať metrov, pamätajte, inak uhoľnatiete…” zvolal kapitán. Prvý raketoplán sa začal pomaly hýbať na oceľových pásoch namiesto kolies na hydraulických podperách smerom ku dennému svetlu. Ostatní sa rozchadzali ku svojím letúňom keď sa v ústí chodby zjavil Corwin.  

  

”Zdar, šéfe, už tu na vás čakáme, sme tesne pred štartom!” privítal ho Genja.  

Corwin sa usmial, grimasa ktorá veštila niečo nepredvídateľné, neočakávané.  

”::A preto som vás prišiel pozdraviť, zaželať šťastnú cestu 309 svetelných rokov a rozlúčiť sa!”  

  

Genja ostal na chvíľu ako ochromený. Potom zahabkal:  

”A…čo ty…akože rozlúčiť sa…ty neletíš…”  

Corwin sa mäkko usmial:  

”Nie, ja neletím. Holúbok môj drahý, ja mám osemdesiat dva, ja už len nadrábam a moje posledné dni a možno nejaký ten rôčik prežijem tu, na Zemi. Zdevastovanej a potupenej ľudskou zlobou…ale ja už nový domov nehľadám. Ber to ako fakt!”  

Genja prekvapene pozeral, nato riekol:  

”No…dobre…ale čo ak sem prídu…tí…” (Nevedel presne kto ale štípil…)  

”O mňa sa nestaraj, ja tu mám skrýš takú, že ma nik nenájde. A som tu na to zariadený…počítal som aj s tým. Tak už choďte aby ste nezmeškali!” dodal a opäť sa pousmial.  

  

Prvý raketoplán vyšiel na voľný priestor. V tej chvíli explodovala jeho predná časť tam kde je kabína pilotov, tlaková vlna zatriasla celým podzemným hangárom a zo zasiahnutej časti vyšľahli plamene.  

  

”Laura!” skríkol Genja a rozbehol sa ku letúňu ktorý ostal bezmocne stáť na betónovej ploche pred hangárom.  

”Laura!” kričal znova, nestaral sa o to že ho nemôže počuť, bežal ku raketoplánu narážajúc na ľudí v zmätku. Zastal pri pásovom pohybovom mechanizme hydraulického podvozku, nad sebou vo výške päť metrov videl trup raketoplánu znova skríkol ”Laura” na to sa začali otvárať v zadnej časti padacie dvere čo boli zároveň schody vo vnútornej časti. Genja pribehol ku dverám-schodom , vyskočil na ne ešte keď boli vo vyše metrovej výške a skoro bol vytlačený zástupom ktorý sa snažil dostať von. Predieral sa dnu, kričal na Lauru, prenikol ho smrteľný strach, z vnútra vyskakovali ľudia a unikal štipľavý dym páchnuci po horiacich plastoch.   

  

”Laura!” volal keď sa predral proti prúdu dnu do kabíny, nebolo toho veľa vidieť, všade čierny dym dráždiaci na kašeľ. Dral sa vpred proti prúdu, kričal, zmáral ho strach, aký doteraz nepoznal, Bože ak existuješ, zachráň ích…  

  

V mizernej viditeľnosti do ních takmer vrazil.   

”Laura! Ste v poriadku?” skríkol a zobral jej Veroniku ktorá plakala a pritískala ju k sebe.  

”Našťastie áno. Čo sa stalo?” spýtala sa Laura, z výrazu jej tváre bolo isté že má smrteľný strach.  

”Asi nás zasiahla nejaká strela, ponorky sú prakticky pri ostrove, likvidáciu dronov si vysvetlili správne, nestojíme o ích návštevu…a oni chcú byť hosťami za každú cenu!”  

Vyšli v zástupe von, na čerstvý vzduch. Vonku stál Ron Spencer a volal na vystupujúcich v panike:   

”Rýchle do hangáru, rozdelíme vás do ostatných raketoplánov!”  

  

Genja si úkosom všimol ako na voľnom priestore okolo brány do hangáru bezmocne leží zopár dronov, ono to fungovalo, teraz budú musieť riešiť štart bez Biefeldovho-Brownovho pohonu, musí za Ronaldom Spencerom, len svojích milovaných odvedie do bezpečia.  

  

Ďalšia mohutná detonácia, záblesk a tlaková vlna, Genja sa obzrel cez zdesený zástup, na telese raketoplánu videl rozplývajúci sa namodralý dym, zdá sa že teleso raketoplánu zásah vydržalo, predošlý zásah schytalo sklo na pilotnej kabíne, to nie je pancier z amorfného volfrámu. Behom vchadzali dnu spolu s ostanými, akoby z diaľky počul z výkrikov-piloti to neprežili. Z prednej časti raketoplánu stále stúpal čierny dym.   

  

Dnu v hangári organizátori rozdeľovali osadenstvo prvého raketoplánu do zvyšných piatich, náklad bol definitívne stratený, Genja s Laurou a Veronikou na rukách náhlivo vstúpili do jedného z ních kam ích donavigovala jedna z organizátoriek a keďže preň nebolo miesto na sedadle v priestore pre cestujúcich, posadili ho do pilotnej kabíny za pilotku, poznal ju z videnie, Deliana Hessen, narýchlo sa pozdravili, ona pozorne sledovala prístrojovú dosku so sluchátkami na ušiach. Genja si zobral jedny tiež, tie čo ležali na vysúvacom stolíku s klávesnicou pred ním. Počul Spencerove rozkazy:  

  

”…musíme vyjsť a vyštarovať naraz, presne na môj povel, naraz sa musíme vzniesť aby sme sa nepoškodili navzájom plazmou z trýsk. A nemajte strach, prichádza pomoc zhora! Otváram brány hangárov, vyjdite von-teraz!”  

  

Deliana nepatrným pohybom na dotykovej obrazovke rozhýbala tristo tonové teleso ktoré sa začalo sunúť von z hangáru na pásoch podvozku. Cez okná pilotskej kabíny bolo vidieť ostatné letúne ako sa vysúvajú tiež von. V diaľke bolo vidieť morskú hladinu a slnko nad horizontom, náhle ho zatienil rýchlo letiaci dron, veľké rozmery, letel priamo oproti raketoplánom pripravujúcim sa na štart.  

  

Genja stuhol v očakávaní toho najhoršieho, z oblohy náhle šľahol oslňujúci lúč a dron sa rozpadol na tisíce iskier ktoré padali k zemi zanechávajúc dymiacu stopu. Pochopil čo to znamená ”pomoc zhora”, Space City ích bráni laserom. O malú chvíľu ďalší záblesk…a ďalší, niekde v diaľke, ích priatelia na orbite likvidovali drony či inú vojenskú techniku. Náhle pocítil istotu a spolupatričnosť s kýmsi koho ešte v živote nevidel, je to snáď čosi ako náboženská viera, vieš že ktosi o kom iba tušíš ti pomáha   

  

”Pripravte sa na štart!” zaznel Spencerov rozkaz, Delianine prsty sa rozbehli po dotykovej kláívesnici a stroj sa rozzvučal, pištivý zvuk akoby z diaľky prenikal do kabíny.   

”Rozumiem, čakáme na plný výkon!” riekla do mikrofónu nespúšťajúc oči z obrazovky. Vonku z času načas blysol záblesk ničiaceho laseru.  

  

Raketoplán zastal pred hangárom na betónovej ploche. Deliana sklopila štít chrániaci okná pilotnej kabíny, dnu sa automaticky rozsvietilo svetlo, a ona stále sústredene hľadela na obrazovku.   

  

”Er štyri, plný výkon!” povedala o chvíľu do mikrofónu.   

”Er dva plný výkon!” ozvalo sa v slúchadlách. Po ňom er päť, er tri aj er šesť-plný výkon.  

  

Genja mal dávny pocit ako pri napínavej počítačovej hre. Zvieral madlá anatomického kresla na ktorom sedel v hektickom očakávaní. Sekundy sa vliekli, Deliana držala v ruke joystick a pozorne sledovala obrazovku.  

  

”Všetci plný výkon-pozor, tri-dva-jedna-Štart!” vyštekol Spencer po pár sekundách ktoré pripadali ako večnosť a Deliana mierne posunula joystick. Za volfrámovými stenami letúňa to zaburácalo, všetkých na palube vtislo do kresiel zrýchlenie, raketoplán štartoval horizontálne a len postupne menil polohu na vertikálnu. Genja nič podobné zatiaľ nezažil, stratil pojem o tom čo je hore alebo dolu, naraz sa cítil akoby sedadlo ležalo na operadle a on bol doň vtlačený obrovskou silou, ťažko sa dýchalo, na Delianinej palubnej doske sa rozsvietila 3D obrazovka a na nej schéma dráhy raketoplánu. Mučivá sila vtláčala všetkých do sedadiel dlhé minúty, potom pomaly zmierňovala, tlak sa menil v ľahkosť, zdvíhal sa žalúdok, beztiažový stav ešte osadenstvo raketoplánu nezažilo, preto znel rozkaz neuvoľňujte bezpečnostné pásy, ostaňte na miestach, v prípade potreby pouitžite vrecká na operadlách pred vami.   

  

Pilotka odkryla pancierové kryty okien na kabíne. Obloha tmavá ako v najtemnejšej noci posiata miliardami hviezd, svietiacich bez blikotu svetlom neprerušovaným nepokojným vrstvami hornej atomsféry pôsobili okúzľujúco. A v diaľke Genja zbadal náhle blyštivý predmet, valcovitého tvaru, zahajujeme brzdenie a docking znel Delianin hlas, nedali sa najprv odhadnúť rozmery, predmet sa však približoval, nakoniec zakryl úplne celý výhľad. Bol obrovský. Raketoplán sa otočil a Genja zbadal modrý kosák planéty Zem, zakrývajúci tak nejak nejak tretinu výhľadu.   

”Takže zbohom!” riekol polohlasne, Deliana to začula a sucho odvetila: ”Sentimentality až potom!”-a manipulovala s joystickom. Teraz sa zrýchlenie či spomalenie stále menilo ako pilotka manévrovala sledujúc na obrazovke miesto kde sa mala pripojiť ku Space City. Pomaly sa približovala ku pristávaciemu doku, nad ním sa zaskvel veľký nápis GENESIS, takže už jej vymysleli meno, sucho skonštatovala. Genjovi bolo zle, čosi ako morská nemoc, neodpovedal pretože sa bál že obsah žalúdka skončí na prístrojovej doske pred ním aj pri menšom pohybe.  

  

Náraz, celé teleso raketoplánu sa zatriaslo a ostalo v kľude, beztiažový stav sa pomaly menil na tiaž, to už Genja vytušil, gravitáciu nahadzovala postupne odstredivá sila rotujúceho obrovského telesa a ích letúň spúšťali dolu na vnútornú stranu obvodovej steny kde bola aj obývateľná zóna s pocitom zemskej ”gravitácie”. Nakoniec zastal. Divný pocit, nebolo to presne to čo na Zemi keď vstal a poberal sa vystúpiť z raketoplánu, chvíľu sa potácal ale dalo sa na to zvyknúť.   

  

Ocitli sa v hangári s vysokým plafónom, zo svetiel na ňom vychádzaloi intenzívne biele svetlo, podlaha na ktorej stáli sa mierne zdvíhala v kruhu, je to jasné, loď má valcovitý tvar a odstredivá sila nahradzuje gravitáciu. Ďalší raketoplán spúšťali na platforme odkiaľsi (vo vesmíre sa nedá povedať ”zhora” či ”zdola”) a osadenstvo toho z ktorého vystúpil Genja a ineď sa spripijil ku Laure a Veronike, ostalo stáť pred letúňom. Pred skupinu sa postavila žena v modrej uniforme, na chrbte veľký nápis ”SLSS GENESIS” a prehovorila, kvôli hluku použila megafón:  

  

”Vítam vás na palube superluminálnej kozmickej lode ”GENESIS”, podľa greenwichského času ktorý bude používaný na palube počas celého letu je presne 13 hodín 31 minút. Ubytovacia časť je rozdelená do šesť sekcií ktoré sú voľne priechodné, každý z vás dostane smart watch s navigačnou aplikáciou. Komunikátory ktoré máte si môžete ponechať ale tu na palube vám budú nanič. Čoskoro vás odprevadím do vaších ubikácií v skecii päť, prosím, uložte si všetky osobné veci do pripravených kontajnerov v kajutách kvôli bezpečnosti pri štarte. Obývacia časť lode je koštruovaná tak že umožňuje zmenu polohy kajút s podlahou ku obvodu pri rotácii tak posun o deväťdesiat stupňov v prípade zrýchlenia-kvôli takmer stálej náhrade gravitácie. Každý z vás dostane do smart watch kľúč od kajuty ktorý vám umožňuje prístup do všetkých spoločných miestností v obývacej časti a do vašej kajuty. O dve hodiny bude online privítanie a potom občerstvenie podľa aktuálnych možností v spoločenskej miestnosti každej sekcie, nemáme tu tak veľkú miestnosť ktorá by pojala všetkých dvetisíc tristo štyri cestujúcich a členov posádky. Teraz ma prosím nasledujte.”  

  

Zástup sa pohol za ženou v modrej uniforme ktorá mávnutím smart watch otvorila železné dvere vedúce z hangáru do chodby ktorá sa zvažovala dohora vpred i vzad, kopírujúc valcovitý tvar lode, postupne prechádzali sekciami nakoniec zastali v rozšírenej chodbe s nápisom ”Sekcia 5” nad hlavami. Pri kovovom pulte stál muž opäť v modrej uniforme a ích sprievodkyňa sa skupine opäť prihovorila:  

  

”Teraz dostanete všetci smart watch, také na aké ste boli pravdepodobne zvyklí tam dolu (ukázala úplne nelogicky na podlahu, ani pri najlepšej vôli sa nedalo zistiť kde je vlastne Zem) s aplikáciou Orientácia ktorá vám umožní pohyb po lodi a vstup do kajuty tak ako som vám naznačila. Prosím každého o meno a o strpenie, chvíľu to bude trvať.”  

  

Rad sa pomaly posúval, všetci fasovali smart watch a poberali sa do svojej ubikácie kde strávia nasledujúcich približne osem mesiacov-v optimálnom prípade. Genja prišiel na rad, povedal svoje meno.  

Muž vydávajúci smart watch sa zarazil, pozrel naň, zraky sa ím stretli:  

”Tak ty si doktor Kulikov, dofrasa, toľko som o tebe počul…vitaj na palube. Ja som Cedric Hill, šéf operátorov fúzneho reaktora, teraz mám všeobecnú službu …to mávame všetci z času na čas, pre akési ”obecné blaho” -som veľmi rád že ťa spoznávam, prídeš na uvítací večierok?”  

”Ale áno” riekol Genja a pozrel na Lauru držiacu na rukách malú Veroniku, čakal na dodatočné schválenie, nepatrne sa usmiala a kývla hlavou.  

”Zoznámim ťa s kolegami, fyzikmi a inžiniermi, ale aj s inými zaujímavými osobami, tu totiž nezaujímavé persóny ani nie sú!”  

”Zaiste, prídeme všetci traja!” odpovedal Genja a Laura sa spýtala:  

”Sú na palube aj nejaké deti?”  

”Zaiste okolo tristo, presný počet neviem, je tu škola, škôlka, čosi ako hrisko…bez detí je spoločnosť hrobom…či?-Takže o pätnásť tridsať sa uvidíme, smart watch vás teraz dovedie ku vašej kajute, potom do spoločenskej miestnosti. ”  

Smart watch dostala i malá Veronika, Cedric vysvetľoval že podľa ních je možné aj lokalizovať kohokoľvek v prípade nutnosti, vraj, nik vás tu samozrejem špehovať nebude ako na Zemi, je to výlučne z bezpečnostných dôvodov, hodinky môžete dať kedykoľvek dolu to ale neodporúčame.  

  

Kajuta 576 bola ích. Dvere sa otvorili hneď po priblížení čo signalizovala zmena červenej LED ky na zelenú a ihneď sa rozsvietilo svetlo. Zariadenie skromnejšie ako na lodi ktorá ích viezla na Kergueleny. dvojitá posteľ, postieľka pre Veroniku, stôl a dve stoličky, detská stolička, dve kresielka v kúte, zo steny trčiaca doska s komunikátorom-počítačom, pokiaľ chceš pri ňom sedieť, musíš si prisunúť o kúsok jednu stoličku. Za polopriesvitnými dverami sprcha a toaleta. Osem mesiacov sa tu bude dať vydržať, poznamenal Genja keď sa za nimi zavreli dvere, ide o to či sa bude dať vydržať tam kde letíme, odpovedala Laura, tak to nevie nik, je to hra na ruskú ruletu, nik nevie ani či tam doletíme…  

  

Laura nechala Veroniku cupitať po kabíne a spolu s Genjom ukladali do kontajnerových skriniek to málo čo si zobrali so sebou zo Zeme, akúsi pamiatku na miesto na ktoré sa nikdy nevrátia. Po chvíli prerušila mlčanie a riekla:  

”Stále viac a viac si uvedomujem akú strašnú zodpovednosť bude raz niesť ten alebo tí čo spôsobili devastáciu našej planéty ktorú sme dostali ako dar od Stvoriteľa aby sme ju zveľaďovali… Namiesto toho sme ju zruinovali a s ňou i ľudskú civilizáciu…”  

”Možno to bol úmysel Stvoriteľa-riekol Genja-urobiť akúsi konečnú selekciu. Veď keď si mi čítala z Biblie tam stálo že oddeliť kozlov od oviec…čo ak teraz nastáva toto delenie dobra a zla?”  

