Náhoda  

  

(Tento príbeh je celý fiktívny a jeho podoba s prípadnou realitou je čiste náhodná)  

  

Sedela a hľadela striedavo na už potmavnutú obrazovku počítača a striedavo na navštívenku s e-mailovou adresou. Nikdy sa tak dlho nerozhodovala ku napísaniu jediného majlu. Náhoda je kúzelná svojou nepredvídateľnosťou. Udalosť ktorá sa nemusela stať. Nikdy. Pravdepodobnosť rovná prakticky nule. Ale sa stala. A teraz jej v mysli víri tornádo spomienok, revízia minulosti, z temného zákulisia podvedomia sa vynárajú pocity podivnej nostalgie, nie, nie je to smútok, ten sa už naučila zahnať v zárodku do kúta. Bolo to vedomie vratkej relativity života.  

  

Bola po rekonvalsecencii, po úniku zo vzťahu ktorý zdegradoval, ponorková nemoc v bezperspektívnom zväzku. Zvykala si na samotu, vzdala sa mrazivého luxusu, odsťahovala sa do malého bytu, voľný čas vyplnila prechádzkami, fitneskom a priateľkami, zaoberali sa ezoterikou a cvičili jógu, nachádzala sama seba, stanovujúc si nový cieľ. Dalo sa povedať že cítila prchavé znova začínajúce šťastie zo života. Až dodnes, keď v nedeľu ráno zabehla do Kauflandu na menší nákup a vyjdúc von zbadala na voľnom mieste pred vchodom zaparkovať veľké kombi - Volvo sedemdesiatka. Decentná modrá metalíza s nemeckou ešpézetkou. Nič výnimočné dokiaľ z miesta pre vodiča nevystúpil …on.   

  

Spoznala ho hneď aj keď skoro tridsaťročný zub času urobil svoje a on nebol jej prvý ani posledný ale určite najautentickejší… Ako blesk ju napadla myšlienka že tok času sa podpísal aj na nej, spozná ju? Bolo to ako elektrický výboj, musela sa bleskurýchle rozhodnúť, nadviazať kontakt, alebo nie?…Nebolo času na rozhodovanie, zraky sa ím spojili, spoznal ju hneď, zdalo sa že je v rovnakom šokovom rozpoložení……po sekunde sa usmial, zamával, pristúpil k nej, z miesta spolujazdca vystúpila žena, domyslela si s veľkou pravdepodobnosťou že tá jeho, štíhla, šedivejúca blondína, inštinktom skúsenej harcovníčky spoznala že kedysi mohla byť kočka.  

  

”Eva si to ty?” spýtal sa spontánne bez okolkov neskrývajúc prekvapenie a podal jej ruku.  

”Som to ja, človeče, že si ma spoznal…po toľkých vekoch.” riekla a prijala podanú ruku snažiac sa hrať pokojnú.  

”Ako by som ťa nespoznal, moc si sa nezmenila!”   

”Ani ty, čo je s tebou, ako žiješ?”  

”Nuž tak ako som si zaumienil, veď vieš…musel som za kopečky pokiaľ som chcel robiť čosi zmysluplné…”  

Predstavil jej manželku, zdalo sa jej že ím to spolu vcelku ide, aspoň taký bol jej prvý dojem, podchvíľou na ňu úkosom hľadela akoby chcela sama seba presvedčiť že ona bola predsalen krajšia…vtedy…  

”Mal by som ťa pozvať aspoň na kávu ale teraz, v nedeľu ráno je všetko zatvorené…Ty veď mi napíš ako sa ti darilo, my sme sa stavili len na chvíľu čosi pokúpiť, čaká nás desaťhodinová cesta domov.”  

  

Pero ani papier nemali tak jej nechal navštívenku:  

  

Martin Brestovský, PH.D.  

Associated Director  

Nanosystem development division  

Ardenitis INC.  

Office 307  

Universitätstrasse 335 B  

565 22 Heidelberg   

GERMANY  

martin.brestovsky@ardenitis.com  

  

Toto sa stalo ráno. A teraz večer na tú navštívenku hľadela, v mysli jej vírili spomienky v divokom víre, snažila sa ích usporiadať, dať ím nejaký systém, ako uloženie dokumentov do správnej fajly ale nejak to nešlo, tie záblesky udalostí z dávnych čias prichádzali a odchádzali bleskurýchle, bez možnosti reagovať.   

  

Prvé rande. Prišiel v jednoduchej mikine a rifloch, na lacných teniskách zvyšky blata, ako keby jej ukazoval že mu za viac nestojí ale neskôr pochopila že vonkajší zjav nie je jeho priorita. To by ešte akceptovala ale keď sa rozprávali načínal hlboké témy a používal veľa cudzích slov. Mala pocit že mu nerozumie. Videl sa jej podivný, záhadný a to tajomno ju priťahovalo i odrádzalo zároveň. Nikdy nepochválil jej vzhľad, oblečenie alebo atraktivitu ktorej si bola dobre vedomá, ona pochopila že nehľadí na vonkajšiu formu ale vidí celok, po skúsenostiach s inými chlapmi tomu nevedela prísť na chuť, bol skrátka iný. Nechodil zásadne vysedávať do barov a tak boli spolu párkrát v kine, na plese, chodili občas spoločne behať, plávať, nakoniec mu pri káve povedala že hľadá iný typ chlapa ako on. Zdal sa jej príliš tajomný, veľa toho nenahovoril, ona chcela baviča čo by ju neustále udržiaval vo vysokých obrátkach, nedokázala preniknúť do jeho myšlienkového sveta. Bol úplne iný ako ostatní chlapi ktorých dovtedy poznala a hral podľa svojích vlastných pravidiel. Pochopila že mu je úplne šumafuk čo si o ňom myslia tí druhí a to jej vadilo.  