”Nemyslím si že tí čo ostali na Zemi sú len tí zlí…to je nezmysel, ostali tam kdesi i moji rodičia, priateľky z detstva, známi-obyčajní ľudia ktorých vtiahol ten diabolský systém vytvorený ”elitou” - oponovala Laura.  

”Som z toho zmätený…nemám problém uveriť v Stvoriteľa a inteligentný design…ale čím ďalej som viac presvedčený že žiadnemu oficiálnemu náboženstvu sa nedá veriť. O ceste na inú planétu v ních nie je ani slovo…”  

”A možno že toto nie je koniec opisovaný v Biblii…otázku nechajme otvorenú, možno odpoveď dostaneme keď budeme na mieste!”  

”Súhlas. A zapni komunikátor, o chvíľu to začne!” ukončil debatu Genja.  

  

  

3. Štart  

  

Na 3D obrazovke sa zjavil skan kapitána Spencera ktorý prehovoril krátko na úvod:   

”Dovoľte mi predstaviť výkonného riaditeľa projektu ”Esperanza” Jacoba Henkleya, hlavného organizátora projektu, ktorému odovzdávam slovo.”   

  

Na obrazovke sa hneď na to objavila tvár staršieho muža, šediny, mierne vráskavá tvár. Jeho nepatrný úsmev evokoval odhodlanie a možno aj istú ironickú bezohľadnosť. Začal priamo a bez úvodu:  

  

”Volám sa Jacob Henkley. V prvom rade mi dovoľte privítať všetkých vás, odvážnych a vybraných našou organizáciou ako tých najväčších priekopníkov v celých dejinách ľudstva ako ích poznáme na palube Super Luminal Space Ship GENESIS, postavenej v rámci …alebo skôr namiesto…projektu Space City. Keďže na Zemi nie je viac možná prosperita ľudstva rozhodli sme sa pre toto riešenie ktoré sa možno mnohým zdá egoistické a drastické ale vyhodnotili sme ho ako jediné možné. Projekt Exodus organizovaný ”Záchrancami”. Fyzicky nie je možné zachrániť všetkých obyvateľov Zeme a ani všetkých tých ktorí svojou prácou posúvali ľudstvo vpred napriek krutým podmienkam Nového globálneho poriadku. Všetci ku ktorým teraz hovorím vedia že ideme do absolútneho neznáma, na planétu hviezdy vzdialenú tristo deväť svetelných rokov o ktorej však máme silné indície že je na nej život podobný pozemskému. Tu a teraz už nie je tajomstvom že tento exodus sme plánovali až o približne sedemdesiat rokov neskôr ale nečakaný vynález a nepredvídateľný kolaps civilizácie tento projekt urýchlili. Kto verí v náhodu, nech to pripíše tej najšťastnejšej a najnepravdepodobnejšej koincidencii. Na našu neuveriteľnú cestu sa plánujeme vydať o dva dni pozemského času, dnes je piatok to jest v nedeľu o deväť nula nula GMT, keď budú dokončené posledné prípravy na cestu našími technikmi. Ako asi viete, cesta je plánovaná na osem mesiacov pozemského času ale nik nedokáže predvídať čo sa môže prihodiť cestou…”-hlas sa mu mierne zachvel, zovrel pery a uhol pohľadom-”tak isto nik nevie s akými formami života sa stretneme, ničmenej, predpokladám že všetci vieme o tom že na planéte existuje chlorofyl, život je s veľkou pravdepodobnosťou podobný pozemskému. Detajly sa dozviete od vedeckých dôstojníkov čoskoro. Počas celej cesty má plnú zodpovednosť i veliteľskú právomoc kapitán Spencer prosím rešpektujte to. Nemáme tu zavedený žiaden disciplinárny systém pretože všetci tu na palube boli špeciálne vybraní na základe naších prísnych kritérií. V prípade akéhokoľvek problému sa obráťte na svojho dôverníka ktorý bude pridelený každej skupine alebo priamo na kapitána. Teraz odovzdávam slovo odborníkom, prvá na rade je planetologička Čian Sun.”  

  

Na obrazovke sa objavila pohľadná aziatka s tak trocha bojazlivým úsmevom:  

  

” Zopakujem známe fakty. Planéta má 1.1 násobok hmotnosti Zeme, prakticky identickú hustotu, gravitácia na povrchu je neparne vyššia. Spektrálna analýza: Obsah kyslíka 24%, obsah oxidu uhličitého 0.11%, nemalo by to robiť problémy, vysoký obsah vodnej pary, stopové množstvá metánu, amoniaku, sírovodíka, priemerná teplota je vypočítaná na 25 oC…zatiaľ, podľa naších vedomostí, je to fascinujúca podobnosť so Zemou…” Mimoriadne intenzívne absorpčné pásy chlorofylu v odrazenom svetle ukazujú že veľká časť povrchu je pokrytá rastlinstvom-podobným pozemskému. Naviac-z planéty sme nezaznamenali žiadnu detekovateľnú rádiovú aktivitu ani iné elektromagnetické žiarenie ktoré by naznačovalo prítomnosť technickej civilizácie.”  

  

”Len či je technická civilizácia jediný možný smer vývoja civilizácie!” šepla Laura Genjovi.  

Genja pokrčil plecom:  

”Iný si predstaviť nevieme. Uvidíme!”  

  

”…rok na planéte trvá 2388 dní, značne dlhšie ako na Zemi, rotácia je predbežne vyrátaná na 29 hodín, upresnenie na mieste. Toto je to čo vieme zatiaľ o planéte. Ďalej-hviezda: Alfa Draconis je približne rovnako stará ako Slnko avšak s asi 240% -nou svietivosťou, zóna života sa nachádza približne vo vzdialenosti Marsu od Slnka, predpokladáme že podobný vek má i planéta ktorá je naším cieľom. Naviac, je isté, že tento planetárny systém má najmenej jednu veľkú planétu, snáď až hnedú trpaslíčiu hviezdu, asi trikrát väčšiu ako Jupiter obiehajúcu približne vo vzdialenosti nášho Neptúnu, jednu menšiu planétu obiehajúcu približne po dráhe nášho Jupitera predbežne nazvaná Alfa Draconis C a ďašlu, menšiu planétu obiehajúcu blíž ku hviezde, alfa draconis A, nevhodná pre život, podmienky asi také ako na našej Venuši. …A čo nevieme?…Nevieme či planéta má nejaké obežnice podobné nášmu Mesiacu ktoré stabilizujú jej rotačnú os ako prevenciu proti Podkletonovovmu efektu. Nevieme či má planéta platňovú tektoniku zabezpečujúcu kolobeh uhlíka-ale akýsi mechanizmus tam byť musí pretože je tam detekovaný chlorofyl-to jest život. Tak isto nevieme aká je hustota atmosféry, ničmenej dá sa vypočítať že bude podobná ako na Zemi, zloženie je takmer identické, teplota a gravitácia veľmi podobné. Tak isto nevieme či sú na povrchu kontinenty alebo len oceán…Ale podľa spektra je množstvo vody podobné ako na Zemi, štípime že nejaká súš tam bude…”  

  

”Ďakujem Čian za stručné zhrnutie a dávam slovo exobiologičke Alexis Vivian ktorá nás poučí s akými životnými formami sa môžeme stretnúť. Odovzdávam slovo!” bolo počuť Spencerov hlas ktorý akosi dostal úlohu moderátora.  

  

Tmavovlasá žena, tridsať-štyridsať- s výrazne modrými očami s úsmevom pohliadla do kamery:  

  

”Otázka aké životné formy stretneme je oveľa, oveľa ťažšia ako predchádzajúca. Dobre vieme aký nepredstaviteľne rozmanitý život máme na Zemi napriek piatim veľkým vymieraniam. O minulosti planéty nevieme prakticky nič, o jej kataklyzmách alebo náhlych zmenách nemáme tušenia. Pokiaľ vychádzame z faktu že na povrchu bol detegovaný chlorofyl, je veľmi pravdepodobné že rastlinstvo bude podobné tomu nášmu. Pokiaľ vychádzame z predpokladu že evolúcia prebieha cestou najvýhodnejších foriem bude život tak isto podobný tomu nášmu. A ak bude rastlinstvo podobné pozemskému, budú podobné i živočíchy. Bylinožravce budú prefektne prispôsobené brániť sa predátorom a predátory budú perfektne prispôsobené uloviť korisť. O tom aké tvary budú mať môžeme výlučne nechať zapracovať našu fantáziu. Za predpokladu že planéta je približne rovnako stará ako Zem a že na nej v približne rovnakom čase vznikol život budú obsadené všetky ekologické niky-od baktérií až po tvory možno veľkosti sauropodných dinosaurov či veľrýb v oceánoch. No a pravdepodobne najočakávanejšia otázka-či tam budú pre nás, pozemšťanov, jedlé produkty prírody…To tak isto ponechávam fantázii…ničmenej, keďže je isté že na planéte sú rastliny s chorofylom, je isté že život bude založený na nukleových kyselinách a ľavotočivých amínokyselinách ako u nás na Zemi…možno sa tam budú dať pestovať naše plodiny ktorých semená nesieme so sebou…ale toto sú všetko len dohady. To isté sa dá povedať o potenciálnych choroboplodných zárodkoch-nevieme vôbec nič. Je isté že zdravý ľudský organizmus sa vie vysporiadať s cudzorodými látkami a každý parazit má svojho špecifického hostiteľa-zabudnite na tie prastaré filmy o votrelcoch, to bola fakt iba fantázia-ako by pozemský organizmus zareagoval na mikroorganizmus s ktorým nikdy neprišiel do kontaktu a ako by zareagoval takýto miktoorganizmus na náš imunitný systém sa môžeme iba dohadovať. S mimozemským životom sme ešte nikdy neprišli do kontaktu, všetko ostáva viac-menej na našej fantázii… Ako povedal Einstein-vesmír je nielen fantastickejší ako si myslíme, ale fantastickejší než si dokážeme predstaviť.” -zakončila Alexis.  

  

”Ďakujem Alexis za stručné ale výstižné zhrnutie, teraz dávam slovo jednej z najdôležitejších osôb projektu Exodus, Roger Tisdal, ktorý zabezpečil financovanie projektu Exodus a bez ktorého by sme dnes boli všetci kdesi tam dolu odsúdení na pomalé umieranie.”-uviedol Spencer ďalšieho rečníka.   

  

Na obrazovke sa zjavila tvár postaršieho muža, odhad okolo päťdesiat, bolo to tak trocha prekvapenie pretože väčšina posádky i osadníkov na palube Genesis boli mladí ľudia do tridsať-tridsať päť. Pohľad jeho zelenohnedých očí pôsobil na Genju inak ako pohľady všetkých s ktorými sa stretol v poslednej dobe. Pocítil náznak istého druhu neistoty, nepredvídateľnosti.  

  

”Ďakujem za slovo kapitánovi. Nie som ten čo sa najviac zaslúžil o tento projekt. Bol to Corwin Adler, ktorého pravdepodobne všetci poznáte ktorý stojí za týmto plánom, prakticky celý ho zorganizoval a venoval mu celý svoj aktívnxy život. On sa rozhodol ostať na Zemi, je to jeho slobodná vôľa i keď nám tu bude chýbať duch jeho odhodlania a boja s prekážkami. Je pravda že, vzhľadom na moje vzdelanie, som pracoval s financiami a Corwin ma poveril prípravou koncepcie nášho budúceho života na planéte cudzej hviezdy…Pokiaľ sa tam bude možné usadiť, to aby bolo jasné…Vytvoríme viacero komunít každú s vlastnou ekonomikou vytvoríme vám vlastnú menu a budeme obchodovať navzájom pretože voľný trh bol vždy to najlepšie čo v ekonomike existovalo. Jednodcuho a stručne-jediná istota je že budeme odkázaní len sami na seba, na svoju komunitu a budeme odsúdení na spoluprácu. Moja skupina bude pomáhať pri organizovaní života v nových podmienkach ktoré si dnes vieme len ťažko predstaviť ktorým však budeme čeliť. Detajly nepoznám, tie budeme tvoriť až za pochodu-tvárou v tvár novej skutočnosti!”   

  

Na obrazovke sa opäť objavila tvár kapitána:  

  

Na záver stručného úvodu by som všetkých, aj tých neskôr prídených, chcel upozorniť že plánujeme maximálne urýchliť štart. Je pravdepodobné že o nás na Zemi vedia a zasiahnuť Genesis strelou zo Zeme je asi ako trafiť slona brokovnicou na vzdialenosť pár metrov. Zbraní toho schopných je na Zemi viac ako dosť, ide o to kto sa k ním dostane a či ích vie zaktivovať. Predpokladáme že štart bude do desať hodín, prebiehajú posledné prípravy. Keď zaznie dohovorený signál na vaších smart komunikátoroch je čas pripútať sa ku sedadlám vo vaších kajutách. Príde ku prekonfigurovaniu lode namiesto rotácie bude gravitáciu generovať akcelerácia. To bude znamenať beztiažový stav na niekoľko desiatok minút. Zároveň to bude najchúlostivejšia chvíľa pretože laserové zameriavače a delá budú v pohybe, to jest dezaktivované. Toto je z mojej strany všetko, teraz všetkých pozývam na čosi ako zoznamovacie párty vo vaších sekciách. Alebo i v susedných ak stihnete. Otázky návrhy a pripomienky pošlite intranetom do formulára na hlavnej stránke, budeme sa ím venovať hneď ako bude čas. Všetkým zdar a silu!” zakončil Spencer.   

  

Genja sa zodvihol s ostatnými, prebral na ruky malú Veroniku od Laury a tesne ju nasledujúc sa pomaly pohli v zástupe do úzkej chodby vedúcej ku obytným sekciám. Chvíľu kráčali bez slov, potom Laura riekla:  

”Mám strach.”  

”Všetci máme strach-odpovedal Genja-je to normálka pred niečím úplne neznámym.”  

”Možno by sme prežili aj na Zemi…predsalen známe prostredie i keď teraz úplne nehostinné..” uvažovala Laura.  

”Neviem…-reagoval Genja- vzhľadom na povahu vodcov ľudstva predpokladám že dôjde ku niečomu strašnému. Vojenské systémy nie sú závislé od globálnej informačnej siete a s veľkou pravdepodobnosťou ostali funkčné. A počítam s tým že po páde jedinej svetovej vlády sa už vytvorili určité skupiny bažiace po moci a budú chcieť situáciu využiť, samozrejme, vo svoj prospech, aj keď budú tvrdiť že ím ide o záchranu ľudstva. To sme už zažili!”  

”Neviem…smrti sa nebojím ale pomalého zomierania áno…ak tam, kde sme sa vydali nebude pre nás jedlá potrava máme dosť desivé vyhliadky ako skončiť!” bála sa Laura.  

Genja postavil Veroniku na podlahu, cupitala držiac sa ho za ruku, chvíľu premýšľal, chcel Lauru upokojiť ale ako sa to dá v takejto situácii?  

”Vieš, ja si myslím že rovnako ako cesta ku neznámej extrasolárnej planéte je nevypočítateľný i vývoj na Zemi v blízkej budúcnosti…v tejto situácii. Môžeme si vybrať-planéta kde je určite kyslík na dýchanie a voda na pitie alebo Zem ktorú možno čaká pomalé vymieranie ľudstva alebo rýchla jadrová apokalypsa…myslím že sme si už vybrali!” riekol Genja.  

Laura objala Genju okolo pása na druhej strane cupitala Veronika a riekla:  

”Ešte že mám teba, veď ty už niečo vymyslíš a prežijeme…”  

”To vymyslíme spoločne-odpovedal Genja-sú tu tí najlepší vedci a inžinieri ktorých sa podarilo zohnať a ver mi, láska, to je už nejaká sila!”  

  

Vchádzali do spoločenskej miestnosti v ích sekcii ”6”. Genja prekročil prah-a takmer vrástol do zeme, zdúpnel, na chvíľu stratil orientáciu…Neďaleko stál jeho bývalý šéf z Fusion Power, stál v akejsi skupinke kde zjavne debatovali avšak ihneď ako Genju zaregistroval, pohol sa k nemu.  

”…Suvit!” vykríkol Genja keď sa spamätal, to mu už šéf podával ruku a ťahal ho ku skupinke ktorú pred tým opustil:  

”Vitaj medzi nami-riekol a obrátil sa ku ostatným-tak tento muž, najlepší fyzik nielen z Fusion Power, vďaka ktorému sa môžeme vydať na cestu o ktorej ľudstvo doteraz iba snívalo-Gennadij Kulikov…a vidím že si urobil ďalšie správne rozhodnutie!” riekol Suvit a pokynul Laure i malej Veronike aby sa pripojili ku skupinke.   

”Predstavím vás-ujal sa role moderátora Suvit-toto je Arne Neuwirth, pilot so skúsenosťami z Marsu a Titanu- (Genja si potriasol ruku s nevysokým mužom s modrými očami a nepoddajnou hrivou gaštanových vlasov) toto je Annika Broman, šéfuje fúznym reaktorom, naviac, hlavná postava pri optimalizácii geometrie graviových telies pre vytvorenie gravitačnej kavity, (Genja si podal ruku s atraktívnou blondínou, o ktorej by mohol povedať-herečka alebo modelka), toto je Theodor Sambi, plazmový fyzik s ktorým budeš mať určite tú česť veľa spolupracovať (Genja si potriasol ruku s vysokým afričanom alebo afroameričanom, pôvod tu nebol dôležitý). Genja potom predstavil Lauru a malú Veroniku.  

  

”Ako si sa sem dostal?” vyhŕklo z Genju až potom si uvedomil nevhodnosť otázky ale Suvit bezprostredne odpovedal:  

”Corwin vám obom určite prestavil našu organizáciu…”   

Genja mu skočil do reči:   

”A ako ťa objavili?”  

”Tak ako každého alebo skoro každého, asi desať rokov pred tebou. Majú -či skôr mali- informácie skoro o každom ľudskom jedincovi na Zemi. No a na teba som ích ani moc upozorňovať nemusel…len som ťa pripomenul… a myslím že sa nenahneváš…ale vraj si dal Corwinovej skupine zabrať!” dodal Suvit s úsmevom.  

”Genja-riekla Laura-ideme sem kúsok, do detského kúta, vidím tam decká!”   

”Prídem o chvíľu za vami!” sľúbil Genja.   

  

”Poďme -Suvit ukázal na improvizovaný bar-dáme si nejaké skromné občerstvenie v rámci naších možností!”   

Skupinka sa presunula ku servírovaciemu stolíku s chlebíčkami a nejakými nápojmi.  

”Môžeme hovoriť úplne otvorene!” vyzval Suvit keď si nakladali na tanieriky a nalievali perlivý nápoj. Genja pozoroval že zraky sa na moment sústredili na neho ale ucukli ešte než okamih dosiahol hranice slušnosti. A prehovoril Arne:  

”Aby teda bolo jasné-nie je vylúčené že na palube máme jedného alebo viacerých, nazvem to priamo, špiónov. Nevieme kto to je a ani to nevieme stopercentne dokázať ale existujú na to indície…špión bol dokázateľne v komunite na Kerguelenách.”  

Arne pozrel na Genju.  

Suvil ho prerušil a riekol Gennadijovi:  

”Arne je nielen pilot ale tu na palube Genesis má funkciu šéfa bezpečnosti. Teda, nepredpokladáme že tu budeme potrebovať nejakú políciu, je to viacmenej prevencia pred nástrahami ktoré nás očakávajú!” vysvetlil narýchlo.  

Arne pokračoval:   

”Aj keď sme posádku i osadníkov dôkladne preverovali, niektorí z ních mali v minulosti väzby na členov Jednotnej svetovej vlády a na hodnostárov Globálnych poriadkových síl. A pred pár dňami-po dockingu prvého raketoplánu zo Špicbergov-sme detekovali niekoľko sekundovú transmisiu, dôkladne zakódovanú…dekódovanie sa zatiaľ naším ajťákom nepodarilo a ani nevieme presne lokalizovať z ktorých sekcií Genesis odišlo…Môže to znamenať všetko alebo nič.”  

”Aké nebezpečie z toho môže číhať, máš predstavu čo asi tak mohli odvysielať?” spýtala sa Annika.  

”Napríklad prísne utajovanú skutočnosť že Genesis nie je Space City ale kozmická loď ktorá dokáže -čím sme si skoro istí-prekonávať medzihviezdne vzdialenosti!” uvažoval Theodor.  

”A čo, zostrelia nás ak by mali čím?” spýtal sa Genja.  

”To asi nie, z toho by nič nemali, ale nás môžu vydierať-buď nám vydáte Genesis alebo vás zostrelíme…alebo nám vydáte tajomstvo vášho pohonu…alebo nás zoberiete na palubu…napadne vás ešte niečo viac, čo by mohli chcieť?” poučil ho Arne.  

Suvit sa obrátil na Arneho:  

”Kapitán o tom vie?”  

”Samozrejme. Opatrenie je jediné-čo najskôr odštartovať! Kapitán nariadil absolútny rádiologický kľud na všetkých vysielacích vlnových dĺžkach. Momentálne viac spraviť nemôžeme. Monitorovanie správania celého osadenstva je posledná inštancia ktorú použijeme len v najkrajnejšej núdzi!” zakončil Arne.  

”…pretože už nemáme Globálnu úniu!” doplnila Annika.  

  

”No nič-povedal po chvíli rozhovoru Arne-najvyšší čas ísť sa pripraviť na štart-do totálneho neznáma!”  

  

Genja dopil svoj pohár červeného, pozdravil všetkých a podišiel ku Laure pri detskom kútiku. Laura sa bavila so staršou ženou tmavšej pleti, snáď päťdesiat alebo tak nejak, Veronika sa hrala s ostatnými deťmi a zdalo sa že nemá problémy odkedy videla iné dieťa prvý krát.  

  

Zoznámte sa-riekla Laura jak videla Genju prichádzať-toto je Bertil, šéfka Biotronu, má na starosti všetko rastlinstvo na palube a ja som práve dostala zamestnanie, ani nevieš ako som rada že budem môcť robiť čosi užitočné a čomu aj rozumiem!”  

  

Genja jej podal ruku a predstavil sa, Bertil sa usmiala ukážuc zdravé zuby pekne kontrastujúce s tmavou pleťou. Laura pokračovala:  

”V biotrone máme vzorky množstva pozemských rastlín ktoré sa pokúsime pestovať tam-na našej cieľovej stanici pri Najjasnejšej z draka no a naviac stade príde aj spestrenie našej výživy cestou…”  

”Aby sme neboli odkázaní iba na konzervovanú potravu-doplnila Laura-a som veľmi rada že som tu našla ešte niekoho kto rozumie rastlinám pretože som mala doteraz len dvoch pomocníkov zďaleka nestačí. Táto výprava je hlavne inžinierska, biológov je tu značný nedostatok. Myslím že bude treba začať vychovávať dorast!”  

”To zvládneš-odpovedala jej Laura-dorastu je tu hojne!”  

  

  

Štart sa blížil a rodičia si postupne prichádzali odviesť svoje ratolesti do kajút. O chvíľu syntetický hlas oznámil začiatok odčítavania.  

  

”Tak-na kreslá a pripútať sa, čochvíľa príde beztiažový stav a rekonfigurácia lode!” zavelil Genja vo ích domácej kabíne. Náramkový komunikátor napojil cez bluetooth na veľkú 3D obrazovku počítača nad pracovným stolom kde sledoval klesajúcu časomieru deliacu od štartu.   

Dvadsať minút pred štartom bola zabrzdená rotácia, nastal beztiažový stav a kruhový obytný prstenec sa začal skladať do valcovítého tvaru.  

  

…Niečo sa stalo. Na obrazovke zrazu zablikal veľký červená nápis ”ALARM”, pohyb obytných sekcií z prstencovitého tvaru do valcovitého sa zastavil. Na obrazovke zasvitlo ”STOP RECONFIGURATION”.   

Z komunikátora sa ozval Spencerov hlas:  

”Zo Zeme sa blíži letúň, mieri rovno ku Genesis. Vyzerá to na riadenú strelu, nariaďujem ihneď spätnú konfiguráciu a aktivovať všetky obranné prostriedky!”  

  

Laura chytila Genju kŕčovite za ruku, nepovediac slovo. On pozrel na ňu a na nič netušiacu Veroniku, pripútanú v detskej stoličke. Začala spätná konfigurácia na prstencovitý tvar, bolo to hrozné, bezmocné čakanie na náraz a výbuch niekde na trupe lode…a pokiaľ strela obsahuje jadrovú nálož…  

Na obrazovke sa objavil bod symbolizujúci cudzie teleso a odpočet času ku stretu s Genesis…päť minút a dvadsať sekúnd…devätnásť…osemnásť…  

  

Nekonečnosť čakania znásoboval beztiažový stav a nemožnosť riadneho pohybu kvôli pripútaniu ku kreslám, Genja mal chuť odopnúť pásy a vydať sa kamsi-ale kam, keď dvere kabín boli počas rekonfigurácie blokované, Laura ho stále držala za ruku, neostávalo nič iba bezmocne čakať na detonáciu ktorá ích možno všetkých odparí…  

  

”Koniec alarmu-ozval sa syntetický hlas, veľký červený nápis ”ALARM” prestal blikať a hneď na to sa ozval kapitánov hlas: ”Koniec poplachu, nebezpečie nehorzí!”   

Zožierajúci pocit zvedavosti premohol Genju, bol rozčúlený že sa nemôže hnúť a ísť sa ihneď dozvedieť čo sa vlastne stalo. Minúty sa vliekli ako storočia, nedala sa odhadnúť časomiera po ktorej opäť Spencer prehovoril cez komunikátor: ”Štart sa odkladá!”  

  

Po niekoľkých desiatkach minút trýznivo nudného čakania započala rotácia vytvárajúca simuláciu gravitácie a magnetické poistky dverí na kajute s cvaknutím a zeleným svetlom oznámili možnosť voľného pohybu po obytnej časti lode. Genja vyletel zo sedadla a bežal rovno do velínu lode, bol si vedomý svojho tak nejak výnimočného postavenia a chcel za každú cenu uspokojiť svoju zvedavosť. Čo sa to vlastne deje? Podarilo sa tú riadenú strelu zneškodniť? Na chodbe predbiehal zopár zvedavcov ktorí sa tiež pokúšali odhaliť tajomstvo podivnej udlaosti a udýchaný vtrhol do velínu. Prvá osoba ktorú zbadal bol-Corwin! Stál v skafandri rozprávajúc sa so Spencerom, okolo neho traja chlapíci tiež v skafandroch, ktorých Genja poznal z videnia z Kerguelenov, jeho akási osobná ochranka, stálo tam ešte niekoľko pilotov a zhovárali sa.  

  

”Corwin!” zvolal Genja hneď nedbajúc že skákať do reči je neslušnosť. Prekvapeniam asi nebude koniec.  

”Zdar, Gennadij, dúfam že si v pohode!” riekol Corwin akoby na privítanie a opäť sa otočil ku Spencerovi.   

”Vedia o nás, musíme čo najrýchlejšie vypadnúť. Či sú špióni aj na palube neviem, pokiaľ sa stratíme včas tak nič nezmôžu. Toto bol hlavný dôvod prečo som tu i keď to nebolo v pláne. Vy ste vypli všetku komunikáciu nešlo to inak ako dopraviť sa sem jediným, posledným raketoplánom ktorý nám ostal. Nevedel som že už ste pripravení na štart.”  

”Tak toto bolo spekla šťastie-riekol Arne, stojaci povedľa Spencera-nebyť vo fáze rekonfigurácie boli by sme ťa sundali ako nepriateľskú riadenú strelu.”  

”Ešteže sme začali včas intenzívne brzdiť podľa čoho ste nás spoznali!” riekol s úškrnkom Corwin a Spencer dodal:  

”To sa poďakujte Arnemu, ten prišiel na to že nie ste riadená strela, tá by pred nárazom nebrzdila!”  

”Čo sa stalo tam na Zemi?” zvedavo sa vypytoval Genja.  

”Stalo sa to že Globálne poriadkové sily obsadili základňu Kerguelen, presne vedeli kde sú umiestené riadiace centrá a snažili sa dostať ku naším dátam. Našťastie sme všetky stihli vymazať. Potom hľadali mňa, vedeli že som ostal na Zemi. Našťastie sme boli o krok pred nimi a vďaka týmto pánom (ukázal na trojicu) sme sa ukryli na dne oceánu v ponorke. Potom sme sa museli nenápadne dostať ku poslednému raketoplánu ktorý bol plánovaný ako..no..niečo ako posledné útočište, posledná úniková cesta…v Antarktíde. Naháňačka, oni na mori, my pod hladinou, vedeli nás lokalizovať ale nechceli nás eliminovať, chceli nás živých, určite chceli informácie, kľučkovali sme až sme sa dostali ku podmorskému tunelu a do jaskyne kde bol ukrytý raketoplán pod kilometrom ľadu-no a ostatné už viete! Ja som musel sem pretože jak by ma chytili tak si buďte istí, že majú metódy ako vytiahnuť z ľudí to čo potrebujú!”   

  

”Takže teraz už nestojí nič v štarte ku novej budúcnosti-zabásnil Spencer-nevieme síce akej ale za to riziko to stojí! Odčítanie začne o pätnásť minút!”   

  

  

4.V gravitačnej kavite  

  

  

Štartu už teraz nič v ceste nestálo a po opätovnej rekonfigurácii lode z riadiacej kabíny zostavili gravitačné šošovky z Gravia a spustili fúzny reaktívny motor. Vonkajšiemu pozorovateľovi by sa obrysy Genesis postupne znejasňovali až by zmizla bez stopy. Cesta začala. Podľa výpočtov ktoré viedol Antti a ktorých sa zúčastnil aj Genja ešte na Kerguelenách, by cesta mala trvať osem mesiacov a tri dni, pokiaľ správne vypočítali metriku gravitačnej šošovky. Nik pred nimi ešte takýto výpočet nepreviedol, nik nemal s niečím podobným skúsenosti. Loď mala pol cesty zrýchľovať a druhú polovicu spomaľovať pričom sa pohybovala vo vlastnom časopriestore vytvorenom v gravitačnej šošovke. Vďaka permanentnému zrýchleniu 1G bola v lodi simulácia tej istej gravitácie ako na Zemi. Začala vyše osemmesačná cesta do bezodnej hlbiny, kde dovideli iba teleskopy , cesta v časopriestore skolabovanom do samého seba čo ešte ľudská ani zvieracia bytosť neodskúšala.  

  

Život na palube Genesis plachtiacej v gravitačnej kavite začal byť kľudný, menej hektický avšak nie nezaujímavý. Genja pracoval s tímom fyzikov a inžinierov riešiac úlohy hraničných oborov teórie relativity a kvantovej teórie-metriku zakriveného časopriestoru spôsobenú extrémne hustým prvkom Gravium alebo sústredeným žiarením výkonových laserov, snažiac sa nájsť nejaký spoločný záchytný bod. Laura pracovala v Biotrone s rastlinami, skamarátila sa s Bertil a Veronika bývala cez ”deň” (ak sa tak dá nazvať časový úsek s imitáciou denného svetla) v škôlke kde veľmi rada chodila.   

  

Po večeroch sa Genja i Laura stretávali s kolegami-spoločná práca vytvorila jediné sociálne kontakty ktoré sa dali nazvať priateľstvom-kde často rozprávali o svojích osudoch a niektoré z ních boli priam dobrodružné, niektoré sentimetnálne smutné až tragické.   

  

Tragický osud prežila planetologička Čian Sun. Jej matka sa z chudobnej ázijskej krajiny vydala za pomerne bohatého podnikateľa v Európe. Bohatého-pokiaľ ho nevymákli a nezavreli za daňové podvody. V čase digitálnej meny sa jeho ajťákom nepodarilo hacknúť daňový úrad a upraviť všetko vo vlastný prospech. Matka aj Liu sa ocitli bez prostriedkov. Pracovný úrad našiel pre jej matku prácu-v centre pre sexuálne zdravie ktoré v tých časoch vznikalo na základe zákona o práve na sex. Chudobnejší-neprivilegovaní sa museli uspokojiť so spoločnosťou robota-”robotky” ktorá bola bezplatná, bohatší-privilegovaní mali za primeraný príplatok k dispozícii ”živú pracovnú silu”, jej mama mala robiť presne toto. Bola zúfalá, prosby a sťažnosti nepomohli, veď je rovnosť povolaní, kvalifikáciu na iné povolanie nemáte…Keď mala nastúpiť vzala si život…Čian sa dostala do ”náhradnej rodiny” medzi ďalšie štyri deti odobraté z rodín ”Úradom pre ochranu zdravého vývoja detí”. Čian, traumatizovaná smrťou matky bola v ”novej rodine” vystavená šikane starších pseudosúrodencov a keď bola v puberte a vyvinuli sa na nej všetky znaky ženskosti, pokúsil sa ju znásilniť jej ”otčim”. Ušla, na veľké šťastie na polícii naďabila na službukonajúcu staršiu pani ktorá ju pochopila a pomohla jej. Vzhľadom na výborný prospech na strednej škole mohla navštevovať univerzitu odbor geofyzika a neskôr planetológia.   

  

Oveľa zaujímavejší a dobrodružnejší osud mal Cedric Hill, operátor fúzneho reaktora s ktorým sa Genja spriatelil a ktorý jeden ”večer” (pozemského času) rozptával svoj príbeh.  