  

To bolo naposled čo sa videli. Viac sa neozval. Uvedomovala že naň občas myslí ale navrávala si že je to úplne normálne a že sa raz ozve. A príde s prosíkom, zatiaľ to urobili všetci o ktorých zavadila, ukazovali svoju slabosť a ona sa v tom vyžívala, bola typ ktorý si môže chlapov vyberať. Lenže on kompletne prerušil kontakt, zmizol bez stopy. Občas sa pristihla že čaká na jeho telefonát alebo že on to nejak zahrá na náhodu a stretnú sa. Neodhadla ho, nič také sa nestalo. Nahovárala si že len hrá hru a nakoniec príde-a ona ho s pocitom víťazstva zasa pošle-niekam. A prvý raz v živote jej to nevyšlo. Tú jej hru odmietol hrať. Na myseľ prichádzali otázky, našiel si lepšiu odo mňa, čo zamýšľa, nie som preň dosť dobrá? Také čosi ešte nezažila a neočakávala. Vsugerovala si že ho aj tak nikdy nechcela, bol podivný, tajomný, vážny, večný študent, robil ašpirantúru na technike, akáže to budúcnosť, spústu času trávil v technickej knižnici a programovaním, nepovažovala ho za perspektívneho, nepostaral by sa o ňu, zaslúži si lepšieho…ale aj potom sa občas pristihla že naň myslí…bola v akomsi začarovanom kruhu z ktorého musela vypadnúť.  

  

Zbalila či nechala sa zbaliť prvému ktorý bol jeho pravý opak. Alfa samec ktorý mal svoju nepochybnú charizmu, vzbudzoval pozornosť všade kde prišiel…vedel zabávať a ku každému sa správal ako šéf, herec s maskulínnou postavou, pracháč…potrebovala niekoho kto vyplní medzeru v jej ego, spočiatku to ešte išlo, ale časom pochopila že nemiluje ju…miluje len seba a ju má len ako doplnok na reprezentáciu samého seba…býval neznesiteľný keď sa mu nedarilo a nedostal angažmá, svoju frustráciu prenášal na celé okolie a najviac na najbližších, nezniesol keď nebol stredobodom pozornosti. A keď ju beh času postupne oberal o jej telesné prednosti našiel si inú, o viac ako dvadsať rokov mladšiu, zlatokopku ktorá bola v siedmom nebi na jeho imidži a on bol v siedmom nebi že má v posteli dvadsaťročnú pipku. Odišla, nechcela sa nechať ďalej ponižovať, on vôbec nenamietal. To jej zdevastované ego potrebovalo čas na liečbu. Čas ktorý hojí všetky rany na duši. Uvedomila si postupom času že sa kedysi zamilovala do niečej idealizovanej podoby a keď sa tá rozplynula v realite, neostalo z nej vôbec nič.   

  

A keď už bola jej duša skoro zahojená, stretla dnes jeho. Ohrdnutého, zmiznutého, teraz po desiatkach rokov ho videla úspešného, žiadna zlomená, zničená existencia, žiaden kolapsový stav. Ten o ktorom si myslela že je lúzer a nič poriadne z neho nebude, sa ukázal v úplne inom svetle, šiestym zmyslom ženy ranenej životom vycítila jeho spokojnosť vo vyrovnanom vzťahu, na slušnej pracovnej pozícii na Západe. Ukázal že je pánom svojho osudu a podarilo sa mu splniť svoj životný sen. Na Slovensku sa nedalo tak zodvihol kotvy…A sama sebe dodala to, čo si hneď uvedomila…s tým vysnívaným povolaním určite prišli ako vedľajší účinok aj prachy, to o čom u neho vždy pochybovala, to čo u neho nikdy nebolo na prvom mieste…ale veď aj ona už dávno pochopila že peniaze nie sú zďaleka to najdôležitejšie…v hierarchii vzťahov je nad nimi veľa vecí…Vedela že banovať nebude, nemá zmysel umárať sa niečim čo je nenávratne odviate eónmi času!   

  

Premáhala ju zvedavosť a zároveň bojovala s akýmsi závanom hrdosti, bude to vyzerať ako podliezanie! Mám napísať na tú adresu alebo nie? Myšlienky stále útočili…ako by vyzeral môj život keby som mu nedala kopačky…Vedela že čas nevráti, nemá zmysel sa s tým zaoberať a zároveň chápala že jediné rozhodnutie môže znamenať stigmu na celý život. Keby nemyslela vtedy len na seba jej život by vyzeral inak…lepšie? … horšie? To je ako lotéria. Riešiť to dnes už naozaj nemá cenu. A stále sa snažila zahnať zo svojej mysle obsésnu myšlienku že kvôli klaunovi stratila kráľa…jej pýcha kričala silnejšie ako zvedavosť, vnútorný boj stupňoval, hrča žiaľu samej nad sebou v hrdle a slzy zlosti na krajíčku, stále si opakovala nie, nie, nenapíšem…A keď bolo to predsavzatie diktované sebavedomím najintenzívnejšie, klikla na tabelátor-rozsvietila sa obrazovka-heslo-e-mail-opísala adresu z navštívenky…