”Moji rodičia boli členmi organizácie Preppers v čase kedy v USA prebiehal ťažký a miestami i ozbrojený konflikt medzi južnými štátmi a federálnou vládou: bolo to hnutie ľudí predpokladajúcich pád západnej civilizáície a prirpavovali sa naň. Mali vlastnú webovú stránku až do vytvorenia Globálnej vlády a Nového Globálneho Poriadku. Potom hnutie zakázali. Keďže v USA na rozdiel od väčšiny sveta, ešte ostali nejaké zvyšky slobodychtivosti, organizácia prešla do ilegality. Moji rodičia sa schádzali tajne v lesoch a plážach s ostatnými z lokálnej organizácie Preppers kde boli zabezpečení pred všadeprítomnými kamerami rozmiestenými po obytných a priemyselných štvrtiach. Keď som mal pätnásť, začali ma brávať so sebou-učili sme sa udržiavať a ovládať staršie zbrane a držať ích funkčné, učili sme sa prežívať v divočine, nájsť si nocľah i v zime, rozrobiť oheň v daždi a podobne. Jedného dňa nás vymákli-možno nás nasnímali z družice alebo dronu, možno nás špehovali-ktovie. Nabehlo na nás niekoľko desiatok príslušníkov Globálnych poriadkových síl-ale nepočítali s tým že sme ozbrojení. Strhla sa prestrelka, nás bolo viac, globálnici to vzdali keďže sa chceli vyhnúť masakru. Dospeláci sa potom dlho radili čo ďalej. Jedna vec bola absolútne istá-oni to tak nenechajú, určite sa vrátia. Potom neviem presne o čom sa dohovárali, robili s tým tajnosti aj pred väčinou členov tejto lokálnej organizácie. Avšak hneď na druhý deň sme sa presunuli do hôr, vozidlá nebolo možné použiť, kráčali sme skoro celý deň lesom, nakoniec sme išli cez úzku roklinu po ktorej nasledovala planina s riedkym porastom. Tu nás čakalo miekoľko mužov z ďalšej lokálnej organizácie Preppers, zo susedného regiónu. Jeden z ních, starší ale pevne stavaný chlapík, prehovoril niečo ako-nahrali sme ím aby išli po nás, zajtra ím pripravíme prekvapenie. Stŕpol som keď všetkým rozdali plynové masky a nariadili na povel si ích nasadiť. .. Spali sme nepokojným spánkom, na zemi, ani stany sme nerozložili, keď ráno na svitaní zaznel poplach. Globálne poriadkové sily sa blížili, z naších dronov bolo vidieť celú doslova inváznu armádu na obrnených vozidlách. Keď vošla celá armáda do údolia, vypustili naši dron … s niekoľko litrovou cisternou s nervovým plynom a popráškovali globálnických fízlov. Naši kolegovia mali chemika ktorý ho zabezpečil-neviem ako, asi ho sám niekde pokútne vyrobil. O niekoľko dní sme sa niekoľkí vybrali skontrolovať terén. Vozidlá stáli v rade akoby nedotknuté. Ďalší pohľad nebol pre padavky. Vozidlá vo vnútri plné mŕtvol, v kŕčovitej grimase, s penou v ústach. Ten obraz vídam ešte občas v nočných morách… Po inštruktáži som pomáhal odmorovať techniku nejakým roztokom, musel som sa ovládať aby som neskolaboval, ale získali sme množstvo zbraní, munície a obrnené vozidlá s ktorými sme sa dostali do prístavu. Tu sme vybudovali obranu a možnosťou uniknúť loďou na oceán ale príliš veľká nádej na trvalú existenciu mimo globálneho svetového poriadku nebola. Dalo sa to iba oddialiť. Globálne sily boli v našej lokalite na čas paralyzované, náš osud sa dal iba oddialiť. Môjmu otcovi ako IT-expertovi sa podarilo hacknúť databázu univerzity kde kedysi končil aj on a pod falošným menom ma tam poslal. Plazmová fyzika-privilegovaný odbor. Z médií som sa veľa o osude tejto skupiny nedozvedel, až tu, po tom čo ma našli Corwinovi ľudia, mi rozpovedali že ích v konečnej krvavej bitke zmasakrovali Globálnici-radšej volili smrť ako život v otroctve…”  

  

Arne Neuwirth bol pilot raketoplánu a zároveň šéf pre sekciu raketoplánov. Genja sa s ním spriatelil pri občasných partiách šachu. Arne porozprával svoj príbeh z dobýjania Jupiterovho mesiaca Io.  

Tento mesiac má úplne špecifický charakter, na rozdiel od ostatných Jupiterových a Saturnových mesiacov nie je tvorený vodným ľadom ale silikátovými horninami podobne ako vnútorné planéty slenčnej sústavy. Automatické sondy zistili prítomnosť určitýh množstiev vzácnych kovov na povrchu-hlavne paládia a irídia ktorého zásoby boli na Zemi prakticky vyčerpané a na Mesiaci a Marse ích bolo veľmi málo a dobýjanie bolo mimoriadne drahé. Keďže automatické vřtacie zariadenia po krátkom čase vypovedávali službu, vyslali na Io nás. Cieľom našej misie bolo pristáť na Io, previesť niekoľko prieskumných vrtov do hľbky-pokiaľ to bude možné-aspoň päťsto metrov a priniesť na dôkladný prieskum vzorky. Na pristátie sme museli vybrať vhodný čas kedy budú ostatné mesiace-Európa, Ganymedes a Callisto-na opačnej strane Jupitera pretože pri konjukcii slapové sily spúšťajú desivú vulkanickú aktivitu kde z prasklín prúdia sírne pary a oxid siričitý ktoré ihneď kondenzujú a tuhnú na povrchu. Raketoplán s desaťčlennou posádkou a vybavením pristál v podstate bez problémov na planine blízo rovníka mesiaca. Vedeli sme že musíme pracovať čo najrýchlejšie, vytiahli sme vozidlá s vrtnými súpravami a v okolí do dvadsať kilometrov sme začali prieskum. Mali sme čas dvadsať hodín, boli sme pripravení pracovať bez prestávky.  

Prvá polovica prešla bez väčších ťažkostí, prevŕtali sme sa do hĺbky asi štyristo metrov, boli sme si vedomí že máme ešte rovaký čas, moji kolegovia astrogeológovia sa snažili dostať sa s vrtnou súpravou čo najhlbšie, šéfgeológ, Piotr Kowalski predpokladal že tam narazia na vrstvu bohatú na ťažké prvky.   

Prišlo to náhle, nečakane, nikým nepredpokladané. Najprv zemetrasenie-či Io-trasenie ale také že raketpplán, v ktorom som robil údržbu a kontrolu fúzneho reaktora, doslova vyhodilo do vzduchu niekoľko desiatok metrov. Vďaka asi pätinovej gravitácii po dosadnutí nedošlo ku poškodeniu. Potom zasa a zasa…Lietali sme v uzavretom priestore vo velíne reaktora ako loptičky, narážajúc na seba i do prístrojových dosiek. Po pár minútach to ustalo, až potom sa dalo čosi robiť. Krvácal som z nosa aj postatní boli dochrámaní našťastie nič vážne,nemysleli sme na to. Bolo nám jasné, že musíme na pomoc tam von, naším kolegom geológom. Terén pod nohami sa nám stále chvel, chválili sme pätinoú gravitáciu. Vonku sa mám naskytol úchvatný pohľad na obrovskú guľu Jupitera s červenou škvrnou skoro na dosah ruky…z pôdy asi tristo metrov od nás náhle vytryskol gejzír žltých pár z niekoľko sto metrovej trhliny ktorý sa zrážal v sírny kvet pokrývajúci žltým ”snehom” okolie v obrovských množstvách, na povrchu pribúdal po centimetroch za minútu. Viditeľnosť ako za extrémnej snehovej búrky-pár metrov, žltý ”sneh”. Bola pred nami nepredstaviteľne ťažká úloha-nájsť astrogeológov a priviezť ích do bezpečia. Môjho kolegu pilota- Jamito Honda-som nechal v raketopláne a vozidlom sme vyrazili podľa súradníc ktoré sme dostali posledne cez satelit. Pásový transportér viedol môj kolega z viacerých ciest po slnečnej sústave, Jorn Wemsler mimochodom známy tým že naň bola vyhlásená fatwa ktorá bola v tých časoch už aj v ústave Zjednoteného sveta, pretože ako študent raz čosi povedal proti islamu v študentskej diskusii. Musel zmeniť univerzitu aj identitu. Vozidlo nemohlo ísť viac ako nejakých dvadsať kilometrov za hodinu, aj tak sme boli stále v hrozivom očakávaní že narazíme na nejakú skalu alebo padneme do priepasti.  

O nejakú pol hodinu sa viditeľnosť zlepšila, namiesto žltého prachu sme sa pohybovali po kamenistej púšti osvetlenej len odrazeným svetlom Jupitera-a reflektormi z transportéra. Ku prvému stanovišťu sme prišli asi o dve hodiny. Z vrtnej súpravy bol šrot, vozidlo ležalo na boku, vedeli sme že kvôli mimoriadne silnej radiácii sa nemôžeme vonku pohybovať dlhšie ako dvadsať minút aj napriek silne odtieneným skafandrom. Pomocou navijaka sa nám podarilo postaviť vozidlo na kolesá, v boku zevila metrová diera, zrejme ho vyhodilo do veľkej výšky a pri páde pancier nevydržal. Vnútri-všetci mŕtvi. Astrogeológ a dvaja technici. Nemali sme času, o sedem hodín sa Io dostane do konjunkcie s Ganymedom a Európou a to potom len začne peklo…Ale zdalo sa že môže začať i bez toho…Skrátka tento mesiac Jupitera je svet chaosu. Nechali sme všetko tak ako bolo a vydali sa ku ďalšiemu stanovisku rozprávajúc sa cestou o tom že sme pochopili prečo automatické vrtné zariadenia poriadne nefungovali. Na tomto stanovisku bola situácia priaznivejšia-vrtná súprava skolabovala ale vozidlo bolo prevádzky schopné, trojčlenná posádka v poriadku. Po krátkej dohode cez vysielačku sme ích poslali na tretie stanovisko a sami sme sa vydali na najvzdialenejšie štvrté…tie stanoviská boli usporiadané približne do kruhu okolo raketoplánu. Predpokladali sme že epicentrum bolo blízo raketoplánu, čím ďalej tým bezpečnejšie. Pásový transportér bol robustnejší a bezpečnejší než prieskumnícke vozidlo preto sme sa vydali na dlhšiu cestu. Postupne sme vchádzali do žltkastej krajiny, Jorn odkryl pancierový kryt zo strešného okna, na chvíľu som pohliadol na hviezdne nebo -a videl Slnko ako malý žiariaci kotúč, len o čosi jasnejší ako najjasnejšie hviezdy…Na cestu svietil matným svetlom iba Juiter, viditeľnosť asi ako za mesačnej noci.   

”Zavri to, riekol som Jornemu, nevieš čo môže padnúť, mikrometeorit alebo kus skaly z vulkánu.”  

”Proti mikrometeoritu nepomôže ani náš pancier, ten sa pohybuje v rádoch desiatky kilometrov za sekundu.” odvetil Jorn.  

Podľa palubného počítača sme sa blížili ku stanovisku poseldnej vrtnej súpravy, už-už by sme mali byť na mieste, náhle a nečakane sa pred nami zjavila priepasť, obrovská prasklina dĺžku sme nevedeli odhadnúť, šírka-vo svetle reflektorov-dvadsať metrov…a na hrane priepasti zvyšky vrtnej súpravy. Pozreli sme na seba s Jornom…asi sme si vsugerovali myšlienku-ideme von! Musíme zistiť či naši kolegovia žijú a pomôcť ím na povrch. Vyšli sme z transportéra, obaja sme pohliadli do priepasti-nič, tma…Jorn vybral baterku a zablikal…nič…o malú chvíľu sa rozblikalo svetlo kdesi dolu, nedala sa odhadnúť hĺbka.   

”Zablikaj znova!” zavelil som Jornovi a ponáhľal som sa otvoriť kryt na pancieri transportéra pod ktorým bol navijak. Sto metrov oceľového lana. Pri tejto gravitácii by sme mohli vytiahnuť celé vozidlo. Zároveň som vytiahol veľký reflektor so stojanom a namieril so do priepasti…Po chvíľke hľadania sme zbadali prieskumnícke vozidlo a Jorn sa pokúsil o spojenie vysielačkou-i keď v tejto silne ionizovanej atmosfére to bolo dosť probelmatické. Osvietil som vozidlo, bolo v hľbke asi dvadsať metrov zaklínené do skalnej rozsadliny, otočené bokom, zdalo sa byť neporušené. Na naše veľké šťastie dočasná ionizovaná atmosféra bola momentálne preč, vymrazená na okolitých skalách a tak sme našli spojenie. Sme v poriadku, jeden ľahko ranený, vytiahnite nás…odpovedali sme posielame hák, vozidlo nechajte tak, pošlite prvého raneného.   

Prvá z troch členov posádky vyšla geologička Giulia Tomassi, mala roztrhnuté obočie, na ňom dočasnú náplasť. Po nej technik, meno som zabudol, šikovný chlapík niekde z Karibiku. Hneď potom sme poslali lano pre tretieho, bol to chemik či geochemik, Jurij Viačenov. Zahákol sa, spustili sme navijak a ja som ho čakal na hrane priepasti aby som mu pomohol. Už som ho videl v svetle reflektoru, tak nejak päť metrov po povrchu keď sa náhle zatriasla zem-pardon, Io- a z priepasti vytryskol namodralý prúd plynu- Bolo to ako keď náhle udrie orkán, mňa odhodilo, niekoľko metrov som letel, dopadol som našťastie mäkko, všetko vďaka osminovej gravitácii…Jurija prúd plynov vyhodil do výšky ako strelu z hlavne, našťastie lano vydržalo, pristál tvrdšie a prerazil si prilbu skafandra. Aj keď sme mu ihneď pomohli opravnou lepiacou páskou, do skafandra sa mu dostali plyny oxid siričitý a sírovodík. Museli sme bleskove jednať. Okamžite sme ho preniesli dnu do transportéra a napojili na kyslík…našťastie prežil bez vážnejších následkov. Potom len povedal že jak dopadol tak sa mu zatočila hlava a viac o ničom nevedel…Opäť začali otrasy pôdy, vedeli sme že sa blíži konjunkcia chceli sme hne’d vyštartovať ku raketoplánu, asi dvadsať kilometrov, keď sa zrazu zvíril žltý sírny prach, zalepil nám predné sklo a trasnportér sa začal otriasať ako v náporoch hurikánu. Za pár sekúnd to prestalo, prúdom dusíka sme oslobodili predné sklo od žltého sírneho prachu-a pred nami stál raketoplán! Jamito s ním vzlietol a pristál nám skoro na streche! Potom to už bola rutina, vošli sme s transportérom a zvítali sa s ostatnými členmi výpravy, spomenúc si na kolegov ktorí neprežili…ale taký je vesmír, také je poznanie…  

Tak zakončil Arne svoj príbeh.  

  

Jedným z najzaujímavejších členov posádky bol šéflekár, bichemik a teológ-filozof otec Anton. Laura o ňom hovorievala že je liečiteľ duše i tela-Okrem lekárskej praxe bol kedykoľvek pripravený diskutovať, odpovedať na zložité otázky o zmysle života, filozofii bytia, poskytnúť podporu v hľadaní cieľa.   

Časť členov posádky ku nemu chodila pravidelne, vzhľadom na to že do projektu Exodus boli vybraní ľudia s čo najlepším zdravím, chodili skôr kvôli liečbe duše. Genja bol spočiatku skeptik a zaujímal ku otcovi Antonovi neutrálny postoj, Laura ho obdivovala a napokon ho prehovorila aby za ním zašiel, vraj, uvidíš, je to výnimočný človek, môžeš s ním rozprávať o všeličom, na niektoré tvoje otázky ti ja odpovedať neviem, on určite bude vedieť.neoľutuješ. Takže raz tak urobil-jednoducho zaklopal na jeho kajutu a vošiel. Otec Anton sedel v anatomickom kresle, štandardná výbava každej kajuty a keď zbadal Genju, odložil akúsi prastarú knihu ktorú čítal na kolenách.  

”Vitaj Gennadij, som rád že si prišiel. Urob si pohodlie, povedz ako sa ti darí…vo vede i vo všetkom ostatnom.”  

Genja chvíľu premýšľal ako začať.  

”Nuž, vo vede tak…striedavo, ale to je normálka.”  

  

Genja urobil pauzu premýľšľal ako pokračovať v téme kde sa vôbec necítil doma.  

  

”Laura mi o tebe veľa rozprávala, kde tu aj kolegovia…Myslím že každý normálny sa raz ocitne pred riešením problému existencie…ako takej.”  

  

Opäť urobil pauzu, pozrel na otca Antona, ten ho bedlivo sledova.  

”Vieš-začal Genja váhavo- ja nemám problém akceptovať existenciu istej kozmickej inteligencie, moje náboženstvo je akási Einsteinova kozmická religiozita, verím v inteligenciu prekonávajúcu tú našu, ľudskú, vesmír nemohol vzniknúť náhodou, to je mi ako fyzikovi jasné. Ale čo z toho vyplýva pre nás, ľudí, Corwin tvrdí že sme len pokusné akési krysy v experimente ktorý nikdy nepochopíme pretože presahuje naše možnosti…tak neviem, čo z toho vyplýva pre nás…?”  

”Pokiaľ existuje-ako to ty voláš-vesmírna inteligencia ktorá nás presahuje-tak je to živá bytosť, má duchovnú podstatu podobne ako človek. Medzi nami a krysou je menší rozdiel ako medzi nami a touto kozmickou inteligenciou. No a pokiaľ nás presahuje tak dielo tejto bytosti má nejaký cieľ-zámer. Vesmír tu nie je prenič za nič, tak isto človek tu nie je len tak. Zober si komplexnú logiku stvorenia: Hmota, bez ducha, človek, bytosť s hmotným telom ktoré je spojené s duchom, podľa našej viery existujú aj čiste duchovné bytosti, stvorené Bohom-tak my, kresťania, muslimovia a Židia, voláme tu kozmickú inteligenciu-a v tomto komplexe stvorenia človek dostal nepredstaviteľne dôležitú úlohu-zduchovniť hmotný svet. Každý vedecký objav, každé inžinierske dielo, každé umelecké dielo, prispieva ku zduchovneniu hmotného sveta a jeho premene na niečo kvalitatívne nové. Podľa našej viery ktorú potvrdzuje realita, sa na začiatku dejín ľudstva stalo čosi hrozné…nevieme presne čo, jedenie zakázaného ovocia je samozrejme, metafora. Ľudstvo padlo strašne hlboko, horšie ako zviera. Zviera plní svojú úlohu v ekosystéme, človek ju plniť prestal. Boh-kozmická inteligencia sa rozhodla ľudstvo zachrániť a robí to postupne. Po krokoch vracia človeka ku cieľu ktorý má dosiahnuť. Aj ľudstvo ako celok, aj nás, individuálne, aby sa každý z nás stal osobnosťou ktorou sa mal stať podľa plánu…ktorý pre nás načrtla tá kozmická inteligencia…dáš si kávu alebo čaj?” spýtal sa na zakončenie otec Anton.  

Genja mlčal…po malej chvíli riekol: ”Vieš, toto je na mňa naraz trocha moc…ja to musím nejak …no…asimilovať…”   

”Nevadí, ak chceš pošlem ti cez messenger niečo na čítanie i počúvanie…potom si urob záver.”  

”Anton-môžem ťa ta oslovovať?-spýtal sa Genja na začiatok ďalšieho dotazu, kývnutím a úsmevom dostal povolenie-v istom zmysle obdivujem kresťanov že napriek všetkému čo sa za posledných tridsať rokov stalo, prežili a ostávajú…”  

Otec Anton sa usmial:  

”Kozmická inteligencia je inteligenciou aj preto že vytvorila kozmos ako systém-hmotne duchovný komplex ktorý určite dosiahne svoj cieľ. Kto sa proti tomuto systému postaví zničí sám seba. Monoteistické náboženstvá učia o ”nebi” a ”pekle” je to metaforické vyjadrenie konečného stavu v ktorom má skončiť celý vesmír včetne ľudstva. Tí, čo sa dobrovoľne a z vlastnej vôle vyčlenia z tohoto projektu, ostanú mimo. Nič menej a nič viac-to je to peklo. Dostanú to čo chceli dosiahnuť. Byť mimo systém.”  

  

Genja premýšľal v tichosti zatiaľ čo otec Anton zalieval čaj.   

”Vieš….povedal Genja po chvíľke…ja ti to čo si mi povedal, musím nejak stráviť. A až dokiaľ som nestretol Lauru, bol som ku filozofii a poznatkom o veciach posledných úplne ľahostajný. Ver mi veľa premýšľam o tomto ale potrebujem ešte akýsi kopanec-impulz urobiť krok vpred a prekročiť hranicu…ak mi rozumieš…”  

”Určite ti rozumiem. Každý kto rieši-ako vravíš-veci posledné, sa dostane do rovnakej situácie. Nechaj si na to kľudne čas…”  

Anton chcel ešte niečo povedať ale Genja mu skkočil do reči:  

”Ako si sa dostal ku viere a celkove ku tvojmu povolaniu ty?”  

Anton si upil zo šálky. Mierne zovrel pery a akoby po miernom zaváhaní pokračoval:  

”Ja som vyrastal v náhradnej rodine. Moji rodičia boli kresťania, mali permanntné porblémy, otca vyhodili z práce ako klinického psychológa pretože sa snažil riešiť duševné poruchy vyučovaním hlavnej kresťanskej zásady-láske ku blížnemu. Mama roky márne zháňala zamestnanie pretože v osobnom archíve mala záznam že sa zúčastňovala bohoslužieb. Pamätám si ako decko že ích vláčili po súdoch za rozsvietenú hviezdu v okne na ktorési vianoce-za svetelný smog. Svetelné reklamy nevadili. Bývali sme v menšom dome so záhradou, keď som mal šesť rokov nabehol program šetrenia energiou-ani kilowatt nazmar, tak nejak sa to volalo. Ľuďom nariadili tepelne izolovať všetky budovy ktoré nemali akýsi energetický certifikát a ak na to nemali-dom zbúrať a presťahovať do vyhradených ubytovní. Vtedy sa začali búrať aj kostoly akože energeticky nevýhodné aj keď sa vo väčšine vôbec nekúrilo. Dostali sme sa do dvojizbového kamrlíku v štyridsať poschoďovom mrakodrape… Keď som mal desať rokov bolo kresťanstvo vyhlásené za netolerantné a akékoľvek jeho prejavy boli zakázané. Na pápeža bol vydaný medzinárodný zatykač, skončil niekde v reedukačnom centre, moji rodičia sa stretávali tajne s ostatnými veriacimi, globálne poriadkové sily urobili raziu a všetci skončili v reedukačnom centre-rozumej v pracovnom tábore….”  

  

(Genja pokýval hlavou akože rozumie)  

  

”Ja som sa dostal do náhradnej rodiny, mal som šťastie, pomerne slušní ľudia, s učením som nemal problém, podporovali ma, mojím snom od puberty bola medicína, podarilo sa mi ju vyštudovať. Jedným z mojích prvých pacientov bol bývalý kňaz, už starší človek ktorému som sa zveril s mojími problémami-podobne ako ty. Mali sme niekoľko dlhých rozhovorov, ako lekár som to mohol kryť-a on ma nasmeroval na tajnú cirkev, ľudí existujúcich mimo systému. Bývalí jezuiti, ktorí však pribrali do svojej agendy všetkých ktorí mali ku kresťanskej filozofii kladný vzťah. Navonok fungovali ako normálni občania Globálneho sveta, stretávali sa tajne v rámci možností po bytoch kde vedeli hacknúť všetky spotrebiče pripojené na internet a odosielajúce informácie o tom čo sa deje v byte alebo dome. Tam-stručne povedané-som sa rozhodol. Prekročil som hranicu. Stal som sa jezuitom, podmienka bola vyštudovať ešte dve vysoké školy-jednu podľa ľubovôle, druhú-teológiu a filozofiu, tajne, v kruhu svojích spoluslužobníkov. Tak som sa dostal ku biochémii ktorú som zvládol za štyri roky, po večeroch a nociach som študoval filozofiu a cez deň pracoval. …Keď prišiel kolaps Globálnej informačnej siete našli ma Corwinovi ľudia, vysvetlili mi že môj priamy nadriadený v ráde ma doporučil do projektu Exodus. Povedali presne jeho meno, popísali vzhľad a vedeli detajly o ňom, nemal som dôvod ím neveriť.”  

  

”Čo si myslíš o Corwinovi?” spýtal sa náhle Genja.  

”Je to vzácny človek, charizmatik, bývalý finančný mág, vysokopostavený vo finančnom svete, myslím si že je iný ako ostatní v tejto branži, ide mu jednoznačne o dobrú vec, aj ja som dlho bojoval s myšlienkou že odísť a nechať ostatných je jednoducho zrada…ale jeho prístup sa mi zdal z hľadiska racionálneho ako jediný možný…zachrániť aspoň niekoho keď nie je možné všetkých…A Boh stovril pre ľudí celý vesmír-nielen planétu Zem. Možno nájdeme planétu kde sa bude dať žit a vďaka tvojmu vynálezu tam presídlime obyvateľov Zeme…neskôr.”  

”Tých čo ostanú!” dodal Genja.  

”Ver tomu Genja, že Boh zasahuje do ľudských dejín. Nám možno nepochopiteľným spôsobom…ale ja verím že v náš prospech.” zamyslene dodal Anton.  

”Neviem…ja som sa o tom ešte nejak moc nepresvedčil.”  

”Možno je to úplne nenápadne…a raz to príde, náhle a nečakane, presne ako informačný kolaps.” zaprorokoval Anton. Zapípal komunikátor a na 3D obrazovke sa objavil nejaký odkaz.  

”Mám ďalšieho pacienta, musíme pre dnes končiť, fajn že si prišiel, môžeme kedykoľvek pokračovať!”-ukončil debatu otec Anton.  

”Dovtedy budem musieť čakať a robiť tak, akoby sme nič neočakávali!” riekol Genja, vstal z kresielka a premýšľal či má alebo nemá ešte niekedy prísť.   

  

  

5. Zločin.  

  

Po štyroch mesiacoch a troch dňoch posádka i osadníci na palube Genesis oslavovali polovicu cesty pohárom šampanského ktoré ktosi zo šéfov pre tento účel naložili do nákladového priestoru i napriek nutnému šetreniu priestorom i hmotnosťou. Tím fyzikov vedený Genjom oslavoval dvojnásobne pretože sa ím podarilo vyriešiť spôsob získavania vodíka z priestoru a jeho využitie ako pracovnej látky pre manévrovanie kozmickej lode v podsvetelných rýchlostiach využijúc ”voľnú energiu” z jeho vynálezu pre ktorý sa rozšíril názov Kulikovov bezpohybový generátor. Po zopár formálnych vyjadreniach obdivu a blahoželania na adresu posádky ktoré preniesol Jacob Henkley, dostal slovo Spencer. Prehovoril pre neho typicky-vecne a stručne:  

”Máme za sebou polovicu cesty ku Esperanze-Nádeji, ako spontánne začali nazývať planétu moji priatelia. Absolvovali sme ju bez potiaží, ale najťažšia časť-ďaleko najťažšia-je pred nami. Stále netušíme čo nájdeme na planéte Esperanza ako a kým -alebo čím-budeme privítaní-ak vôbec niekým-pretože stále vieme o nej len veľmi málo. Viem len to že sa tam s veľkou pravdepodobnosťou bude dať nejaký čas prežiť. Budeme musieť vyvinúť veľké úsilie aby sme prežili i natrvalo a tak doslova experimentálne odpovedať na základnú otázku-či sa to vôbec bude dať.Vieme že je tam atmosféra obsahujúca kyslík a že je tam povrchové vodstvo. Či si budeme môcť sami zabezpečiť ostatné je otázka na ktorú nevie momentálne odpovedať nikto.”   

  

Po Spencerovi dostal slovo šéfpilot Arne Neuwirth:  

”Presne o hodinu a päť minút zahájime brzdenie. Genesis otočíme o sto osemdesiat stupňov, rekonfigurujeme gravitačnú kavitu a aktivujeme impulzný motor ktorý bude teraz slúžiť na spomalenie. Po skončení tohoto večierku sa v naších kajutách pripútame aby sme zniesli pár desiatok minút beztiažového stavu kedy bude vypnutý impulzný pohon. Prosím sledujte pokyny na vnútornej sieti na komunikátoroch. Toto je z mojej strany všetko, prajem príjenmý zvyšok nášho stretnutia.”  

  

Po hodine a piatich minútach boli všetci vo svojích kajutách, pripútaní ku anatomickým kreslám, pripravení na stav bez tiaže-či skôr bez zrýchlenia ktoré nahradzovalo tiaž. Genesis na chvíľu vystúpila z gravitačnej kavity, impulzný motor prestal emitovať fuzionujúcu plazmu unikajúcu z dýzy takmer rýchlosťou svetla, loď sa otočila akoby do protismeru, opäť bol aktivovaný impulzný motor a titanové nosníky s upevnenými panelmi gravia boli rozmiestené do požadovaného tvaru pre optimálne zakrivenie priestoru. Na palube Genesis sa opäť všetko vrátilo akoby do normálneho života -v tých doteraz najnenormálnejších podmienkach pre ľudstvo. Zdalo sa že už nič nebráni posádke a osadníkom dostať sa ku cieľu.   

  

Bolo to pár týždňov pred koncom cesty. V celom osadenstve Genesis bolo cítiť napätie, rešpekt pred neznámom i obavy. Možno nie priamo strach, ale nevyhnutnú úzkosť z neznáma. Laura sa raz v noci zobudila s výkrikom, čo sa deje rozospato sa opýtal Genja, ach…nič odpovedala Laura, desivý sen, nočná mora, na neznámej planéte na ktorú nevkročila ľudská noha, na mňa z hmly nad vodou zaútočila chobotnica, ovinula ma a škrtila…neboj, to bol iba sen, snažil sa ju upokojiť Genja…ja viem, odvetila Laura a dlho sa pokúšala zaspať. Tú úzkosť z neznáma každý prežíval inak, podľa svojho vnútorného nastavenia.   

  

V ten deň Genja práve viedol Veroniku do veľkej miestnosti ktoré by sa dalo nazvať materskou škôlkou keď mu zaznel signál z komunikátora na ľavej ruke. Otvorli 3D obrazovku. Ihneď sa dostavte do kapitánovej pracovne. Účasť nevyhnutná.   

”Čo sa deje?” pomyslel si Genja. Veroniku pobozkal na čelo, odbehla medzi ostatné deti.   

  

V kapitánovej pracovni, čo bola trocha zväčšená kajuta zariadená podlhovastým stolíkom a desiatimi stoličkami okolo, sedeli už členovia užšieho vedenia, kapitán Spencer, Arne Neuwirth a vedci Suvit, Annika, Bertil, otec Anton ako lekár a Sikumi Kinta, šéf technológií, Patrik Kowalski, šéf info technológií, ostatné miesta boli prázdne.Genja ako privilegovaný vedec bol členom výkonného výboru i keď by sa bez tejto funkcie bez problémov zaobišiel, vedel o sebe že nie je organizačný typ. Jakmile si sadol vedľa Suvita a zaklapli sa automatické dvere, Spencer nervóznym pohľadom preletel prítomných a riekol: Dnes ráno boli Jacob Henkley, Roger Tisdal a Corwin Adler nájdení vo svojích kajutách bez známok života…mŕtvi…”  

  

(Prítomnými prebehla vlna zdesenia). Kapitán urobil na moment pauzu aby nechal nechal výbor absorbovať neočakávanú a drastickú novinku a pokračoval:  

”Predbežne konštatujeme že na ích telách sa nenašli stopy násilia, definitívny záver určí až pitva-(Pozrel na otca Antona)-, boli nájdení na svojích lôžkach, akoby jednoducho …odišli v hlbokom spánku. Vzhľadom na to že zomreli traja naraz je takmer isté že sa nejedná o prirodzenú smrť…”  

  

Kapitán nebol žiadna padavka ale vyzeral značne zdesený. Nepríjemnú chvíľu ticha prerušil Arne, šéfpilot a zároveň šéf bezpečnosti:  

”O tretej hodine dvanástich minútach Greenwichského času služba v riadiacej kabíne obdržala správu z ích smart watch komunikátorov o fatálnom poklese krvného tlaku a zástave tepu. Šéflekár i ďalší dvaja lekári boli okamžite zavolaní a po otvorení ích kabín sa snažili o oživenie-márne. Ako bolo spomenuté, žiadne viditeľné stopy na ích telách sa nenašli, podľa naších dostupných informácií jedli za posledných dvadsať štyri hodín to isté čo všetci ostatní. Momentálne nevieme nič viac, príčinu smrti stanoví pitva. Tak isto je úplne neznámy motív kto by mohol mať záujem na smrti týchto   

ľudí… Ako šéf bezpečnosti som bol poverený vyšetrovaním tejto udalosti ktorá vniesla hrôzu do doteraz pokojnej situácii na palube Genesis. Ak by ste vedeli aj čo len o náznakoch informácií ktoré by mohli posunúť vyšetrovanie vpred, kontaktujte ma, môžeme sa baviť cez komunikátor alebo osobne. Zatiaľ z mojej strany toľko, teraz bude hlavnou úlohou zistiť príčinu smrti!”   

Arne pozrel na otca Antona ktorý súhlasne pokýval hlavou a oprel sa na stoličke na znak že svoju reč skončil.   

  

Nastalo temné, triskné ticho ktoré prerušil Suvit:  

”Kto mohol mať záujem na smrti týchto troch ľudí?” Vecná otázka bez emócií.  

”Nemám ani tušenia-odpovedal Spencer-neviem o tom že by niekomu ublížili alebo mali nejakých nepriateľov.” Ako kapitán sa vžil do role zodpovedného vodcu.   

Ďalšie trápne ticho ktoré hrozilo prerušil Arne:  

”Viac budeme vedieť po pitve. Teraz chcem vedieť váš názor-ako oznámiť udalosť celému osadenstvu?”  

”Úplne normálne-riekol Theo-myslím že na tejto misii nemáme mať žiadne tajomstvá…”  

”..a nakoniec sa to aj tak všetci dozvedia, utajovanie je zbytočné.” doplnila ho Annika.  

”Nemôže to zmariť vyšetrovanie?” spýtala sa Bertil.  

  

Nakoniec bolo dohodnuté že udalosť oznámia po zistení príčiny smrti. O dvanásť hodín sa opäť stretneme, oznámil Spencer.   

  

Genja kráčal zakrivenou chodbou po obvode lode v depke. Ku zvláštnemu pocitu rešpektu pred neznámym cieľom sa pridružil strach, temná chmára na duši uvedomiac si že je tu ktosi-ktorýsi-čo sú schopní …vraždiť. Utešoval sa že sa udalosť nakoniec nejak vysvetlí, že to nebude také zlé ale keď robil svoju dnešnú prácu-niekoľko lekcií z fyziky- nevedel sa poriadne sústrediť a mal pocit že študenti to na ňom vidia. Dôvera v tých s ktorými bol na jednej lodi obrazne i doslovne-kozmickej-a ktorí boli navzájom odkázaní jeden na druhého dostala ťažkú, skoro smrteľnú ranu.   

  

Po dvanástich hodinách prechádzalo vnútorné osvetlenie Genesis do večerného a nočného módu. V Spencerovej pracovni ktorá bola zároveň aj akousi menšou konferenčnou miestnosťou, sa opäť stretlo užšie vedenie, kapitán Spencer hľadel chvíľu strnulo pred seba, za moment sa akoby spamätal a zahájil schôdzu:  

”Máme predbežné výsledky pitvy troch obetí, šéflekár, dávam ti slovo.”  

Otec Anton sa naklonil nad stôl a pred seba premietol 3D obrazovku komunikátora:  

”Výsledky pitvy sú nasledujúce: Najdôležitejšía vec je to že v krvi a orgánoch troch obetí bola nájdená vysoká koncentrácia xenónu-vzácneho plynu ktorý spôsobuje pri vdychovaní hlbokú narkózu. Predbežný záver je taký že kajuty ktosi naplnil namiesto vzduchu xenónom ktorého je na palube dosť a používa sa v plazmových manévrovacích motoroch. To vyvolalo narkózu a po určitej dobe smrť zadusením v hlbokom spánku. Bezbolestná smrť. Druhá dôležitá vec-Corwin Alder bol v treťom štádiu rakoviny pankreasu. Neliečenom. Tento fakt nám dáva v istom zmysle nový pohľad na vec. U Jacoba a Rogera neboli nájdené žiadne podstatné patologické procesy ktoré by neboli primerané ích veku. Toto je medicínsky výsledok, záver ostáva na nás.”  

  

Zhasla obrazovka s dátami ktoré prezentoval otec Anton a v miestnosti nastalo na chvíľu triskné ticho. Prerušil ho Arne:  

”Prvá pracovná hypotéza je-vražda a sebevražda. U Corwina pochopiteľné, nepochopiteľné čo sa stalo s ostatnými dvomi. Omyl, alebo schválnosť? A ako bolo možné takéto čosi previesť, napustiť do kajút xenón?”  

  

”Technicky sa to zvládnuť dá-riekol Sikumi-stačí do systému výmeny vzduchu pripojiť prívod xenónu. Nič neriešiteľné.”  

”Ale kto to urobil, jedine ten kto má nejaké technické vedomosti o život udržujúcich technológiách lode!” argumentovala Anika.  

”To nie je problém, každý si to môže nájsť na webovej stránke lode, nie je to nič tajné…Potom stačí previesť prepojenie a ani to nie je zložité. ” odpovedal Sikumi.  

Spencer lúskol prstami akoby dostal nápad:  

”Aj keď je pozdná večerná hodina, navrhujem prehliadku kajút všetkých troch obetí a prezrieť ích komunikátory! A to hneď! A zúčastníme sa jej všetci kvôli svedectvu.”  

Užšie vedenie súhlasilo mlčaním. Spencer sa svižne zodvihol zo stoličky a vyšiel z miestnosti nasledovaný ostatnými členmi vedenia a pobrali sa do kajút troch obetí ktoré sa nachádzali v osadníckej časti lode vedľa seba. Prvú otvorili Corwinovu kajutu. Lôžko, pracovný stolík, modul na veľkú 3D obrazovku, na stene veľký obraz či plagát-pyramída s vševidiacim okom na vrchole zaujali osadenstvo len na chvíľu. Jeho komunikátor ležal na vstavanej polici pri lôžku, Spencer sa preň načiahol a podal ho Patrikovi:  

”Musíme sa doň dostať.” oznámil.   

  

Pre prístup cudzej osoby do súkromného komunikátora bolo nutné zadať dve heslá, jedno od Patrika ako admina a druhé od kapitána. Stalo sa a na veľkej 3D obrazovke zasvitla pracovná doska Corwinovho komunikátora. A na nej text v textovom editore.  

”Zväčši!” vyriekol Patrik komand a text zaplnil celú 3D obrazovku. Všetci so zatajeným dychom čítali:  

  

”Ja, Corwin Adler, píšem tento text v plnom duševnom zdraví a bez akéhokoľvek nátlaku pokiaľ za nátlak nepočítam-svedomie. Hlavným dôvodom môjho nečakaného príchodu na palubu Genesis bol čin ktorý teraz vyšetrujete a o ktorom prezradím motív takže vyšetrovanie môžete po prečítaní tohoto textu ukončiť a budem stručný. Celý svoj aktívny život som pôsobil ako finančný mág a jeden zo strojcov Nového globálneho poriadku. A odkedy som začal pracovať vo financiách vedel som že tento systém je nestabilný, raz musí prísť deň kedy padne. Premýšľal som dlho čo bude potom…Jadrová apokalypsa? Bieda ľudstva, zmätok a brutalita? Stretol som niekoľko vysokopostavených ľudí zmýšľajúcich ako ja a tam sa zrodila naša organizácia. Vďaka vedeckým poznatkom ktorým sme verili sme sa rozhodli vytvoriť projekt Exodus na opustenie tejto planéty a začatie nových dejín ľudstva. Vzhľadom na podmienky bolo jasné že nebude možné hneď presťahovať milióny ľudí a ani to nebolo naším cieľom. Chceli sme uskutočniť čosi ako prirodzený výber-vybraných jedincov podľa naších kritérií. To bola moja prvá dilema-vybereiš zopár a ostatných necháš osudu. Na dosiahnutie cieľa sme museli organizovať megapodvody s financiami. Iná cesta ku získaniu potrebnej techniky nebola. Svet, v ktorom sa jedinec alebo skupina jednicov mohla presadiť vlastnou prácou dávno skončil ešte pred mojím narodením. Toto bola moja ďalšia dilema-uvrhli sme do biedy možno milióny ľudí aby sme dosiahli svoj cieľ. Po pravde, kolaps Globálneho informačného systému nám zamiešal karty a urýchlil konanie. Miestoprísažne vyhlasujem že my, organizátori Exodu sme s tým nemali nič spoločné, čo sa vôbec stalo sa asi nikdy nedozvieme, domnievame sa že operačný systém Applesoftu bol jednoducho naprogramovaný niektorým z programátorov tak, aby vymazal sám seba keď príde deň, minúta, sekunda…Možno ho trýznilo svedomie ako mňa. Teraz moja sviečka pomaly dohára. Možno by horela o pár mesiacov dlhšie, ale načo, nevidím dôvod zavadzať vám v novom svete, moja úloha bola splnená. A beriem so sebou aj ostatných finančníkov na palube. V novom svete ích nebudete potrebovať, ten bude bez ních lepší. Previesť tento čin bolo jednoduché-stačil mi diaľkovo ovládaný ventil a pár hadíc napojených na tank s xenónom v technologickej časti lode. Zvládol som to sám. Želám vám veľa-veľa šťastia na planéte Esperanza, budete ho určite potrebovať.”  

  

Ostalo dusné ticho, akoby všeci čakali kedy tí druhí dočítajú a ktosi začne komentovať šokujúcu udalosť. Keď už hrozilo že ticho exploduje, prehovoril otec a lekár Anton:   

”Myslím, že to biblické nové nebo a nová zem sa zatiaľ nekoná. ..”  

Pohľady všetkých sa obrátili na neho, vycítil že čakajú vysvetlenie.  

”To tragické dedičstvo naších prarodičov si nesieme so sebou aj do hlbín kozmu.”  

  

Ďalej sa už nikto nič nepýtal. Po chvíli triskného mlčania Spencer oznámil tónom ktorý vylučoval diskusiu:   

”Skutočnosť oznámime posádke i osadníkom a uverejníme plný text ktorý Corwin Alder zanechal.”  

  

  

6. Planéta Najjasnejšej z Draka  

  

Bezodná čierňava vesmíru prerušovaná rojom hviezd a hmlovín pohybujúcich sa v rytme rotácie kozmickej lode upútala na chvíľu kapitána Spencera hľadiac von cez pancierové okienko svojej kajuty. Pohľad do kozmu sa vraj nikdy nezunuje, presne tak ako na oheň alebo more…  

  

SLSS GENESIS zavisla na stacionárnej obežnej dráhe planéty označenej ako Alfa Draconis B pre ktorú sa však u väčšiny posádky ujal názov Esperanza-Nádej.   

Po osemmesačnej ceste, kedy nik z tristo deväť člennej posádky a tisíc šesťsto štyroch osadníkov nevedel či sa vôbec dostanú k neznámemu cieľu, boli zrazu na konci cesty. Trojkilometrový kolos kozmickej lode Genesis nesklamal, on, Spencer, a jeho posádka ho bezpečne doviedli tam kde sa -možno-začnú písať nové dejiny ľudstva. Možno! To treba zdôrazniť… Hľadiac na pohybujúce sa roje hviezd a kosák planéty, osvetlený najjasnejšou hviezdou zo súhvezdia Draka, sa mu v mysli premietali udalosti posledných rokov na Zemi ktoré v konečnom dôsledku doviedli GENESIS až sem do bezodnej priepasti kozmu. Vojna Západu s Východom, ako to nazývali, keď bol ešte chlapček, potom tá vojna skončila a prišla pandémia, vraj tretia, prvé dve boli pred jeho narodením. Potom sa vytvorila celosvetová vláda na zaviedla totálne kontrolovaná spoločnosť vraj, kvôli našej vlastnej bezpečnosti. V podstate bolo zakázané cestovanie, to smeli iba privilegovaní, zlikvidovaný vidiek, zavedené ”zóny života” kde bol zákaz vstupu-okrem privilegovaných. Potom sa každý chcel stať privilegovaným. Efekt bol taký že všetci sa chceli zapáčiť za každú cenu, udavačstvo bolo v dennej náplni, skrytá nenávisť medzi ľuďmi bola fatálne rozšírená.  

  

Jemu, Spencerovi, sa podarilo dostať sa medzi privilegovaných, vyznamenal sa ako astronaut pri výpravách na Mars a ku Jupiterovým mesiacom.   

  

Potom prišiel vírus. Počítačový. Behom jednej noci zanikla postindustriálna civilizácia. V to osudné ráno zhasli všetky servery a počítače, dáta v ních boli nenávratne preč, na užívateľov z obrazoviek blikala akási podivná hra farebných fraktálových kriviek, ako sadistický výsmech kohosi tajuplného, toho čo sa radoval z likvidácie civilizácie, zanikli úplne všetky dáta uložené v cyberpriestore, zanikli účty v bankách, nebolo možné previesť jediný finančný úkon keďže hotovosť bola dávno zrušená. Zastavila sa dodávka elektriny, vody, aj toho mizerného množstva tepla ktoré bolo ešte dostupné, všetka doprava automatickými dopravnými prostriedkami aj virtuálna realita kde väčšina ľudstva zabúdala na svoju biedu-zastal život. Ešte v tú noc sa rozhoreli v mestách ohne a začala streľba. Najprv vojna o pohonné hmoty, potom i o potraviny. Každý na vlastnú päsť a podľa vlastnej inteligencie. Vyhrávali ho tí čo mali prístup ku zbraniam-hlavne policajti a vojaci. Ulice miest sa plnili mŕtvolami. Tí však, čo prežili boli odsúdení na pomalé umieranie od hladu a chladu.   

  

Jeho, Spencera, našla Corwinova organizácia, spolu s ďalšími tisíc deväťstotrinástimi vybranými ľuďmi. Tie výsledky výskumov boli prísne utajované, i keď dáta boli staré desiatky rokov: Na druhej planéte hviezdy Alfa Draconis bola spektrálnou analýzou s istotou potvrdená prítomnosť vody, kyslíka a-chlorofylu. Na rad prišiel vynález Gennadija Kulikova, Einsteina a Teslu dvadsiateho prvého storočia v jednej osobe, ktorý umožnil prístup ku prakticky neobmedzenému množstvu energie potrebnej na rozbehnutie Alcubierrovho pohonu ktorý bol dovtedy iba teoretickým snom letcov do kozmu. Vybraní prísnymi kritériami opustili Zem kde neostala žiadna nádej. Jedine tam, v kozme bola šanca na ”novú Zem”.  

  

Zbabelosť? Je pud sebazáchovy zbabelosťou? So zlom sa dá bojovať alebo pred ním ujsť-pokiaľ nie je nádej na víťazstvo.  

  

Spencer rýchlo precitol zo spomienok a cez komunikátor zvolal míting v riadiacej kabíne lode. Je načase rozdať úlohy a pripraviť sa na to najdôležitejšie-prvé pristátie prvého človeka na povrchu planéty cudzej hviezdy-tej Najjasnejšej z Draka.  

  

Prvá dostala slovo planetologička Čian Sun:  

  

” Zopakujem známe i nové fakty. Planéta má 1.1 násobok hmotnosti Zeme, gravitácia na povrchu je neparne vyššia, má o desať percent silnejšie magentické pole. Atmosférický tlak je 116% pozemského, bude nutný istý čas na adaptáciu. Spektrálna analýza: Obsah kyslíka 24%, obsah oxidu uhličitého 0.11%, nemalo by to robiť problémy, stopové množstvá metánu, amoniaku, sírovodíka, priemerná teplota je 25 oC…planéta má dve obežnice o málo menšie ako náš Mesiac…mali by sme ím vymyslieť mená, nie je to však teraz priorita…má deviáciu rotačnej osi 22 stupňov…je to fascinujúca podobnosť so Zemou…”  

Na veľkej interaktívnej obrazovke sa objavil model planéty s dvoma kontinentami a oceánmi, je to len predbežné zobrazenie, predpokladáme že veľká časť kontinentov je pokrytá rastlinstvom, spektrum chlorofylu v odrazenom svetle je naprosto jasné… predpokladáme intenzívny život…A čo je najdôležitejšie-nieto známok po technickej civilizácii, nezaznamenali sme žiadne elektromagnetické žiarenie ktoré by mohlo byť umelého pôvodu, žiadne umelé satelity…”  

  

Po ukončení vystúpenia Čian Sun si opäť zobral slovo Spencer:  

  

”Prvoradou úlohou bude rozmiestniť komunikačné satelity na vybraných stacionárnach bodoch nad povrchom planéty. Potom prídu na rad sondy ktoré pristanú na povrchu a budú nejaký, zatiaľ neupresený čas, monitorovať dej priamo na povrchu. Až potom príde na rad výsadok naších raketoplánov…”  

  

Po dňoch intenzívnej práce sa stalo niečo divné, nepochopiteľné. Stacionárne družice na komunikáciu a lokalizáciu rozmiestené na obežnej dráhe Esperanzy fungovali. Sondy, vyslané na povrch prestali fungovať jakmile dosiahli ionosféru planéty…všetky do jednej. Ako keby sa stratili, prestali existovať. Po ďalších dňoch intenzívnej diskusie v snahe vyriešiť nepredvídateľnú komplikáciu bol ďalší postup rozhodnutý hlasovaním vo vedeckej rade. Väčšinou jedného hlasu rozhodli vyslať na povrch planéty raketoplán s posádkou. Táto úloha bola zverená skúsenému kozmickému pilotovi Arnemu Neuwirthovi ktorý mal na povrchu planéty pristáť s mikroplánom (malý raketoplán pre jednu osobu), šepkalo sa že dôvod je ten aby sa čo najviac znížilo riziko straty viacerých vysoko kvalifikovaných osôb. Arne neprotestoval ani v náznakoch, bol zvyklý plniť rozkazy a celá posádka bola naprosto zmierená s tým že môže čeliť nepredvídateľnému nebezpečiu. Cítil skôr vzrušenie ako pred adrenalínovou zábavou, bude prvým pozemšťanom ktorý pristane na planéte inej hviezdy, myšlienku že nik nevedel ani v náznakoch čo ho čaká pri kontakte s neznámym životom potlačil do úzadia.   

  

Štartoval keď sa Genesis nachádzala na nočnej strane planéty, hydraulický manipulátor vysunul mikroplán z hangáru a uvoľnil svorky. Arne sa ocitol razom v beztiažovom stave, počkal kým sa zortvačnosťou vzdiali od lode a v bezpečnej vzdialenosti spustil hlavný fúzny motor. Záporné zrýchlenie 4g ho vtlačilo do sedadla, vzhľadom na obrovský výkon fúzneho motora mohol pribrzdiť tak, že prešiel takmer do voľného pádu bez rizika vzplanutia pri náraze na atmosféru. Keď prekonal vypočítanú dráhu a začal zreteľne klesať, otočil mikroplán čelom v smere letu. Letel smerom ku dennej polovici Esperanzy, náhle z tmy vylúpol úzky kosák modrozelenej planéty a v pozadí slnce-hviezda-Najjasnejšia z Draka ktorej oslepujúcu žiaru ihneď automaticky odstránili silné ochranné filtre.   

  

Nos mikroplánu klesal ku povrchu, zaliatemu žltobielym svetlom hviezdy. Kotúč planéty sa postupne rýchlejšie a rýchlejšie zväčšoval až nakoniec zakryl celé zorné pole. Arne začínal postupne rozoznávať pásy oblačnosti, cez bezoblačné oblasti mordozelený oceán a nakoniec kontinent kde mal pristáť.   

  

Niečo sa stalo. Náhle a bez varovania sa na palubnej doske rozblikali červeným svetlom kontrolné signály, nápis ERROR ako zlovestné oči nejakej rozprávkovej príšery oznamujúce že všetky elektronické systémy zlyhali. Zmizlo spojenie s GENESIS i navigácia a mikroplán bolo možné ovládať iba ručne-hydraulika a elektrický generátor našťastie ostali funkčné. Arne vedel čo ho čaká. Musí plachtiť dokiaľ nestratí rýchlosť a potom sa nejak pokúsi pristáť. Biefeldov-Brownov pohon, používaný v atmosfére aby nedošlo ku zamoreniu rádioaktivitou z fúzneho motora, samozrejme, nefungoval. Najlepšie by bolo pristáť na vodnej ploche-ak sa mu podarí nejakú nájsť.   

  

V silnej turbulencii vletel do mrakov, nie nepodobných tým na Zemi, letel v podstate na slepo, nefungoval radar ale podľa predbežného skanovania povrchu by tu nemala byť žiadna vysoká hora, ak spravil tím planetológov chybu, rozpleštím sa o nejaké bralo ktoré ani poriadne neuvidím…možno tak nejak dopadli naše sondy. Ale čo spôsobilo to náhle zlyhanie prakticky všetkej elektroniky? Nuž, nič iné neostáva iba tomu nejak prísť na kobylku…ak sa bude dať.   

  

To, či sa podarí odštartovať späť alebo či ho kolegovia prídu hľadať keď si sám neporadí zatiaľ neriešil. Turbulencie zoslabli a Arneho mikroplán vyletel z oblakov. Pod ním sa rozprestieralo zelené more lesa či džungle, prerušované miestami lesklými, pravdepodobne vodnými plochami. Bude to umenie nájsť nejakú vodnú plochu na pristátie kedy nemal ani potuchy aká je jej hĺbka a spoliehať sa mohol iba na svoj zrak. Ale skúsený pilot ktorý pristával na tak nehostinných svetoch ako Saturnov mesiac Titan rieši situácie z chodu-tak ako prídu.   

  

Plachtil nad zdanlivo nekonečným morom zelene, pomaly klesal, výškomer samozrejme, nefungoval, odhad výšky bol dosť ťažký, začínal rozoznávať vrcholky stromov, pocit akoby letel nad zvyškami amazonskej džungle sa mu vkrádal do mysle, nikde ani stopy po stavbách alebo komunikáciách…len nekonečný prales. Ten pohľad Arneho upútal len na chvíľu, náhle v diaľke zbadal lesklú plochu…Voda?   

  

Manuálne riadenie mikroplánu bolo tažšie avšak podarilo sa mu nasmerovať ho ku predpokladanému jazeru či moru-zatiaľ nebolo možné rozoznať veľkosť. Uvedomil si že stráca výšku, atmosféra je tu o čosi hustejšia ako na Zemi, bolo ťažké využiť skúsenosti pozemského výcviku pri odhade rýchlosti, na Marse i na Titane pristával s plne funkčou elektronikou. Vodná plocha-dúfam že to je voda-blyslo Arnemu mysľou-sa blížila rýchlo, bolo treba rozhodnúť ako pristáť, mikroplán bol prispôsobený na pristátie na vode, za normálnych okolností bol schopný plavby na obmedzenú vzdialenosť, budú tu však normálne okolnosti? Rozhodol sa a začal krúžiť nad hladinou, strácajúc rýchlosť postupne klesal, pomaly začal rozoznávať vlny na hladine, v diaľke sa objavil pás pevniny, neostáva nič iné ako sa pokúsiť pristáť a nejak sa dostať na pevninu.   

  

Horizontálne sa blížil ku pásu pevniny kde sa dalo už rozoznať rastlinstvo, vertikálne strácal výšku, stále nepoznajúc ani rýchlosť ani vzdialenosť od vodnej hladiny. Rozhodol sa náhle. Prisunul výškovku ručného riadenia, sledujúc bleskove sa mihajúcu vodnú plochu pod sebou, náraz na vodnú hladinu , nebyť pripútaný tak by si rozbil hlavu o strechu letúňa, predné sklo okamžite znepriehľadnila vodná triešť,mikroplán párkrát poskočil ako ploskáč po hladine, nápor vzduchu na moment vyčistil predné pancierové sklo, Arne zbadal rýchlo sa približujúcu pevninu, žltý povrch, akoby piesok, bol to okamih, hneď na to ho prudký náraz takmer vyhodil zo sedadla, bezpečnostné pásy ale vydržali.  

  

Mikroplán ostal stáť zakliesnený do spleti podivného rastlinstva, Arne rozoznával veľké modrozelené kopiovité listy priamo pred predným sklom, celkom zakrývali výhľad, nič moc viac vidieť nebolo.   

  

”Tak sme na mieste!” šepol si polohlasne snažiac sa obrátiť na žart dosť zložitú situáciu v ktorej sa ocitol. Chvíľu premýšľal, srdce mu bilo predsalen trocha divokejšie ako normálne, opäť sa rýchlo rozhodol. Čas na prechádzku. Hlavne zistiť ako dopadol mikroplán, vzhľadom na nefunkčnosť elektroniky sa to dá iba vizuálne, zvonku. Potom bude treba zistiť čo je vlastne so všetkou elektronikou, je snáď ”upečená” elektromagnetickým pulzom?  

  

Keď si nasadil skafander zistil, že meracie pristroje-teplomer, oxymeter, manometer, gravimeter-fungujú, vysielačka sa tiež zdala byť neporušená, ak bude nejaký komunikačný alebo navigačný satelit nad miestom kde sa nachádza malo by sa podariť naviazať spojenie…ale nik nemá potuchy čo tu spôsobuje zlyhávanie všetkých systémov. Posledná tlaková skúška, s tlmeným zasyčaním sa vyrovnali tlaky vo výstupnej komore, s námahou otvoril zaseknutý hatchback a s posvätným úžasom sa zahľadel na spleť mimozemských rastlín, zelenohnedé bradavičnaté konáre a kmene, pripomínajúce skôr chápadlá chobotnice a spleť veľkých modrozelených listov. Chvíľu trvalo kým sa cez ne dostal, našťastie boli pomerne krehké, zoskočil a pristál na tmavozelenom, machovitom či hubovitom povrchu, tvorenom asi nejakou živou hmotou.   

  

Stál ako prvý pozmemšťan na povrchu druhej planéty hviezdy Alfa Draconis a vyhýbal sa nutkaniu túto chvíľu osláviť aspoň nejakou posvätnou myšlienkou…  

  

Mikroplán pristál ”na bruchu” podvozok bol odretý ale inak nevykazoval väčšie poškodenie. Za ním, v dráhe pristátia sa ťahal pás skosenej vegerácie a ešte ďalej za ním vodná plocha, nedali sa odhadnúť rozmery. Teraz vyvstala v Arneho mysli ďalšia myšlienka: Čo stretne v tejto divočine, aké tvory tu žijú, aké dravce…ako ho budú vnímať, nakoľko budú agresívne…Mal so sebou malý samopal ktorý si pripravil do pohotovostnej polohy, použiť iba v absolútne nevyhnutnom prípade, to bola jedna z hlavných zásad novoosadníkov cudzej planéty.   

  

Pustil sa smerom ku jazeru či moru, boril sa spleťou polámaných pomerne mäkkých a krehkých kmeňov, pozoroval rastlinstvo okolo seba, bradavičnaté kmene poprepletané tenšími lodyhami rastlín, trocha tmavšia farba zelene pôsobila cudzo, zanechávala divný pocit, snáď sa bude dať na to zvyknúť…Okolo prefrnglo niekoľko jednicov akéhosi hmyzu, spočiatku sa nedal vidieť tvar pre veľkú rýchlosť, až jeden exemplár zastal pri priezore Arneho prilby plachtiac vo vzduchu ako pozemská pestrenka. Veľkosť asi ako vážka, pri bleskurýchlej frekvencii krídel sa nedal rozoznať ích počet ani tvar, priemer možno desať centimetrov, telo čierne so zelenými pruhmi…na pár sekúnd zavisol tvor na jednom mieste akoby ho sledoval-potom náhle odletel ku jednému zo stromov a zmizol v bradavičnatom útvare na kmeni ktorý sa otvoril a jakmile hmyz-či čo to bolo-vliezol, ihneď sa zavrel. Napadlo ho jeden exemplár chytiť…ale čo ak sa neznámy život bude brániť? Ako? Hryzadlami? Jedom? Smrtiacimi lúčmi? Môže svojími zbraňami prekonať skafander? Vesmír je nielen fantastickejší ako si myslíme, on je fantastickejší ako si vôbec vieme predstaviť-napadol ho Einsteinov výrok. A o cudzom živote to bude platiť dvojnásob…  

  

Prešiel pás skosenej vegetácie, zastal na žltobielom piesku ktorý delil pás lesa či džungle a jazera. V diaľke bolo vidieť náprotivný breh a hory. Obloha bola bledomodrá, plávalo po nej niekoľko nimbostratov takmer takých istých ako na Zemi, zdalo sa mu že s mierne naružovelou farbou, nad ním takmer v nadhlavníku žiarila Alfa Draconis teplou, žltobielou žiarou.   

  

Arne spustil vysielačku, prístroj hľadal na všetkých vlnových dĺžkach signál z Genesis alebo komunikačného satelitu ale odpoveďou bolo iba tiché šumenie akoby modemu. Nič, ani na niekoľký pokus.   

”Máme problém, Houston!” šeplol si sám sebe a chvíľu premýšľal čo ďalej. V tlakovej fľaši skafandra má kyslík na dve hodiny. V mikropláne na dva dni. Vonku v atmosfére je kyslíka viac ako na Zemi, ničmenej malý mikroplán nebol vybavený na sterilizáciu a stlačenie vzduchu, toto bola výsada iba veľkých transportných raketoplánov. Dať dolu prilbu skafandra…aj keď je atmosféra v princípe dobre dýchateľná, nik na svete nedokáže predpovedať aké mikroorgamizmy sú prítomné v atmosfére, tie najmenšie tvory môžu byť najnebezpečnejšie. Je nepredpovedateľné ako by zareagoval ľudský organizmus na cudzí život pri priamom styku s ním.   

”Vyzerá to že som tu na nejaký čas zavrzol-premýšľal, hľadiac na hladinu sčerenú vlnkami-a budem si musieť nejak poradiť než tam hore vymyslia ako sa sem bezpečne dostať!”   

  

Z hladiny jazera podchvíľou vylietavali okrídlené stvorenia torpédovitého tvaru a vystreliac do výšky mizli kdesi nad džungľou. Na chvíľu ho upútalo hmýrenie malých červovitých tvorov v plytkej pobrežnej vode. Premýšľal.  

  

Za istých okolností, pokiaľ budem mať spekla šťastie, by sa mohlo podariť odštartovať mikroplán na fúzny pohon ale to bude nutné urobiť dosť rozsiahle úpravy riadiacej jednotky aby sa dala riadiť ručne. Spálim všetko rastlinstvo i prípadné živočíšstvo dookola ale iné východisko nevidím…a zaberie mi to pár dní…Základné funkcie sú v poriadku, magnetická pasca s niekoľkými mikrogramami antiprotónov, ktoré sa používajú na zapálenie fúzie, je neporušená, bude treba prestaviť elektornické riadenie…malo by to ísť…a treba začať hneď. Otočil sa aby prešiel späť ku mikroplánu.   

  

Stalo sa to tak rýchlo že nemal šancu zareagovať. Z húštiny sa vynoril tvor ktorý sa môže zrodiť leda tak v mysli presýtenej dávkou LSD, veľkosti koňa, tvarom však s koňom nemal vôbec nič spoločné, bol to akýsi bizardný kríženec škorpióna a modlivky, prednými končatinami ho uchopiil bez šance na obranu a pevne ho držal, nemohol sa takmer ani pohnúť. Samopal sa mu hompáľal na remeni bez šance ho dosiahnuť, párkrát kopol nohami naprázdno, pochopil že nič, ale absolútne nič nezmôže. Tvor ho pevne držal a otočil smerom od seba.   

  

”Je koniec…”pomyslel si Arne a uvedomil si že nič iné ako sa na smrť rýchle pripraviť mu neostáva…má zmysel vôbec báť sa smrti?…So zavretými očami čakal smrtiace zovretie čeľusťami alebo smrtiace žihadlo s jedom…so skafandrom bude mať bytosť asi trocha problém, len nech je to rýchlo…  

  

Na konci škorpionovitého chvosta nemal tvor žihadlo lež akýsi rozšírený útvar pripomínajúci kladivo ktorý priblížil skoro tesne ku Arneho hlave v skafandri. Teleso sa rozžiarilo slabou, červenou žiarou. Pomaly ním prechádzal obrysy Arneho tela odhora dolu a na Arneho zápästí sa rozozvučal signál ionizujúceho žiarenia. Vysvetlenie bolo jediné:  

  

Ten tvor ho SKANOVAL!  

  

”Je to živá bytosť alebo stroj? ” vyvstala v Arneho mysli otázka, ruky mu držali klepetá či končatiny toho stvorenia pevne pri tele, takže nemohol zistiť aká je vlnová dĺžka žiarenia. Signál prestal po pár minútach zvučať a hneď nato ho tvor pomerne jemne postavil na piesok, uvoľnil stisk a niekoľkými skokmi zmizol v húštine. Prvý Arneho reflex bol pripraviť zbraň k paľbe, niekoľkými skokmi sa pustil prenasledovať tú bytosť ale hneď na to sa zháčil. Nezmysel. Atavistický inštinkt. Tvor mu nijako neublížil čo robilo stretnutie ešte oveľa tajomnejšie naviac v neprehľadnej džungli nemal pravdepodobne najmenšiu šancu oproti ”domácim”.   

  

Pustil sa krokom späť v brázde skoseného rastlinstva smerom ku mikroplánu snažiac sa pochopiť čo sa tu vlastne deje. Za tých pár hodín čo strávil na povrchu planéty nezaznamenal žiaden náznak útoku ani nepriateľský postoj, teraz však bolo jasné že ktosi-čosi o jeho prítomnosti vie a chce vedeiť viac o ňom samom. Piesok pobrežia vystriedala plytká špongiovitá hmota do ktorej sa zabáral kráčajúc, očakával že čoskoro zbadá mikroplán ktorý pred chvíľou opustil.   

  

Blížíl sa ku koncu zosekaného rastlinstva ale mikroplán nenašiel, nebolo ho, bol na konci cesty ktorú si vykliesnil, pred ním bola stena džungle, ale mikroplán nikde. Proste tam nebol.  

Stál bezradne pochopiac že problémy začali práve teraz. Srdce mu strepotalo, snažil sa jasne myslieť, dvadsaťtri tonové teleso z ocele s volfrámovým plášťom nemohlo len tak zmiznúť,zahľadel sa na pôdu (ak sa to tak dalo nazvať) pod nohami, kľakol si a začal holými rukami vyťahovať chumáče špongiovitej zelenej hmoty. Jediná logická možnosť kde sa jeho stroj nachádza. Hmota pod nohami bola húževnatá, niečo ako tkanivo, avšak trhať ľudskou silou sa dala. Pracoval neúnavne, nevnímal čas ani námahu a po odhrabaní asi pol metra ”tkaniva” narazil na tvrdý kov. Odhrnul zvyšky rastlinstva. Bol to volfrámový povrch rmikroplánu. Chvíľu sedel udýchaný, predsatvoval si koľko bude trvať kým sa dostane aspoň ku hatchbacku aby mohol vôjsť dnu. Vtom sa rozsvietila červená kontrolka oxymetra a zapípal alarm.   

Zásoba kyslíka v skafandri končí o pár minút.  

  

Aké je to umrieť?Tá myšlienka opäť zaútočila na jeho myseľ, snažil sa ju zahnať kdesi do kúta ale ona stále vychádzala von ako obtiažny hmyz, zaženieš ho ikskrát a on sa stále vracia… O smrti sa popísalo všeličo, ťažko povedať čomu sa dá veriť, premýšľal, Arne, teraz mám na vybranie, o chvíľu sa zadusiť, asi nie moc príjemný odchod zo sveta, alebo to risknúť a-odhodiť prilbu skafandra a vdýchnuť tunajšiu atmosféru bohatú na kyslík…a s maximálnou pravdepodobnosťou i na miestne mirkoorganizmy. Mozog mu pracoval na plné obrátky, spomenul si na školskú biológiu, mikroorganizmy majú vždy špecifického hostiteľa, nemôžete dostať chrípku od včely, imunitný systém spoľahlivo rozoznáva všetko cudzie, nechcel by som byť baktériou ktorá sa dostane do zdravého ľudského organizmu…Niet času na premýšľanie, teraz alebo nikdy…pravou rukou bleskove odistil uzáver prilby a po miernom zasyčaní ju zodvihol a odhodil.  

  

Vdýchol vzduch cudzej planéty. Zaľahlo mu v ušiach, snažil sa zívnuť, tlak tu bol o čosi vyšší ako na Zemi, zacítil prchavú, nie nepríjemnú ale všadeprítomnú slabo horkastú vôňu, zhlboka sa nadýchol…takže vzduch je tu v pohode dýchateľný, uvidíme čo bude o pár hodín či dní. To, aká sila či bytosť schovala mikroplán pod povrch, nemal čas riešiť, aj tak by to bolo bezvýsledné. Stále dúfal že sa nejak dostane z planéty alebo aspoň naviaže spojenie. Opäť začal kopať holými rukami, vytrhával a odhadzoval kusy machovitej hmoty pomaly odkrývajúc vrchnú časť mikroplánu, znenazdajky, náhle, pocítil nesmiernu únavu, nepremožiteľnú chuť spať, premáhal ten útok únavy ale nedalo sa, bol neprekonateľný silou ľudskej vôle, ako po injekcii rýchlo účinkujúceho narkotika, nestihol sa báť čo bude teraz, posledný pohľad patril ligotajúcej sa hladine jazera v diaľke niekoľko sto metrov, potom sa všetko rozplynulo v bezvedomí spánku.   

  

Nevedno koľko spal, zobudil sa a prvý pohľad bola hladina jazera lesknúca sa myriádami vlniek odrážajúcich karmínové zore. Vychádzalo slnko. Vlastne-Alfa Draconis.   

  

Jeho vedomie bolo zmenené, v spánku v živom sne, či snáď v štádiu hypnózy s ním komunikovala planéta, ktorú pozemšťania pomenovali Esperanza a on bol poverený úlohou ktorú prijal. Vstal, cítil sa vypočinutý, niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol, tú podivnú, slabú vôňu už nezachytil svojími zmyslami, vykročil ku mikroplánu ktorý opäť stál na svojom mieste, vedel zo sna že tam bude a vedel, že bude môcť naviazať spojenie s GENESIS.   

  

Mikroplán bol ešte pár centimetrov zaborený v tej podivnej, evidentne živej substancii ale pomaly, veľmi pomaly stúpal, zospodu ho musela vytláčať nejaká neznáma sila. Arne otvoril hatchback, v kabíne všetka technika fungovala tak, ako treba. Na dotykovej obrazovke otvoril aplikáciu na rádiové spojenie.  

  

”Tu Mikro 1, volám Genesis, tu Mikro 1 volám Genesis…”  

Chvíľa vzrušenia, zvýšený tep cítiť až v sluchách…  

  

”Tu Genesis, volám Mikro 1… Arne! Čo je s tebou?” Kapitán skoro kričal a v jeho hlase bolo cítiť netrpezlivosť a vzrušenie.  

”Som to ja, Arne Neuwirth, zdravý na tele i na duchu, dýcham atmosféru planéty bez akýchkoľvek príznakov intoxikácke či choroby už niekoľko hodín. Prinášam vám posolstvo planéty ktorú sme nazvali Esperanza, žiadam ťa, kapitán, aby si umožnil odposluch všetkým členom posádky i budúcim osadníkom.”  

Chvíľu bolo ticho, cez otvorený hatchback bolo počuť šumenie vetra, o krátky čas sa ozval kapitán jediným slovom:  

”Povoľujem!”  

  

Arne chvíľu mlčal, usporiadaval myšlienky z toho živého sna či hypnózy. A prehovoril:  

  

”Prinášam vám posolstvo planéty. Táto planéta je jeden jediný živý organizmus. Evolúcia tu prebehla inak ako na vašej planéte Zem. Neexistoval tu prirodzený výber, neexistovala tu konkurencia živých foriem lež výlučne symbióza.Spolupráca. Tým bol vytvorený jediný živý organizmus, jediné vedomie, jediná individualita. Esperanza vie s akým cieľom ste prišli a je schopná asimilovať osadníkov z inej planéty. Už sa to niekoľkokrát stalo, dáta mám v pamäti. Podmienkou je absolútna dobrovoľnosť a súhlas s asimiláciou. Tých, ktorí sa rozhodnú byť asimilovaní zbavíme emócií a vlastnej vôle pretože tieto faktory subsystému sú nanajvýš škodlivé a v psychike vášho druhu som to vyčítal ako najvýraznejší jav ktorý ho charakterizuje. Váš druh je brutálny a kompetitívny s tendenciou ničiť svoju konkurenciu. Toto odstránime. Budete ochránení sami pred sebou. Výsledkom bude existencia v absolútnej zhode s organizmom planéty, jej jednotlivé časti dostanú všetko čo potrebujú a budú plniť fyziologickú funkciu na ktorú budú predurčení. Kto chce môže sa stať súčasťou organizmu! Planéta má schopnosť kvantového previazania s akoukoľvek bytosťou a pomocou toho i komunikuje. Tak aj zistila vlnové dĺžky na ktorých prebieha komunkácia so satelitmi a začala ích rušiť. Cieľom bolo donútiť niekoho z nás pristáť na povrchu aby videl a podal svedectvo. Ďalej-planéta má vedomosti o molekulovej štruktúre nášho tela, -mňa si oskanovali-je veľmi podobná jej vlastným organizmom, bude ľahko možné vygenerovať vhodnú potravu pre ľudské bytosti. Pokiaľ budú nejaké chcieť ostať a stať sa súčasťou organizmu planéty. ”  

  

Vo vyslielačke bolo chvíľu ticho. Potom začul hlas kapitána:  

  

”Potrebujeme nejaký čas-povedzme tri hodiny na prediskutovanie!”  

”V poriadku-odpovedal Arne-ostávam na príjme, chcem sledovaťa prípadne sa zapojiť do diskusie!”  

”Vytvoríme diskusné skupiny  

Mikroplán bol už celkom na svojom mieste, Arne vliezol dnu uvedomiac si že je hladný, vybral prvú tubu s potravou a v zamyslení sa pohostil. Alfa Draconis stúpala po oblohe, teplota dosahovala tridsať tri stupňov a preto zo seba zhodil zvyšky skafandra, vedel že mu nehorozí nebezpečie.   

Po chvíli pípol reproduktor na vysielačke.   

”Sme v spojení, začína online diskusia ku situácii, ktorej sa zúčastní aj pilot Arne Neuwirth z povrchu planéty Esperanza!” oznámil kapitánov hlas.  

  

Diskusia trvala viac ako o hodinu dlhšie. Priestor na vyjadrenie dostali všetci, ktorí sa chceli zapojiť. A výsledok…očakávaný či neočakávaný…konečne prišiel.   

  

”Tu Genesis, volám Mikro 1!”  

”Mikro 1, som online, volám Genesis!”  

”Šesťstopäťdesiat tri osadníkov a osem členov posádky sa rozhodlo ostať na planéte! Lokalizovali sme pozíciu Mikro 1 a pristaneme niekde v blízkosti!” oznámil kapitánov hlas.  

”Pristaňte na jazere a použite člny! Doporučenie Planéty Esperanza!- obratom oznámil Arne-a nech pristane celá výprava bez ohľadu na ích rozhodnutie. Aspoň na chvíľu sa nadýchajú čistého vzduchu a môžu sa okúpať v čistej vode!”  

  

O pol hodiny pozoroval Arne ako na povrchu jazera pristáva výsadkový raketoplán pre stopäťdesiat osôb. A po ňom ďalší a ďalší. Zdá sa že nemali vôbec problém s navigáciou ani s Biefeldovým-Brownovým pohonom v atmosfére. O chvíľu sa na hladine objavili motorové člny ktoré sa rýchlo blížili ku pobrežiu. Arne pozoroval ak sa pribiližujú a v mysli mu stále vyvstávala jediná myšlienka: Šesťstošesťdesiat jedna pozemšťanov sa rozhodlo vzdať sa toho čo ích robí ľuďmi. Dá sa tomu porozumieť?   

  

Nebolo veľa času na premýšľanie. Prvé z člnov dorazili k pobrežiu jazera a z ních začali vyskakovať postavy v skafandroch. Jedna z ních sa rozbehla ku Arnemu, čakajúcemu na piesčitom brehu. Bol to kapitán Spencer, priblížiac sa gestom naznačil čosi ako ”kde máš skafander” Arne počkal až bude v tesnej blízkosti a zakričal: ”Nepotrebujete ho!…Jasne som vám odkázal-nepotrebujete ho!”  

Pribliížili sa i ostatní osadníci i členovia posádky, v jednom z ních spoznal pilotku výsadkového raketoplánu Anette Peterson ktorá si ako prvá zložila prilbu skafandra-a po nej väčšina ostatných. Nie všetci. Kapitán pristúpil blíž k Arnemu a spýtal sa skoro krikom aby jeho hlas bolo počuť cez prilbu:  

”Čo to má znamenať?”  

”Planéta s nimi komunikuje- s tými čo chcú dobrovoľne ostať! Oznámila či vsugerovala ím že je tu pre ních absolútne bezpečno!”  

  

Na brehu sa zhromaždilo niekoľko stoviek pozemšťanov, zopár z ních si stále ponechávalo prilbu skafandra, neďaleko spoznal Arne Genadija s Laurou a malou Veronikou, tak isto stále v prilbe. Arne na oboch zakričal:   

”Odložte kľudne prilby, atmosféra je tu čistejšia ako na Zemi a škodlivé baktérie tu neexistujú!”  

A obrátil sa ku ostatným:  

”Tých čo sa rozhodli ostať teraz čaká cesta pár hodín džungľou. Tam je pripravené prvé miesto pre váš pobyt a adaptáciu na planéte Esperanza. Ostatní si môžu na brehu jazera či mora spraviť piknik, prejsť sa po džungli alebo sa vykúpať , je to absolútne bezpečné, pokiaľ nepôjdete hlboko do džungle kde môžete zablúdiť.”  

  

Ostatní váhavo odložili prilby a vdýchli prvý raz atmosféru inej planéty, bohatej na kyslík a čistej, tak čistej akú si za svoj život na Zemi nevedeli ani predstaviť.   

  

Šesťsto päťdesiat tri osadníkov sa pustilo za Arnem v dlhom rade džungľou, dalo sa ísť len po jednom za sebou, kľučkovali hustým ale nie nepreniknuteľným porastom pozorujúc podivné tvory lietajúce alebo behajúce ktoré pred nimi neutekali, vyvolávali skôr dojem že ích dôsledne pozorujú. Príšerie pralesa tlmilo horúčosť ktorou sálala Najjasnejšia z Draka dosahujúc nadhlavník a približne vtedy džungľa zredla a štíhle, vysoké stromy s bradavičnatou kôrou vystriedali gigantické, baobabom podobné rastliny medzi ktorými bolo dosť voľného miesta, porasteného nízkou vegetáciou. Arne zastavil a hodnú chvíľu čakal kým sa dostaví celý sprievod. Medzi gigantickými stromami stálo v kľude-či bolo zaparkovaných -niekoľko hybridov medzi škorpiónom a modlivkou, tvorov či strojov, ťažko povedať, bez pohybu v kľude. Fascinujúci pohľad sa naskytol o chvíľu-z dutín v stromoch vyšli humanoidné bytosti podobné ľuďom, zhromaždili sa obďaleč a pozorovali prichádzajúcich. Boli vysoké tak meter päťdesiat, s bledou pokožkou malým nosom, skoro iba dierkami a úzkymi perami, sledovali pozemšťanov pohľadom zelenkavých očí. Všetky zraky sa upreli na Arneho, nainštalovanie softvéru planéty do mozgov trvalo zjavne hodiny a tí čo sa rozhodli ostať ešte neboli plne online. Arne urobil pár váhavých krokov ku ľuďom podobným bytostiam, ku jednej z ních urobil gesto akoby podával ruku…bytosť naň chvíľu hľadela, potom sa dotkla jeho ruky, chvíľu pridržala, pustila…Arne odstúpil, bolo to akoby dokázal že tieto bytosti (či ích nazvať ľuďmi?) nie sú nebezpečné,vedel čo sa od neho očakáva a prehovoril:  

  

”Toto bude vaše miesto pre začiatok na planéte. V týchto stromoch vôkol nájdete dutiny kde je možné bývať. Vody je tu dosť, vyhrievanie nepotrebujete. Počas adaptačného cyklu budú vaše mozgy prispôsobené ku životu na Esperanze. Stretli ste iné humanoidné bytosti z iných planét ktoré sa tu odhodlali ostať podobne ako vy a budete s nimi spolupracovať. Každý z vás bude plniť určitú funkciu pre celok a od celku dostane všetko čo potrebuje. Toto je posolstvo planéty Esperanza. Ďalej nemám čo povedať. Veľa šťastia!”  

  

Osadníci chvíľu bezradne stáli a potom sa začali rozchádzať. Váhavo, sledovaní už adaptovanými osadníkmi zjavne z inej planéty ktorí sa sem dostali skôr ako pozemšťania. Ku Arnemu pristúpil kapitán a spýtal sa z mosta do prosta:  

”Chceš tu ostať?”  

”Chceš sa vrátiť? odpovedal otázkou Arne.   

  

Ostalo ticho. Okolo kapitána a Arneho ostali traja piloti výsadkových raketoplánov a Čian Sun, stále visiac pohľadmi na ňom. Cítil že musí čosi povedať.  

”Plarnéta so mnou prestala komunikovať. Takže…ja som rozhodnutý…je jasné ako…” stručne odvetil Arne.  

”Máš predstavu čo ďalej?” spýtal sa pilot Mika Saarinen hľadiac na kapitána.  

Spencer mlčal.  

Jeho mlčanie prerušil otec Anton, lekár, teológ a filozof:  

”Máme dve možnosti-vzdať sa toho čo nás robí ľudskými jedincami so všetkými rizikami a chybami alebo sa vzdať samých seba a stať sa súčiastkou nejakého záhadného systému. Bez vlastnej vôle a emócií, toho čo robí život krásnym i hrozným zároveň. A najkrajším prežitkom je to biblické spoznanie dobra a zla a možnosť sa rozhodnúť. To je zážitok slobody ktorý je nenahraditeľný…chápem však že pre niektorých je sloboda bremeno ktoré nevedia uniesť… a tak to bolo vždy.”  

”Boli režimy ktoré plánovali s ľuďmi to isté čo robí táto bytosť-planéta - riekol Mika -ibaže tie to nikomu neprezradili vopred a robili to utajene. Tento superorganizmus je aspoň úprimný a dopredu povie čo čaká tých čo sa zapoja!”  

  

Skupinka sa pustila späť ku jazeru predierajúc sa džungľou v premýšľavom mlčaní. Bol večer keď zastali na piesočnatom brehu jazera a v diaľke sledovali svietiace okienka raketoplánov ukotvených niekoľko sto metrov od brehu. Na pieskovej pláži bolo ešte zopár tých, čo sa chceli vrátiť ale chceli si ešte užiť vody a vzduchu a postupne nasadali do člnov. Arne, Spencer Čian a Anton nasadli do člna kde sedel Genja s Laurou, Veronikou a ešte tromi deťmi.   

  

”Dovezie nás Genesis späť…domov?” znenazdajky sa spýtala planetologička Čian Sun ktorá pochopila že tu nič moc skúmať nebude môcť. Slovo ”domov” vyslovila váhavo, neisto.  

”V princípe áno. Veď funguje bez problémov.” odvetil Spencer.  

”Má niekto predstavu kam sa vlastne vrátime? Na akú Zem?” bola zvedavá Laura.  

”Tušenie mám, predstavu ťažko. Ale v mojom prípade niet o čom rozhodovať. Sloboda je riziko, istota je otroctvo.” odpovedal kapitán. A dodal:  

”Naložíme člny, tie raketoplány ktoré nemajú pilotov naprogramujeme z obežnej dráhy. Nevieme kedy ích budeme potrebovať…”  

  

Genja lúskol prstami a otočil zrak na nočnú oblohu pokrytú myriádami hviezd:  

” Takže smer je jasný!”  

  

Tam, v diaľke nad obzorom v súhvezdí Hadonosa blikotala jasná hviezda-Slnko.